Vincent van Gogh Paul_Gauguin

 Vincent van Gogh

(*30. marec 1853  –  †29. júl 1890)

Rok 1888 bol zvláštny i tým, že sa Vincentovi podarilo predať svoj prvý a jediný obraz. „Červené vinice“ kúpila sestra maliara Eugéna Bocha, Anna Bochová za 400 frankov.

Vincent van Gogh, Červené vinice, 1888

Chudobný, talentovaný so srdcom spasiteľa. Vincent bol v prvom rade človek. Svojím veľkým srdcom a vierou v ľudské dobro chcel spraviť svet krajším. Nie každý sa vypraví do uhoľných baní, je odhodlaný prespávať s robotníkmi na podlahe, rozdať celý svoj skromný majetok chudobným. Nie každý si chce dobrovoľne z vlastnej vôle zobrať tehotnú prostitútku, nie každý je schopný postaviť sa autoritám, blízkym v snahe o vyššie ciele. Už len preto, by mohli mnohí považovať Vincenta za blázna. No on si uvedomoval až príliš triezvo, aká je podstata. Vnímal veľmi precítene každý detail. Preto bol ako maliar taký geniálny a ako človek zažil toľko utrpenia.

Medzi udalosťami, kedy si Vincent odrezal časť ucha (23.12.1888) a jeho smrťou uplynulo len niečo vyše pol druhého roka. Počas tohto obdobia namaľoval desiatky obrazov. Sužovali ho kruté porfyrické záchvaty, často sprevádzané halucináciami, ktoré boli mylne označované za epilepsiu. Vincent maľoval pre ľudí a pretože nemohol inak. Naopak, ľudia ho mali za čudáka. Ľudia sú už raz takí, keď niečomu/niekomu nerozumejú je to zlé, nebezpečné. Úplne prirodzene „to“ či „ten“ pre nich znamená hrozbu. Vincent si naplno uvedomoval túto skutočnosť. Nebol blázon, nebol hlupák, aj preto sa sám rozhodol uchýliť do Ústavu pre choromyseľných v Saint-Rémy. Brat Theo mu zaplatil dve izby, z čoho jedna mu slúžila ako ateliér. Aj keď Vincent ľuďom nič nevyčítal, trpel samotou. Trpel tým, že nemá po svojom boku blízkych. S bratom a priateľmi udržiaval síce pravidelnú listovú komunikáciu, no čo sú listy? Mávanie vtáčích krídel. Vidíte, cítite v diaľke niekoho, kedykoľvek sa môžete vzniesť nad realitu, kedykoľvek Vás môže iný os…

Na druhú stranu Vincent až takú príležitosť na rozlet nemal, keďže bol stále finančne závislý od brata. Cítil sa ako príťaž. Zbytočný. Tupá bolesť sa kombinovala s ostrou… Vincentove záchvaty chvíľu ustupovali, potom zrazu prepukli nanovo. Pár mesiacov pred smrťou, kedy už býval neďaleko Paríža, neďaleko brata Thea a jeho rodiny, ustúpili úplne. Aj doktor Gachet, podporovateľ impresionistov utvrdzoval Vincenta v tom, že sa už nevrátia. Nevrátili sa, no melanchólia, úzkosť a smútok ostali.

Portrét Dr. Gacheta (1890)

–

U doktora Gacheta trávil Vincent svoje posledné dni. Dr. Gachet, vnímal jeho stav pomerne jednoznačne. Jasne vylučoval akúkoľvek psychickú poruchu. Portrét Dr. Gacheta sa stal najdrahšou Vincentovou maľbou. Bol predaný za 82,5 mil. dolárov v r oku 1990 v aukčnej sieni Christie’s v New Yorku.

Nový majiteľ – Ryoei Saito (obchodník) túžil byť s obrazom aj spopolnený. Nestalo sa tak. Obraz je uchovaný v bezpečí, no nevedno kde. Vincent vytvoril niekoľko portrétov Dr. Gacheta, každý z nich sa mierne odlišuje. Väčšina je umiestnená v parížskom múzeu Musée d’Orsay.

  Pšeničné polia s vranami (1890)

–

„Nie je to maličkosť, keď spoločne cítime, že náš chlieb každodenný je v nebezpečenstve, nie je to maličkosť, keď i z ďalších dôvodov cítime, že naša existencia je krehká.“ Vincent už neveril v spoluprácu, aspoň nie dlhodobú. Videl veci triezvo a ten pohľad nebol optimistický. Túžil po rodine, deťoch, no jeho láske opakovane otrhali okvetné lístky. Svoje priority si preto nastavil inak. Maľovanie, jediná zmysluplná činnosť. Vykonával ju horúčkovito, čím väčšia úzkosť, tým vyššia aktivita. Nemalo význam čakať na zajtra. Zaplavil ho smútok, ktorý nechcel dať najavo ani v poslednom liste bratovi 23.júla 1890. Pri prechádzke 27.ho však jeho úzkosť stlačila kohútik… 

Vincent chcel zomrieť. Posledné slová bratovi Theovi:

„La tristesse durera toujours“

„Smútok potrvá večne“