Vincent van Gogh Paul_Gauguin

Slovo na úvod: Milí priatelia, prinášam Vám román na pokračovanie. Keďže tento blog je venovaný Paulovi Gauguinovi a Vincentovi van Goghovi, bude to aj o nich. Každý týždeň budem publikovať novú kapitolu, preto ak budete mať chuť sa trochu odreagovať pri historickom románe s krimi zápletkou, nech sa páči…

Kapitola 1:  Mizogýn

 „Veľký umelec, slávny mizogýn, sa pred ňou triasol. Koľko je mizogýnov, ktorí sú mizogýnmi, pretože až príliš milujú ženy a trasú sa pred nimi?“

Paul Gauguin

Noc ustúpila nič netušiacemu ránu. Zvedavé lúče slnka sa len namáhavo predierali cez špinavé okná na Dorset Street. Viktoriánsky Londýn sa prebúdzal pomaly, akoby sa každý deň musel nanovo narodiť zo závoja hmly, ktorá sa usádzala na strechách domov a padala až na dno zablatených ulíc. Vzduch voňal uhlím a páchol riekou, v ktorej okrem splaškov plávalo všetko, čoho sa niekto potreboval zbaviť. Na jednej strane sa týčili honosné meštianske domy s vysokými oknami a zdobenými fasádami. V pestovaných záhradách diskutovali páni v smokingoch nad pohárom brandy o obchode, politike či vede. No v robotníckej štvrti nečakaj luxus. Žiadna sláva a pozlátko. Z komínov tovární stúpali husté oblaky dymu, ktoré zakrývali oblohu a menili deň na večné šero. Namiesto anglického trávnika iba labyrint úzkych priechodov a schátraných budov, ktoré na prvý pohľad sotva nazvať niečím domovom. Skromnej izbe takmer bez nábytku dominovala robustná posteľ. Na slamenom matraci ležalo dievča. Mary Jane známa tiež ako „Poctivá Emma.“ Ktovie odkiaľ prišla k takej prezývke? Od svojich devätnástich rokov sa živila ako prostitútka. Oheň v krbe pomaly dohasínal, v ťaživom kŕči sotva lapal po dychu. Zmes sadzí, svetla a prachu držala stráž nad bezvládnym telom dievčaťa. Hodiny začali odbíjať dvanásť.

Na dvore nervózne prestupoval muž s mierne zhrbenými ramenami, oblečený v tmavom vlnenom kabáte s vysokým golierom, pod ktorým sa črtala dokonale uviazaná kravata. Čierne kožené topánky boli napriek londýnskemu blatu starostlivo vyleštené. Vesta s mosadznou retiazkou od vreckových hodiniek pôsobila elegantne, no jej okraje niesli známky častého nosenia. Koženými rukavicami pevne natiahnutými na rukách si siaho do vrecka, aby skontroloval čas. Bol to inšpektor Abberline. Čakal hodnú chvíľu, kým sa objaví niektorý z jeho kolegov. Konečne zazrel známu tvár. Na miesto činu dorazil policajný lekár George Baxter Phillips. Nadvihli klobúky na znak pozdravu, no okrem úctivého gesta nemohli robiť nič iné, len ďalej čakať. Návrh inšpektora vyraziť dvere u jeho nadriadených neprešiel. A tak spolu s doktorom premárnili ďalšie dve hodiny čakajúc na policajné psy, ktoré boli napokon aj tak odvolané. Náhle sa inšpektorov návrh stal rozkazom a do izby sa museli dostať násilím. Dobre vedeli, čo ich vo vnútri čaká. Tabuľa sklenenej vitráže vedľa dverí bola rozbitá. Zmasakrované telo ženy však nenechalo pokojného ani jedného z nich. Inšpektor pristúpil k posteli ráznym krokom profesionála. Vytiahol zápisník, no zrazu naň doľahla ťažoba. Zapotácal sa. Cítil, že stráca rovnováhu. Intuitívne vysunul ruku, aby sa zachytil stolíka po jeho boku, no keď jeho zrak spočinul na obrovských kusoch ľudského mäsa, zamdlel. Nebyť doktora Phillipsa, zosunul by sa bezvládne k zemi. Stačil ho zachytiť v poslednej chvíli. Lekár k nemu prehovoril vľúdnym hlasom: „Sadnite si k oknu kolega. Vykonám obhliadku tela a potom môžete pokračovať vo svojej práci.“ Inšpektor ochotne poslúchol.

Úbohá Mary Jane. V noci ešte veselo pospevovala a teraz? Ležala tu úplne nahá. Torzo jej tela zakrývali len zaschnuté zdrapy spodnej bielizne. Roztopašné stvorenie bolo definitívne preč. Skutočne, nezostalo po nej veľa. Telo bolo zohavené na nepoznanie. Lekár po dôkladnej obhliadke skonštatoval, že chýba jeden z orgánov. Akoby nestačilo zabiť. Vrah rozrezal telo dievčaťa, vybral vnútornosti a telo naštylizoval do lascívnej pózy s doširoka roztiahnutými nohami. Pravé stehno stiahol z kože, zbavil svalstva a ostrým nožom obnažil až na kosť. Napriek hlbokým rezom na viacerých miestach kosti ostali neporušené. Ranu na krku zastavili až stavce. Akoby sa vrah pokúšal oddeliť hlavu od tela. Nasledovali útoky do oblasti tváre, brucha a ženských orgánov. Brutalitu zranení vystriedala chladnokrvná inštalácia zdevastovaných častí tela. Vnútornosti dôsledne poukladal po stranách. Črevá napravo, slezinu naľavo, obličky spolu s maternicou umiestnil pod hlavu. Najväčšie kusy zo stehien a brucha položil na stolík k nohám. Krvavé jatky si vychutnal do posledného detailu. Prsia mladej ženy vyrezal kruhovým pohybom noža a jemnými úpravami okrajov z nich vytvoril obrazce pripomínajúce kvety. Diagonálnymi rezmi na lícach vznikli cípy visiacej kože v tvare trojuholníka. Nos nemilosrdne odstránil pri koreni a ďalšími rezmi zohavil tvár na nepoznanie. Chýbajúcim orgánom bolo srdce. Nenašlo sa ani po dôkladnom ohľadaní miesta činu. Prečo by niekto kradol ľudské srdce? Odplata ohrdnutého milenca alebo zvrátená túžba šialeného monštra? Polícii sa v pahrebe podarilo nájsť iba obhorené kusy odevu. Odhodil ich tam vrah, aby ho neprezradili? Alebo aby sa karmínová červeň krvi ligotala čo najžiarivejšie? Aký klenot ponechal vrah v predsieni zosnulých rozkoší? Rubín nezvyklých rozmerov. Pečeň.

Mám dosť! Dávid surovo hodil knihu na zem. Kto píše tento toxický brak?! Pečeň medzi nohami!? Klenot rozkoší! Večer som si chcel ísť zakefovať!!!

Nedramatizuj! stroho odpovedal spolubývajúci. Študent piateho ročníka, budúci lekár, vysoký, hnedovlasý, športu a svojej priateľke oddaný  alfasamec. Neber to v zlom. Je celkom osviežujúce vidieť ťa pre zmenu s knihou v ruke, no vieme, ako to skončí. Chvíľu budeš predstierať záujem a nakoniec tým aj tak poveríš nejakú buchtu.

Náhodou. Urobil som zásadné rozhodnutie. Už žiadny postkoitálny revanš! Nikdy viac! V poslednej dobe som sa začínal hanbiť za to, čo odovzdávam. Nepokazím si predsa priemer. slovami plnokrvného mizogýna začal budúci právnik svoju obhajobu.

Držím palce. Aj keď si myslím, že netreba poopičné stavy zamieňať za vnútornú sebareflexiu. vyslovená irónia ešte znásobila Dávidov vnútorný nepokoj.

Už rozprávaš ako ona!

Kto?

Kto asi…

Čo máš sústavne proti mojej frajerke? Kvôli tebe sa radšej stretávame u nej. Nebola tu ani nepamätám.

Tak to ti poviem celkom presne, kedy naposledy tu bola. Minulú sobotu. Vtedy, keď som sa takmer prizabil na tej pridrbanej konzerve. Alebo mi chceš povedať, že sójové klíčky majú toľko proteínu, že sa sem samé dojebali z bio-obchodu?

Počkaj! Myslíš vtedy keď si došiel totálne na šrot a o štvrtej ráno svojím ladným príchodom zdemoloval polovicu izby?!

Čo ja viem koľko bolo hodín? odvrkol podráždene.

Prekvapuje ma, že si vôbec niečo pamätáš. Odpadol si ako hrdzavý výfuk. Mimochodom, tá konzerva bola pôvodne v chladničke.

To sa mi nejako nevybavuje… Ale tiež pičovina. Načo dávaš neotvorenú konzervu do chladničky?!

Takže je to vlastne moja vina? pousmial sa Peter

Samozrejme!

Dobre, ale nie že mi ich vyhodíš! Mám ich od trénera z posilky.

Ser na sóju! Počúvaj: Sedem kreditov za jednu seminárku! Ako ti to znie?

Ako nedokrvenie mozgu.

Myslím to vážne.

Odkedy máte predmety za toľko kreditov?! zapochyboval Peter.

Nie jeden. Dva. Súdnu psychológiu za tri a Kriminológiu za štyri. Každý s iným profesorom, takže by som mohol jednou seminárkou uhrať oba.

Vidím, že zďaleka nevyužívajú tvoj potenciál…

Problém je, že mám do týždňa zostaviť profil sériového vraha a akosi neviem odkiaľ začať.

Rozumiem, takže máš víziu, ale ako tradične si sa na to vykašľal.

Nie, nie! Tentokrát som to chcel brať fakt seriózne, len asi by som potreboval trochu nakopnúť.

Možno by som o niekom vedel.

Meno?

Nebude sa ti to páčiť.

Eli? Peter prikývol. Uuuuf, no vďaka, ale zvládnem to sám. Dávid odhodlane zdvihol odvrhnutú knihu zo zeme.

Kriste, ty si tvrdohlavý. To znamená, že sa nevyspím ani dnes? zaznela naprázdno Petrova námietka.

…

koniec ukážky 1. kapitoly

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6