Od čias veľkého Napoleona sa traduje, že dokonalý zločin neexistuje. Nedokonalá môže byť iba práca polície. Dovolil si prehlásiť policajný šéf a minister vnútra v jednej osobe už na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia. Joseph Fouché sa nám k tomu asi bližšie nevyjadrí, no aj keď forenzná veda ešte ťahala káčera, z pozície svojho postavenia musel vedieť, o čom hovorí. My sa môžeme len domnievať a trápne dedukovať či niečo ako dokonalá vražda vôbec existuje. Ak áno, aká by asi bola? A čo to vôbec znamená? Zabiť niekoho bez následkov, bez trestu? Vybrať si obeť, úspešne spáchať zločin a nebyť dolapený? Zabiť ako zviera? Kto odsúdi orla skalného, keď zožerie svojho brata? Kto potrestá geparda, že uštval mláďa gazely? Žiadna šelma nie je tŕňom v oku, žiadny predátor hrozbou, pravda, kým sa nesiahne na človeka. Hľa človek! Pán tvorstva i terminológie. My sme tí, ktorí určujú pravidlá. My rozhodujeme o tom, čo je a čo nie je vražda. Presne tak. Žiadna vražda sa nezaobíde bez človeka.
Čas svitania patrí osamelým bežcom. Krátky okamih medzi nocou a dňom, kým slnko nevyplaší sny. Koľko nápadov, koľko energie? Personalizovaný čas poskytne ráno v teniskách. Mladá žena neutekala pretože musela. Nikým nerušená venčila svojhlavé myšlienky. Dlhé nohy na asfalte vyťukávali metronómovú melódiu. Na vlne eufórie si nestačila uvedomiť, že beží po nesprávnej ulici. Ulici príliš veľkého psa s príliš malým plotom. Náhle vytriezvenie vystriedali nepríjemné zvuky. Bolo neskoro. Pes dychčal ako rozzúrený býk, ktorému stačí mávnuť na povel. Realita so sebou priniesla presne ten moment, keď ťa v nočnej more naháňa chlap s motorovou pílou a ty vieš, že neutečieš. Dievča paralyzované strachom sa nezmohlo na krok. Veď nebolo by to po prvýkrát, keď sa na ňu pes vyrútil ako zmyslov zbavený. Vtedy mala obrovské šťastie. Stáli pri nej všetci svätí. Vesmír sa spojil a iba zázrakom sa jej nič nestalo. Možno bol prežratý. Ale čo teraz?! Ako sa mohla takto fatálne pomýliť? Vždy predsa odbočí pri žltom dome doprava. Smetiari! Áno, prekliati smetiari. Dnes prišli akosi skôr a musela sa im vyhnúť. Bože, prečo tak dychčí? A je to vôbec pes?! Mala by sa obzrieť a presvedčiť sa. Možno by sa jej podarilo ujsť. Tak určite! Ešte nejaký sprostý nápad?! Pokoj, hlavne žiadne prudké pohyby. Dva, tri a otočí sa…
Dávid si doprial niekoľko hodín výživného spánku a postupne dokončil analýzu prvej štvorice obetí Jacka Rozparovača. Ostávala iba jediná. Tento prípad poznal dôverne. Veď práve správy o vražde Mary Jane Kellyovej odštartovali jeho pátranie. Čítal ich stále dookola. Niet divu, že čoskoro považoval svoju prácu za hotovú. Nevedel sa dočkať, kedy sa s výsledkami pochváli Eli. Trochu ho mrzelo, že sa neozvala sama. Nevadí! Ešte si jednu zapáli a potom zavolá. Škatuľka cigariet ho prekvapila svojím obsahom. Bola takmer plná. Rozparovač výrazne znižuje mieru fajčenia. pomyslel si a to väčším pôžitkom zhlboka nasal neodolateľnú zmes nikotínu, aromatických uhľovodíkov a dechtu. Ako na kvalitu života vplýva nevyžiadané stretnutie s najlepším priateľom človeka, sa mohla medzičasom presvedčiť Eli. Konečne nazbierala odvahu a veľmi opatrne otočila hlavou doľava. Stál priamo za ňou. Tvárou v tlamu videla, ako mu z papule pomaly steká masívny prúd slín. Zviera sa nervózne snažilo udržať čosi v tlame. Bolo to niečo živé? Kriste! Bolo to živé. Nechcela uveriť vlastným očiam. Mačiatko. Malé, ryšavé, mokré, kožúškom pevne prichytené v masívnych čeľustiach. Drobec sa urputne dožadoval svojho a nemotorne sa vrtel všetkými smermi. Pes sklonil hlavu, otvoril tlamu dokorán a malý šibal vypadol do mäkkej trávy na zem. Následne na to sa veľký pes zvalil na bok, akoby mu skončila celodenná šichta. Chlpatý prieskumník neisto vykročil smerom k plotu. Sotva sa mu podarilo preložiť ľavú labku cez pravú, zvalil sa vedľa svojej opatrovateľky. Ako padlí hrdinovia ležali svorne pri sebe. Samozrejme, nie dlho. Malý už po chvíli špekuloval, ako sa vydriape psíkovi na chrbát. Pohľad hodný National Geographic Prievidza. Škoda nezdokumentovať. Stačila urobiť iba niekoľko záberov, keď jej telefón začal odrazu vibrovať. Volal Dávid.
Ahoj. Neruším?
V pohode. Čo tak skoro?
Vieš, že ani neviem koľko je hodín. Strácam pojem o čase v tieto dni. Čo robíš?
Fotím šelmy.
Hmm. To znie zaujímavo. Pošli.
Ako pokračuješ? Chcela som ti volať, ale prihlásila som sa na predtermín, tak som Rozparovača trochu vytesnila. Zvládaš to?
Celkom dobre, mám skoro hotovo.
Super. Vydrží to teda pár dní?
Určite. Ale kým budem odovzdávať, rád by som to s tebou ešte prešiel.
Dobre. Zastavím sa u vás vo štvrtok podvečer. Vyhovuje?
Chcel som ísť na hokej, ale…
Čože?
Nie, nie. Kľudne príď. Som rád, že mi s tým chceš pomôcť.
Tak vo štvrtok. Utekám. Ropušiak mi to nedá za krátku sukňu.
Ale no, ty predsa takéto zbrane nepotrebuješ. Držím palce!
Dávid tak získal dva dni, ktoré vôbec nepotreboval. Čo s časom? Znovu si zapálil, najedol sa a pokúšal sa sústrediť na niečo iné. Mozog si však išiel svoje. Keď zistil, že vzdorovať je zbytočné, siahol po notebooku a zvyšných materiáloch. Zo spisov Mary Jane Kellyovej povyťahoval ešte niekoľko užitočných detailov. Pochádzala z Írska, neskôr sa s rodinou presťahovali do Walesu. Vydávala sa pomerne mladá, už v šestnástich. A ako mladá sa stala i vdovou. Jej manžel zahynul tragicky pri výbuchu v bani. Netrvalo dlho a mladá vdova si na seba začala zarábať prostitúciou. Nepatrila však k lacným príležitostiam, ktoré svoje telo predávali na ulici. Pracovala v luxusnom nevestinci v londýnskom West Ende. O dobrodružstvá núdzu nemala. Určitú dobu vraj strávila s gentlemanom, ktorý ju zobral so sebou do Paríža. No netrvalo dlho a za nevyjasnených okolností sa vrátila späť. Bohatý West End vymenila za chudobnejší život v East Ende. S prostitúciou prestala, až keď sa zoznámila s Josephom Bernettom. Ten však v roku 1888 prišiel o prácu a nemohol jej finančne vypomáhať. Mary Jane sa opäť musela o seba postarať sama. Napriek podmienkam, v ktorých žila, stále pôsobila ako niekto z vyššej vrstvy. Jej srdečná povaha nechala u seba z času na čas prenocovať priateľku v núdzi. Posledným útočiskom mladej dvadsaťpäťročnej ženy bola skromná jednolôžková izba Miller´s Court 13 na Dorset Street.
Vyšetrovaním vraždy Mary Jane Kellyovej tentokrát nebol poverený Wynne E. Baxter, ale poslanec a koroner pre severovýchodnú oblasť Middlesex Dr. Macdonald. Neustála výmena vo vyšetrovacích tímoch bola jedným z kľúčových problémov, ktoré komplikovali odhalenie páchateľa. Situácii rozhodne neprospieval ani pravidelný únik informácií z policajných spisov. Verejnosť sa bavila rôznymi neoverenými správami, ktoré sa ústnym podaním ďalej prifarbovali. Vznikali tak stále nové a bizarnejšie scenáre. Po vypísaní finančnej odmeny „zaručených“ svedkov rapídne pribúdalo. Niet divu. Päťsto libier sa v East Ende rovnalo výhre v lotérií. Pre bežných ľudí sa tak stalo mimoriadne atraktívne vypovedať. Jeden pred druhým sa predbiehali v ľudovej slovesnosti. Presviedčali políciu či samých seba, že aspoň na okamih zazreli čosi podozrivé. Informačný chaos hutnel. No aký bol skutočný priebeh noci z ôsmeho na deviateho novembra?
Pôvodné Dávidovo rozhodnutie, prebehnúť spis vraždy Mary Jane Kellyovej len zbežne sa zmenilo v hĺbkovú analýzu. Úplne ho to pohltilo. Pozornosť venoval i nepatrným detailom. To, čo ho zaujalo najviac, boli práve rozporuplné výpovede svedkov. Prechádzal nimi znovu a znovu. Nikam ho však neposúvali. Preto sa sústredil na informácie, ktoré boli potvrdené viacerými na sebe nezávislými osobami. V prípade Mary Jane nebol rozdiel iba v mieste činu, ale aj v čase, kedy k vražde došlo. Mord sa tentokrát neodohral za tmy, v hlbokú nočnú či skorú rannú hodinu. Ešte po ôsmej hodine ráno videli viacerí Mary Jane Kellyovú živú a zdravú. Dávid uvažoval nad tým, že vrah zrejme vedel, že obeť žije sama. Keďže sa rozhodol spáchať vraždu u nej doma za denného svetla, potreboval poznať nielen dané miesto, ale aj spôsob, akým sa nepozorovane dostať preč. S Mary Jane Kellyovou sa teda museli poznať už pred vraždou. Ako dlho asi? Dávid sa znovu pokúsil na situáciu pozrieť očami páchateľa. Rozparovač si všetky svoje obete vyberal na základe vonkajších znakov. Z predošlých prípadov to vyzeralo tak, že o obeti sa rozhodlo v ten večer, možno po krátkom rozhovore na ulici, no na ulici to vždy aj ostalo. Tentokrát to bolo iné. Opäť náročnejšie podmienky, opäť vyššie riziko. Prečo? Prečo do toho investoval toľko energie, toľko riskoval? Musel vynaložiť väčšiu námahu s prípravou. Spoznať obeť aj miesto pre naplánovanie úspešného úniku. Čo bolo jeho zámerom? Predviesť dokonalú vraždu? Bez pochyby dokonalá bola, keď zamotala hlavu skúseným kriminalistom na dlhé roky a páchateľ ostal neodhalený. Bola dokonalá aj pre vraha, keď ďalej nepokračoval?
Pred Dávidom sa objavila správa súdneho lekára Dr. Thomasa Bonda. Posledná strana, posledný prípad. Tak do toho! nedoprial šancu pochybnostiam. Lekár v správe uvádzal, že pri príchode na miesto činu ležalo telo obete na posteli mierne natočené doľava s doširoka rozkročenými nohami. Po celom tele i na tvári sa nachádzali devastačné poranenia. Tie, ako zhodnotil lekár, boli spôsobené, keď obeť už nejavila známky života. Za príčinu smrti označil hlbokú reznú ranu na krku siahajúcu až k cervikálnym stavcom. Hlbokým rezom neboli prerušené len cievy na krku, ale aj priedušnica. Masívne krvácanie sa vsiaklo do perín a matraca, ktorý však nestačil absorbovať všetko. Na podlahe sa postupne vytvorila veľká kaluž. Tvár zohavená k nepoznaniu bola zbavená všetkých svojich rysov. Páchateľ viedol rezy viacerými smermi. Špičku nosa odstránil úplne, obočie a uši čiastočne. Ani jemné pery nenechal bez zásahu noža. Na lícach vytvoril trojuholníkové obrazce visiacej kože.
Rovnako ako u Catherine Eddowesovej, pomyslel si Dávid. Po otvorení brušnej dutiny vrah odstránil kožný val a spolu s veľkou časťou pravého stehna ich umiestnil na nočný stolík k nohám postele. Väčšinu orgánov z brušnej dutiny rozmiestnil po stranách tela. Črevá napravo, slezinu naľavo, pečeň umiestnil priamo do lona medzi široko rozkročené stehná. Prsia odstránil kruhovými rezmi a narezaním po stranách z nich vytvoril bizarné kvety. Maternica, akoby mala byť námetom k úvahe, bola uložená spoločne s obličkami pod hlavu obete. Lýtko prebodol niekoľkokrát. Ďalšie rany zasadil do oblasti genitálií, ľavé stehno takmer úplne zvliekol z kože. Nešetril ani úzke priestory medzi rebrami, cez ktoré presvital nekompletný obsah. V hrudnej dutine ostalo iba torzo pľúc. Väčšiu časť nemilosrdne vytrhol. To však nebolo všetko. Vrah si tentokrát so sebou odniesol srdce. Prečo ju nenechal ležať na dlážke? Prečo s telom posmrtne manipuloval? Prečo si dal takú námahu a vliekol s telom od dvier k posteli? Z hlbokej rany na krku sa predsa musela valiť krv prúdom. Bol anatomicky zručný? Mohol byť lekár? Čo profesionálne bolo na tom, že jej strčil nôž medzi rebrá a olúpal jej stehno ako banán? A čo tie trojuholníkové obrazce na lícach? Symboly, ktoré polícia nepochopila? Všimli si ich vôbec? Prečo vyrobil z prsníkov kvety? Načo celá tá morbídna inštalácia? Na jednej strane konal premyslene, chladnokrvne, s detailnou presnosťou. Riziko postupne zvyšoval náročnosťou prevedenia. Väčšinu vrážd spáchal na ulici pod hrozbou nečakaného odhalenia. Ani jednej z obetí sa podľa dôkazov nesnažil spôsobiť bolesť. Na druhej strane svoje činy prezentoval ako expresívne sadistické divadlo. Nezmyselne dobodaná pečeň, suveníry z orgánov. Aký to malo význam? Dávida prekvapilo množstvo otázok, na ktoré ešte nepoznal odpoveď. S vypätím síl sa pokúšal extrahovať fakty a zachovať si chladnú hlavu. Čoraz intenzívnejšie si uvedomoval hodnotu toho, čo sa dá overiť, o čo sa môže oprieť. Začal si počínať veľmi uvážene. Uvedomoval si, že v téme ktorá ho fascinovala čoraz viac, vyvstáva množstvo nejasností a nechcel pred Eli vyzerať ako hlupák.
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6