Potrebujeme vedieť, kto sme a kam patríme. Jedine tak môžeme viesť naše kroky smerom, aby sme neskôr neľutovali. Spoznať samého seba však dá poriadne zabrať. Mnohí časom rezignujú a nechajú sa len unášať tým, čo život prinesie.
Gauguin bol bojovník a nikdy sa nevzdal. Aj keď sa mohlo zdať, že hľadanie strateného raja je len atrakcia na trhu márnosti, bolo to urputné prekopávanie cesty k vlastným koreňom a sebaurčeniu.
„Z inštinktívnej túžby po slobode alebo preto že nie som spoločenský,
som sa nechcel stať členom žiadnej spoločnosti.“
Paulov otec, Clovis Gauguin, pracoval ako v investigatívny novinár. Bez strachu a škrupúľ sa energicky púšťal do kontroverzných káuz vládnucej triedy. Takáto forma pracovného nasadenia sa samozrejme neobišla bez následkov. Po avíze, že Francúzsko nie je preň a jeho rodinu bezpečnou krajinou zvolil únikové riešenie. Predpokladal, že bude dočasné, no osud to zariadil inak. Počas strastiplnej cesty cez oceán otcovi dvoch malých detí praskla aneurizma a rodina sa ocitla bez kormidla, ktoré neskôr intenzívne chýbalo aj pri usmerňovaní mladého Paula. Napriek húževnatosti a pevnej ruke matky sa absencia otca na Paulovi značne podpísala.
Už v rannom detstve mal sklony k výbuchom hnevu, vymýšľaniu rôznych fantazijných príbehov či útekom. „Mal som nutkanie utiecť.“ (Paul Gauguin, Pred a Po)
Nutkanie k útekom s ním ostalo až do konca jeho života a prelína sa nielen jeho životnou dráhou, ale aj tvorbou. Gauguin chcel útekom, rovnako ako jeho otec ochrániť to, čo mu bolo najdrahšie, slobodu. Gauguin uteká, aby sa našiel. Vie, že ak by ostal v podmienkach, ktoré ho ubíjajú, neumožňujú mu tvoriť, zahynul by. Ako mladý utekal voľne. Ako ženatý otec piatich detí musel položiť na oltár svojej slobody príliš veľkú obeť. „Gauguin nie je pes. Gauguin, to je vlk.“ (Paul Gauguin, Pred a Po)
Takmer v každej publikácii o Paulovi Gauguinovi sa dočítame o hľadaní strateného raja. Kto bol v skutočnosti stratený, bol Gauguin sám. Chýbali mu korene, pevné rodinné puto. Silná kotva, ktorá by ho identifikovala v živote nerozhodujúc o čase a priestore.
Ak sa Gauguin chcel predstaviť, nikdy nevynechal svoj extraordinárny pôvod. Rád pripomínal svoje indiánske stopy či aristokratický pôvod, ktorý vštepila do jeho rodostromu babička Flora Tristanová y Moscoso. Flora Tristanová, matka jeho matky Aline, bola revolucionárka, excentrická osobnosť, ktorá neskončila svoj život tragicky na barikádach, ale rukami jej manžela André Chazala. Napriek tomu, že sa s ňou Paul Gauguin nikdy nestretol, zaujala v jeho srdci čestné miesto. Gauguin si potreboval siahnuť na tých, ktorí mu boli blízki, no tí boli už dávno v nenávratne. Hlbokú bezbrehú samotu, v ktorej sa prepadal ako tulák uviaznutý v rašeliniskách čoraz hlbšie, nedokázala utíšiť ani jeho nová rodina. Gauguin bol hnaný túžbou po slobode, bičovaný revom samoty. Podľa jeho priateľov mal však iné zdroje motivácie. Napr. Vincent van Gogh o ňom v liste priateľovi Bernardovi v roku 1888 napísal: “Bez najmenších pochýb tu máme dočinenia so svojráznou osobnosťou s inštinktami divokého zvieraťa. U Gauguina sú krv a pohlavný pud silnejšie ako vyššie snahy.” (Vincent van Gogh, 2. 11. 1888, list Bernardovi)
V liste z 13. novembra 1888 Gauguin priateľovi Schuffeneckerovi sám priznáva, že jedlo, hygiena a sexuálne uspokojenie sú podstatné pre spokojný život umelca, no uspokojenie základných potrieb rozhodne nespĺňalo atribúty Gauguinových vyšších cieľov. Všetky vyjadrenia Gauguinových blízkych treba brať s určitou rezervou, pretože on sám im informácie dávkoval spôsobom, ktorý sa mu zdal v daný moment najvhodnejší. Listy priateľom slúžia ako dôkaz Gauguinových častých fabulácií, väčších či menších úprav skutočnosti. Gauguin sa rád pohrával s pravdou. Rád si nechával pre seba skutkový stav a navonok prezentoval, len to, čo považoval za prospešné. Bol veľmi dobrý pozorovateľ, ľudí vo svojom okolí sa vždy snažil prečítať, aby vedel čeliť ich prípadným útokom.
Jeho dlhoročný podporovateľ a priateľ Daniel de Monfrieda výstižne charakterizoval Gauguinovu vnútornú stránku slovami: „Jeho povýšenecké správanie, oko, ktorým sa na Vás uprene pozerá, vyzývavo, záhadne i spytujúco, to všetko je v ňom naraz. Pery stisnuté v tajomnej nemote. Lakonicky vyhlasované názory na umenie sa mi zdali byť veľmi paradoxné.“ (Perruchot, Gauguinov život) Okrem zádumčivého, popudlivého chlapca, ktorý odmietal autority, mal v sebe aj nežnú, citlivú stránku. Paradoxne, práve pre svoje romantické predstavy začal v roku 1862 študovať námornícku školu, a keď ho 1865 neprijali na námornú akadémiu nechal sa dobrovoľne naverbovať na palubu zaoceánskej obchodnej lode Luzitana.
Rok 1865 je dôležitý aj z pohľadu jeho umeleckej genézy. Z tohto obdobia pochádzajú Gauguinove prvé kresby, ktoré ako sa doposiaľ predpokladalo, boli len amatérskej povahy. V máji roku 2019 sa však na aukcii v Paríži vydražilo dielo so signatúrou Paula Gauguina a dátumom 2.7. 1865. Kresba horskej chaty pri jazere o rozmeroch 39, 5 x 25 centimetrov, vznikla pod odborným vedením profesora Charlesa Penséeho z lýcea v Orleane. Un dessin de Gauguin de 1865 vendu aux enchères en juin (rtbf.be) Chatu pôvodne načrtol profesor Pensée vo Švajčiarsku a sedemnásť ročný Paul dostal za úlohu vytvoriť kópiu čínskym tušom.
K jeho prvému zásadnému obrazu, ktorý stál za povšimnutie odbornej verejnosti muselo uplynúť ďalších pätnásť rokov. Počas toho obdobia sa musel zmieriť so smrťou matky, ukončil námornú kariéru, usadil sa a oženil. Prostredníctvom Gustava Arosu, jeho poručníka získal nielen dobre platené miesto v banke, ale opäť mal príležitosť sa viac kontaktovať s umením. Gustave Arosa bol rozhľadený mecenáš umenia, ktorý ho priviedol cez Camilla Pissarra k impresionistom. Písal sa rok 1874 a v ateliéry fotografa Nadaru sa uskutočnila prvá výstava impresionistov. Umelci ako Degas, Pissarro, Monet, Manet, Cezanne a ďalší boli už sformovanou skupinou, keď k nim Pissarro priviedol mladého nádejného priaznivcu umenia. Gauguin mal za sebou pár prvotín vykazujúcich podobnosť s Corotovými krajinkami. Dovtedy navštevoval kurzy na Collarossiho akadémii, či sám študoval maľby v Louvri. (Nichosia, Gauguin) Z veľkorysého platu bankového úradníka si mohol dovoliť nákupy umeleckých diel. Jedny z prvých boli Cézannove maľby, ktoré ho silne inšpirovali v jeho začiatkoch, ale i neskôr. Cézanne však rovnaké nadšenie z Gauguina nezdieľal. Považoval ho za neotesaného maliara bez konceptu, ktorý kradne vzory impresionistov. (Koudelka, Gauguin) Emócie a ješitnosť umelcov sú jedna vec, fakt, že Gauguin dychtil po úspechu na poli umenia je vec druhá. Gauguina rozhodne nefascinovali iba diela Cézanna, ale aj Degasa, Pissarra, Delacroixa, Couberta, Sisleyho, Moneta, no najintenzívnejším zdrojom inšpirácie bola preň Olympia Édouarda Maneta. Manet vyobrazil nahú luxusnú prostitútku prijímajúcu kyticu, ktorú jej prináša černošská slúžka. Maľbu vystavil na prestížnom Salóne. Podarilo sa mu vyvolať taký škandál, že plátno bolo takmer okamžite stiahnuté. Manet nastavil zrkadlo amorálnej spoločnosti, od ktorej si vyslúžil pohŕdanie, no zároveň neopakovateľný obdiv, uznanie a neprehliadnuteľné postavenie vo svete umenia. (Pijoan, Dejiny umenia/8)
Gauguin sa o tomto incidente dozvedel až následne. V roku 1865 sa ešte len ako sedemnásťročný plavil naprieč Atlantikom na palube lode Luzitana. O dekádu neskôr naň Édouard Manet zapôsobil tak nekompromisne, že po vzhliadnutí jeho obrazu Raňajky v tráve sa rozhodol namaľovať svoj prvý významný obraz.
„Maliarstvu musí umelec podriadiť všetko“
Édouard Manet.
Použité zdroje: