Rodený Francúz, otec oficiálne piatich detí, postimpresionista… Žiadna zo škatuliek nebola pre Gauguina dosť veľká. Hrdý vnuk dcéry španielskeho šľachtica, v ktorom sa miešali vášne a kypela túžba po jedinečnosti. Nerešpektoval autority. Nerešpektoval pravidlá. Vytváral si vlastné. Túžil po slobode a umeniu skrátka musel podriadiť všetko. Krvácajúcou dušou, mysľou, činmi prekračoval väčšinu človekom vytýčených hraníc.
„Gauguin je vlk.“
Introvert s búrkou v srdci, ktorá v obdobiach depresie prerážala na povrch a ktorá ho zahnala až do tropického raja. Svoju dušu síce nespasil, no vyslúžil si nesmrteľnosť. Eugene Henri Paul Gauguin strháva pozornosť dodnes. Zomrel na prelome storočí, 8. mája v roku 1903. Ako neuznaný zhýralec, ktorého obrazy padli za obeť rozhorčeným domorodcom. Pre Európanov jeho atraktivita dramaticky vzrástla. Veď čo „viac“ môže autor pre svoje dielo urobiť, ako umrieť. Mimoriadne príťažlivý sa zdal aj sen o tropickom raji. A tak sa 20. storočie stalo prelomové pre odkaz a diela Paula Gauguina.
Už na jeseň v roku 1907 sa jeho obrazy objavili aj na území budúceho Československa.
Udialo sa tak vďaka iniciatíve spolku Mánes, ktorý inklinoval k francúzskemu modernému umeniu. Od 27. septembra do 30. novembra 1907 sa v Prahe konala výstava „Francúzski impresionisti.“ Názov trochu zavádzajúci, keďže hlavnými hviezdami, okrem Édouarda Maneta, boli práve Vincent van Gogh a Paul Gauguin.
Reakcie boli rozporuplné. Podkutí recenzenti, ktorých bolo v tej dobe ako šafránu, sa nevyjadrovali príliš lichotivo. Od „nástenných dekorací“ v podaní K. B. Mádla, cez Jiříkovo „chorobná díla Gauguinova“ až po anonymnú kritiku v časopise Dílo súborne nazvanú „Sály divokých bestií.“
Tak ako vo Francúzsku aj u nás našli impresionisti a postimpresionisti zástancov v radoch mladých umelcov. Pozitívne sa vyjadrovali najmä bratia Čapkovci, Bohumil Kubišta, Emil Filla a v neposlednom rade vtedy len sedemnásťročný Jan Zrzavý. Ten sa takmer okamžite rozhodol odcestovať do Francúzska. Pôvodne nemalo ísť len o výlet, Zrzavý zamýšľal zostať v Paríži a študovať maľbu. Cestu však organizoval na vlastnú päsť a potom ako informoval rodičov (a bleskurýchlej odpovede od otca) sa po desiatich dňoch rozhodol vrátiť späť. Túžba po Francúzsku však v Zrzavom pretrvala.
V rokoch 1925 až 1938 sa opakovane vracal do Bretónska. Na Zrzavého tvorbu mal zásadný vplyv jeho blízky priateľ Bohumil Kubišta, Leonardo da Vinci, Vincent van Gogh a Paul Gauguin. Práve Kubišta patril k najhorlivejším obhajcom Gauguinovho diela.Vplyv Paula Gauguina na Jana Zrzavého sa v literatúre spomína dosť vlažne na to, aký odkaz a symboliku vidíme v obrazoch Jan Zerzavého. Zerzavý bol pseudonym Jan Zrzavého, ktorým signoval obrazy vytvorené vo Francúzsku.
Jan Zrzavý: Kleopatra ll., Antikrist, Vražda
Paul Gauguin: Kráľova žena, Žltý Kristus, Odsúdenec
Prevratné 20. storočie. Prepojenie Paula Gauguina so Slovenskom sa uskutočnilo cez osobu Milana Rastislava Štefánika.
Písal sa rok 1911, kedy si Milan Rastislav Štefánik odvážal z Tahiti vzácne artefakty Paula Gauguina. Drevené štočky, veľký drevený reliéf s figurálnou kompozíciou, dózu vydlabanú z kmeňa stromu a pár drevorezov či drevorytov. Len vďaka nemu má Slovensko aspoň zlomok z Gauguinovej tvorby. Štočky, ktoré sú dnes majetkom Národnej galérie v Prahe, poslúžili na výrobu novotlačí umiestnených v niekoľkých slovenských múzeách a galériách. (SNG, Slovenské národné múzeum v Martine, Šarišská galéria v Prešove)
Štefánik bol na Tahiti vyslaný francúzskym vedeckým ústavom k pozorovaniu Halleyho kométy. Počas chvíľ, kedy jeho zrak nespočíval na hviezdnej oblohe, obdivoval krásu ostrova a domorodých žien. Podobne ako iba niekoľko rokov pred ním, na rovnakom mieste, Paul Gauguin. V porovnaní s ním bol Milan Rastislav o poznanie väčší gentleman s úctivým a úprimným záujmom. No možno práve pod vplyvom excentrického postimpresionistu sa Štefánik odhodlal k prvému aktu v dejinách československej fotografie.
Česká republika na rozdiel od Slovenskej nedisponuje iba dedičstvom po spoluzakladateľovi prvého Československého štátu. Prvý veľký nákup Gauguinových diel sa uskutočnil v roku 1923. Do zbierok Modernej galérie boli od súkromných zberateľov zakúpené Paridov súd (od Paula Rosenberga, za 30 800 frankov) a Útek (od Waltera Halvorsena za 110 000 frankov). Zo zbierky Paula Rosenberga bol realizovaný ešte jeden nákup. V roku 1937 keď sa k 50. výročiu spolku Mánes konala opätovná výstava francúzskeho moderného umenia bola odsúhlasená suma na zakúpenie niekoľkých diel od Claude Moneta, Pissarra, Renoira, no najdrahším bol práve Bonjour Monsieur Gauguin za 480 000 frankov.
Viac na tohtoročnom Světe knihy 2018
