Založ si blog

Kapitola 23: Boh, diabol a ja (3. časť)

Musíš uznať, že toto je čistý satan.

Páni, k tomu si sa ako dopracoval?

Zazrel som náhodou pri honbe na Horúčavu.  

Skvelé! Presne tieto som hľadala.

Vidíš, stačilo si počkať.

Gauguinove metamorfózy. Katalóg výstavy Múzea moderného umenia v New Yorku. Je tu všetko! Davidov nález odmenila nečakane letmým bozkom na líce.

No teda?! Čím som si zaslúžil.

Presne túto sériu som mala na mysli, keď sme sa bavili o Kainovom znamení.

Dávidov záujem o extraordinárne výjavy ešte vzrástol. Tahiťanka so zlým duchom? Vyzerá to ako z čítanky exorcistu.

Kam ty chodíš na tieto prirovnania?

Nehnevaj sa, ale nebudem strácať čas hľadaním zjemňujúcich prívlastkov na niečo, čo je zjavné. Je to satan, alebo je to satan. Na škále medzi dobrom a zlom by schytal číslo 666. Bez protekcie! rozvášnil sa Dávid.

Ale vieš, že tri šestky boli pôvodne symbolom nového začiatku. Konotáciu s diablom mu vymysleli až kresťania.

Tak som sa nechal strhnúť názorom väčšiny. Upáliš ma za to?

Kdeže. Ja som voľnomyšlienkársky individualista. Na hranici by som skončila ako prvá. Keď sa odpútaš od tej postavy s rohmi, ktorá mala mimochodom symbolizovať zhubný vplyv západnej civilizácie, nie je ti to dielo povedomé?

Paul Gauguin, Tahitská žena so zlým duchom, 1900

Bez toho satanáša a postele by to mohla byť Kráľova žena. To bol ale výjav z rajskej záhrady. S tým satanom dokopy mi to nedáva význam.

Posteľ, žena, muž. Komponenty hriechu. Nie sme ani v rajskej predzáhradke, ani v horúcom pekle s kotlami v pozadí, sme v posteli. Bežný svetský predmet.

Nebo, peklo v posteli? Fajn, to si celkom dokážem predstaviť. Pozri, na nákrese sa ženinho lona v náznaku dotýka diablova ruka. Smeruje cez brucho priamo do jej lona. Žena je od pása nahor nahá. Tak ako v Horúčave. Tahiťanka má brucho zahalené látkou. Možno sukňa, možno prestieradlo z postele. Na tkanine sú v oblasti brucha dva kvety a niečo, čo pripomína jazvu? Alebo ranu urobenú nožom v tvare písmena veľkého M. Čo to znamená? Vyskytuje sa na oboch, aj na obraze aj na skici, kde sa mi zdá trochu intenzívnejšia. Myslíš, že je iba na látke alebo symbolizuje ranu na bruchu?

Ty si zase u Rozparovača. upozornila Eli.

Musím byť. V spojitosti s tým, ako sme interpretovali obraz Kráľovej ženy sa nám odkrývajú ďalšie rozmery. Z viacerých interpretácii môžeme pozbierať potrebné detaily. Pozri na tie ďalšie kresby! Náhrdelník upnutý tesne ku krku. Tak ako v obraze s Vincentovými slnečnicami. Na ďalšom dokonca žene úplne zamaľoval tvár. A tá farba? Aká myslíš, že bola pôvodne? Nepripomína ti zaschnutú krv?

Je to taká okrová…

Žeby znova krv ako experimentálny prvok pri tvorbe?

Tieto obrazy vznikli okolo roku 1900, kedy mal Gauguin výrazné zdravotné problémy. Okrem syfilisu ho trápili aj ďalšie, ktoré sa dostavili po pokuse o samovraždu. Popisoval napríklad chrlenie krvi. Experimentovanie s vlastnou krvou by som nevylúčila, aj keď v tomto prípade to vidím na obyčajnú hnedú v oleji.

Moment, moment! Pokúsil sa o samovraždu? To sa mu kedy stalo?

Počas druhého pobytu na Tahiti. V žalostnom stave bol už pri odchode z Európy. V tom období sa mu veľmi nedarilo. So zlomenou nohou precestoval pol sveta. Čudujem sa, že to vtedy vôbec prežil. Vnútorný nepokoj, tá neustála potreba utekať, unikať mu nedala pokoj. „Je to bláznivé, smutné a biedne dobrodružstvo táto cesta na Tahiti“ napísal priateľovi a obchodnému partnerovi Danielovi de Monfriedovi, keď začal zvažovať smrť ako finálne riešenie jeho existenčných problémov. Posledným klinom do rakvy bola správa o smrti milovanej dcéry Aline.

Aline sa volala aj Gauguinova matka?

Tak tak. Nasledovala hlboká úvaha o živote. Nešťastie dralo jeho kožu od narodenia. Dráma patrila prirodzene do Gauguinovho života. Ak sa aj na chvíľu odmlčala, Gauguin ju za vlasy pritiahol späť. Žiť taký život, muselo dať zabrať. Sám proti všetkým, neveril nikomu, ani Bohu, ktorému sa občas vysmieval, občas vyhrážal. Gauguin rekapituloval. Gauguin kapituloval. Finálny nárek nad sebou samým zavŕšil slovami „Iba zločin je logický a má zmysel.“

Tomu by som rozumel. Odmietal úlohu obete. Dávid sa empaticky postavil za Gauguina.

O smrti dcéry sa dozvedel niekedy v apríli 1897. Odišla náhle na silný zápal pľúc. Aline bola jeho dievčatkom, iskierkou nádeje na dymiacom spálenisku. Bolesť a zlosť nad krutou správou sa v Gauguinovi miešali počas niekoľkých ďalších mesiacov. Presiakli aj do komunikácie s manželkou. Gauguin sa cítil ukrivdene. Svoju ženu nedokázal osloviť priateľsky už ani listom. Dokonca jej o sebe písal v tretej osobe. Akoby tým chcel demonštrovať odstup, že už viac nie je jeho súčasťou. „Najbolestnejšie rany sú v oblasti srdca.“ Trpel a zraňoval. Súcit s druhou stranou sa kamsi vytratil. Príchodom júna sa začal dožadovať, tak ako každý rok, pozdravov od detí k svojim narodeninám. Žena mu tentoraz nevyhovela a tak na jej adresu smeroval sériu trpkých výčitiek. „Nech Vaše svedomie spí, aby ste nemusela očakávať smrť ako vyslobodenie.“ Od toho momentu prerušila Mette akúkoľvek komunikáciu so svojím manželom. Úvahy o smrti, ktorú jej nenávistne venoval, paradoxne doľahli práve na Gauguina. Nahlas premýšľal o živote, o jeho dobrovoľnom ukončení. Priatelia jeho slovám nepripisovali vážnosť. Býval až príliš často teatrálny. Žil sám, bol sám. Gauguin sa rozhodol odísť. Vybral sa do hôr, kde užil väčšiu dávku arzeniku. Lieky si údajne našetril z predchádzajúceho pobytu v nemocnici. Pokus sa nevydaril. Dávka nebola smrteľná a na Gauguina tak čakalo ešte ďalších päť rokov života.

Sila. Chlap ako Gauguin a také babské riešenie? Keby by som sa chcel zabiť, nesiahol by som po otrave. Predsa neskapem ako potkan. Zrejme ani Gauguin nebol o svojom konečnom rozhodnutí pevne presvedčený, keď jeho pokus nevyšiel.

Možno za seba nechal rozhodnúť prírodu. Možno to bol iba Gauguinov typický úskok a celé sa to odohralo iba v jeho mysli, a udalosť ďalej interpretoval v zúfalej prosbe o pomoc.

Príliš veľa možno, na môj vkus. Potreboval by som niečo konkrétnejšie. Niečo čoho sa dá chytiť. Medzi obrazmi z výstavy Metamorfóz som našiel aj niekoľko zvláštnych fotografií. Je na nich socha v tvare ženy s celkom pekným poprsím, no znetvorenou tvárou. Pri nohách sa zvíja divé zviera, ktorému z papule vyteká krv.

Paul Gauguin, Oviri, 1897

To bude Oviri. Podľa niektorých Gauguinovo alterego, podľa autora samotného, jeho vrahyňa. Istú dobu si prial, aby sa Oviri stala jeho náhrobným kameňom. Zviera pri nohách ženy je vlk a predstavuje Gauguina. Dielo bolo vytvorené v Paríži v medziobdobí ciest na Tahiti. Presne v tom období sa Gauguin poslednýkrát seriózne pokúšal o zmierenie s Mette. Pokus o zblíženie dopadol ako inak, fiaskom. Finančná otázka bola zlomová línia, ktorú nedokázali preklenúť. Mette chránila seba i deti pred otcom, ktorý nedokázal zabezpečiť rodinu. Chlad manželkinho správania, popieranie otcovských práv a takmer žiadne spojenie s deťmi sužovali Gauguina viac ako akékoľvek iné životné útrapy. Cítil, ako ho žena postupne zabíja, a preto musel zabiť aj on ju. Zabiť romantické pocity, zastaviť tlkot krvácajúceho srdca, pretože umeniu bolo treba obetovať všetko. Taký bol plán. Jeho realizácia bola už o čosi náročnejšia. „Pomaly som zavrel svoje citlivé srdce. Všetko v tomto smere sa utíšilo. Bolo by pre mňa nebezpečné vidieť vedľa seba deti a potom odísť. Som dvojitej povahy. Senzitívna stránka je preč, ostal len indián, ktorý kráča vzpriamene a pevne.“ Písal plný odhodlania ešte vo februári roka 1888. Emócie sa u Gauguina striedali ako ročné obdobia. „Srdce na dlani, bojujem s odkrytou hruďou… Moja drahá Mette, miloval som len Teba jedinú a milujem Ťa doposiaľ. Som celý Tvoj, buď celá moja.“ Snažil sa od ženy odtrhnúť, oslobodiť, vyčítal, obviňoval, ohováral ju pred priateľmi, napriek tomu sa nežný cit sa vo chvíľach slabosti predral na povrch. „Nemilujte! Vyjde to príliš draho… Až budete mať štyridsať a budete počítať spriaznené srdcia, uvidíte ako málo ich ostane.“  radil mladému priateľovi Bernardovi. „Čo sa mňa týka, považujem sa za porazeného. Rodinou, ľuďmi, udalosťami, ale nie verejnou mienkou. Tej sa vysmievam. Nepotrebujem obdivovateľov. Nech sa pozrú pozorne na moje posledné obrazy… Akoby som bol predurčený nemať žiadne srdce, bol nedobrý, zlý…“ Ak je možné vtesnať do jediného artefaktu všetky emócie a životné traumy, Oviri je ideálnym príkladom. Žiadnu ženu tak nepotreboval, žiadnou nebol natoľko spútaný a žiadna nebola takou prekážkou…

Len sa mi to zdá, alebo tam je ešte jeden vlk. Menší vzrastom, vyzerá ako mláďa. Žena sa ho snaží udržať v rukách pridŕžaním o telo. To šteňa ešte žije.

Oviri, vrahyňa vlka. Oviri, matka ochrankyňa.

Zaujímavá symbolika.

Oviri rozhodne nepatrí k dielam impresionizmu.

Ale ako rodinný portrét si mohol vybrať aj niečo menej morbídne.

Buď rodina, alebo umenie. Gauguin veľmi túžil po spojení oboch, no v hĺbke vedel, že sa to nemôže uskutočniť. Neexistuje žiadny spoločný portrét Gauguina a celej jeho rodiny. Namaľoval len niekoľko samostatných portrétov detí a pár krát sa mu podarilo zachytiť Mette pri vyšívaní, či poobednom odpočinku. Kompletný portrét Gauguinovej rodinky by sme našli len v symbolickej rovine. Eli nalistovala stránku s vyobrazením maľby v knihe a podala Dávidovi.

Zátišie s jablkami?

Zátišie s jablkami, hruškou a keramickým džbánom. Keramický džbán predstavuje Gauguina.

Vyzerá ako ten keramický portrét Prada. Hmm. Štýlový otec rodiny.

Áno, ale hlava bola v oboch prípadoch Gauguinova. Pozri, ako dohliada na päť jabĺk v miske pred ním. Jablká, ako symboly hriechu môžu predstavovať jeho päť potomkov. Po pravej strane vedľa sošky je umiestnená zelená hruška. Uložená za jeho chrbtom ostáva mimo dosahu, mimo kontroly. Leží mimo bokom, no stále zasahuje do centrálnej časti obrazu. Hruška by mohla symbolizovať Mette.

Päť jabĺk ako päť detí. Päť jabĺk však môže znamenať aj päť prostitútok. Nemyslíš, že podobizeň Prada by sa hodila viac k prostitútkam ako k deťom?

Jablká sú umiestnené v mise bielej farby na bielom obruse. Bielu používal Gauguin ako symbol nevinnosti.

Na druhej strane boli biele vtáky symbolom smrti.

Eli sa zamyslela nad Dávidovou interpretáciou.

Srdce je kľúč! Hovorím to stále. Byť či nebyť s rodinou, byť či nebyť majiteľom srdca. Jeho bytie priamo záviselo od umeleckej činnosti. Jediná prekážka bola rodina. Zabil ju prenesene päťkrát. Zabil, aby mohol tvoriť. Zabil, aby mohol žiť. Päť detí, päť obetí. Za každé dieťa jeden život. Nakoniec sa k tomu sám priznal, keď dokázal samého seba stvárniť ako usvedčeného vraha.

Gauguin si nekládol limity. Možno by sa dalo polemizovať nad tým koľko z reálneho života sa zrkadlí v jeho dielach, ale netreba zabúdať na to, že výtvarné umenie je fikcia. Gauguin sa nezdráhal vziať na seba podobu vraha, diabla alebo Krista a cudzie mu neboli ani zvieracie motívy: pes, vlk, líška, opica…

Alebo havran. Dávida zaujala reprodukcia obrazu visiaca na stene hneď vedľa Kráľovej ženy. Nevermore! Už nikdy viac!

Malý moment. Toto nie je Poeov havran, ale diablov vták na postriežke!

Čože? Ideme sa hádať?

Vôbec nie. Iba citujem autora. Gauguin bol síce vášnivý čitateľ diel Edgara Allana Poea. Aj pri prvom odchode na Tahiti sa s ním priatelia lúčili čítaním básne Havran, no Gauguin tvrdil, že obraz Nevermore nemá nič spoločné s Havranom Edgara Allana.

Jasné, takže podľa Gauguinovej logiky: ak niečo vyzerá ako zajac, skáče ako zajac, má to uši ako zajac, žerie to mrkvu, bude to zaručene medveď.

Paul Gauguin, Nevermore, 1891

Čo ti poviem? Gauguin. Zatiaľ čo, havran v básni symbolizuje výčitky svedomia, temnotu mysle, havran sediaci v okne Gauguinovho plátna predstavuje neskrývané zlo. Diabla, diablovho vtáka na love. Gauguin sa opäť pokúsil dramatický výjav zjemniť kvetmi. Biele kvety roztrúsené po okraji lôžka však nemusia pôsobiť tak nevinne, ako sa na prvý pohľad zdá. Intímne partie ležiaceho dievčaťa nie sú zahalené, to znamená, že modelka už nie je panna. Pravdepodobne ide o jeho mladú štrnásťročnú milenku Tehuru, ktorú nakazil syfilisom. Ten bol v danej dobe neliečiteľnou chorobu a stal sa pliagou, ktorá devastovala domorodé obyvateľstvo. Gauguin si toto svinstvo priniesol z kontinentálnej Európy, no nijak zvlášť ho to v jeho excentrickom sexuálnom živote neobmedzovalo.

Biele kvety ako symboly smrti? Smrť v podobe syfilisu?

V sekundárnom štádiu tohto ochorenia sa na pokožke objavujú sivobiele škvrny. Maľbou Nevermore sa uzatvára kruh utrpenia. V roku 1897 mu zomiera milovaná Aline a Gauguin sa pokúša o samovraždu. Už nikdy viac Olympia, už nikdy viac pýcha, už nikdy viac diabol…

Už nikdy viac Gauguin? Trochu hysterický, nezdá sa ti?

Hystéria alebo existencializmus? Bol to umelec. Obetoval príliš veľa, aby ostal v konečnom dôsledku ľahostajný. Morálna dilema, ktorú  dlhodobo nedokázal spracovať ho uvrhla do dvoch hraničných polôh. Dokonale to zachytáva Portrét so Žltým Kristom, kde Gauguin umiestnil seba samého medzi svoje dva ďalšie artefakty, olejomaľbu Žltého Krista a keramickú sochu s podobou diabla. Vznikol tak akýsi trojitý autoportrét. Hľadaním miesta na morálnej úsečke medzi dobrom a zlom, sa intenzívne začal zaoberať ešte krátko pred pobytom v Arles. Pre mňa Gauguinov vnútorný zápas začína dielom Videnie po kázni alebo Súboj Jakuba s anjelom.

To je tá maľba, ktorú chcel umiestniť do kostola v čase Rozparovačových vrážd?

Tak tak. Mimochodom, Žltého Krista vytvoril v rovnakom roku ako zátišie s jablkami a hruškou. Bol to rok, kedy vytvoril aj svoj keramický autoportrét v štýle Prado. Gauguin sa pokúšal nájsť charakter každého materiálu. Hlina mu učarovala a záľubou v keramike sa vôbec netajil: „Keramika, to nie je nič márne… Z trochy vlhkej hliny sa dajú vytvoriť cenné veci, z trochy vlhkej hliny a talentu.“ Keď pomyslím, že som bol zrodený k tomu, aby som robil v oblasti umeleckého priemyslu a že k tomu nemôžem dospieť… k tomu mám v jadre ďaleko väčšie vlohy než k maľbe samotnej.“ Obrazy, do ktorých zakomponoval vlastnú keramickú tvorbu, tak obsahujú akúsi pridanú hodnotu. Jeho zápal ešte umocnila práca na otvorenom ohni. „Šedá keramika má tú vlastnosť, že je v nej cítiť veľký žiar. Figúra vypálená v tomto pekle silne vyjadruje jeho charakter. Ako stretnutie s Dantem pri návšteve pekla. Úbohý diabol, skrčený do seba, aby vydržal toľké utrpenie… Takýto je Gauguin, hrnčiar s rukou dusiacou sa v peci, výkrik, ktorý chce uniknúť…“

Asi som konzerva, ale stále mám taký pocit, že umenie má byť niečo pekné.

Niečo estetické? Oku lahodiace?

Je to zlé?

Keď vnímaš len jednu rovinu a ostatné vytesňuješ, ochudobňuješ sa. Nepokladám to za zlé, skôr je to taký prirodzený omyl na úvod každej cesty.

A tebe sa páči všetko?

Páči alebo nepáči je prvá a esenciálna otázka, ktorá k umeniu asi bezprostredne patrí. Pre mňa umenie nie je otázkou vkusu. Ide o formu dialógu. Tak ako si v živote nesadneš s každým, nedokážeš si rovnako porozumieť ani cez obraz. Niekedy máš len nedostatok informácií, niekedy je tých rozdielností viac. Môžeš poznať techniky, postupy, obdobia, ale bez myšlienky je to prázdne. Umenie by malo vyrušiť, zasiahnuť. Pri vzácnej zhode prenesie autor svoje myšlienky na diváka. Niekedy je to podanie ruky, niekedy facka. Niekedy sa nestane vôbec nič. Ale aj to nič, nemusí ostať bez reakcie. Stačí malý impulz a zrazu to stokrát zavrhnuté, nepochopené vyťahuješ z koša.

Asi tak nejak som začínal aj s Rozparovačom. Súdnu správu Mary Jane Kellyovej som dočítal asi až na desiaty krát.

Muselo tam byť niečo, čo ťa nútilo sa k tomu opakovane vracať.

Určite áno. Dvojnásobný počet kreditov.

Och Ježiš!

Čo? kde?

Tamten žltý na stene. Ukázala prstom na maľbu Žltého Krista. Prostým gestom sa jej podarilo prerušiť debatu, v ktorej by zrejme nedospeli k uspokojivému konsenzu.

Príliš žiarivý na môj vkus.

Môže sa zdať. Gauguinov syntetizmus pracoval so základnými farbami.

Dobre, ale aj tak. Nemohol by to byť ten Boží symbol horiaceho kríža?

Myslíš, ako ďalšia interpretácia Kainov znamenia? Predloha pre tento obraz bol skutočný religiózny predmet. Vyrezávaný drevený Kristus v kaplnke Le Trémalo neďaleko Pont Aven.

A to sa vylučuje? Neboli náboženské témy v Gauguinových obrazoch iba satirou veriacich? Alebo ty tam vážne vidíš úprimný pokus o sebareflexiu? Bojovník proti nespravodlivosti s hlavou usvedčeného vraha spácha vlastnú popravu a potom sa pribije na kríž ako Spasiteľ? Taký skromný bohorovný chlapec. Neoplývajú touto vlastnosťou aj sérioví vrahovia? Dávid sa sústredil na jednotlivé detaily obrazu. Pozri, čo sa deje na pozadí za Kristovým chrbtom. K ženám sediacim niekde v poli sa prikráda chlap celý v čiernom. S čiernym klobúkom na hlave pôsobí zlovestne. Vyzerá ako nejaký gauner. Prekračuje kamenný múr a mieri k ženám, ktoré o ňom nemajú ani poňatia. Ženy sotva vidieť, takmer splývajú s pozadím. Chlapík v čiernom je však neprehliadnuteľný. Vytvára to zvláštne napätie. Akoby sa malo niečo nedobré stať. Vieš kam smerujem?“

Tuším, ale nemôžeme podľa piatich žien a čudného chlapíka robiť závery len preto, že sa nám to hodí do skladačky.

A čo odborníci? Nejaká osviežujúca interpretácia kunsthistorikov?

Bohužiaľ. K detailom v Gauguinových dielach sa odborná obec vyjadruje pomerne zdržanlivo. Dostupné informácie k tomuto obrazu sa týkajú umeleckého štýlu, alebo toho, že predlohou Žltého Krista bola vyrezávaná soška zo sedemnásteho storočia z kaplnky Trémalo neďaleko Pont Aven. Odvážnejšie interpretácie hovoria o tom, že Žltý Kristus môže byť Gauguinovým autoportrétom. A tam sme skončili.

Chcelo by to Gauguinove gule.

Motív Žltého Krista použil aj v ďalšom diele. Obraz v obraze. V portréte so Žltým Kristom. Tam ale postavy z pozadia chýbajú.

Paul Gauguin, Portrét so Žltým Kristom, 1890

Naplno necháva vyniknúť svojmu egu. Taký trojitý autoportrét. Boh, diabol a ja. dodal Dávid.

Alebo ak to zoberieme zľava doprava: superego, ego a id. Vedomá reflexia o sebe samom verzus silná pudová zložka. Môžeme povedať, že Gauguin Portrétom so Žltým Kristom predbehol Freudovu prácu o fungovaní ľudskej psychiky, v ktorej určil tri základné zložky osobnosti: ego, superego a pudovú zložku id. Kde Id (alebo ono) je vrodená zložka založená na uspokojovaní slasti. Funguje iracionálne v oblasti nevedomia. Na obraze je zastúpené soškou diabla z pálenej hliny. Gauguin ju chcel venovať Bernardovej sestre, do ktorej bol tajne zaľúbený. Symbol silnej erotickej túžby dokazuje aj prstom lascívne vloženým medzi pery. Superego (nad ja) je najvyššou zložkou ľudskej osobnosti. Riadi sa princípom dokonalosti. Je založené na výchove, ale môže sa meniť aj pôsobením okolia. Predstavuje našu vnútornú morálku, svedomie, snahu byť lepší. Extrakt toho najlepšieho je v symbolickej podobe portrét Žltého Krista. Gauguin sa do podoby Krista štylizoval aj v ďalších maľbách. Bolo ich síce iba pár, okrem Žltého Krista to bol napríklad obraz Kristus v olivovej záhrade. Ich spoločným menovateľom bol rok 1889. Gauguinove spojenie s Božím synom mohlo nastať práve cez osobu Vincenta van Gogha. Možno aj kvôli nemu sa obliekol symbolicky do jasnožltej farby slnka.

Ostalo nám ešte ostalo ego. Predpokladám, že vlastnému egu doprial podobu vlastného ksichtu a neschovával sa za figúrky.

Dá sa povedať, že išiel s kožou na trh, keď svoju podobizeň umiestnil do centra obrazu. Svoje ego rozhodne nijako neupozadil. „Ja“ sa všeobecne riadi princípom reality. Vyrovnáva rozdiely medzi ideálmi a inštinktami, čoho si bol Gauguin aj bez Freudovej interpretácie dokonale vedomý. Výsledkom činnosti ega je naše správanie, uvedomenie si samého seba, vlastnej identity. Gauguin bol od mladosti veľmi hĺbavý, dôsledný pozorovateľ svojho okolia, sústredený najmä sám na seba. „Nedôveroval som všetkému, čo neodpovedalo mojim pudom, môjmu srdcu, môjmu rozumu… Naučil som sa sústrediť sám na seba a dávať neustály pozor na hru profesorov. Vyrábal som si svoje hračky i svoje utrpenia so všetkou zodpovednosťou, ktorá je prípustná, sám.“ Kto iný ako Gauguin bol Gauguinovým najdôvernejším priateľom, spovedníkom, katom? Sám sa rozhodoval, sám sa odsúdil, sám si dal i rozhrešenie. Po improvizovanej poprave sa podľa vzoru Danteho pekla, cestou ľudskej duše vybral hľadať svoj osobný raj. Tým miestom sa stalo Tahiti. Alebo sa ním aspoň malo stať, no ktovie či sa mu podarilo prekročiť prah vlastného očistca?

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6

Kapitola 24: Gauguinove dievča (2. časť)

04.06.2023

Dávid bol preč. Bol čas to prijať. Je preč, bol preč. Bol niekedy s ňou? Je to dôležité? Mal na to právo. Očakávania druhých na tom nič nemohli nezmeniť. Ani ženská prirodzenosť patriť niekomu. Milovať, splynúť. Eli konečne pochopila, že jej existencia nezávisí od neho. Možno mal byť v jej živote len na krátky okamih. Spôsobiť náraz, aby zmenila uhol [...]

Kapitola 24: Gauguinove dievča (1. časť)

01.06.2023

„Spomienka na zlo sa rozplynie v dym. Zamat prikryje tŕne, utíši rany nášho svedomia. Sláva má malú cenu, keď sa zle postavený podstavec rúti k zemi pri najjemnejšom zafúknutí. Poctivci ju aj tak nevyhľadávajú. Samota je dobrá. Zabudnutie tak upokojujúce. Keď cítime, že sme zhrešili, túžime po vykúpení a súčasne sa obávame toho neznámeho, čo príde potom.“ [...]

Kapitola 23: Boh, diabol a ja (2. časť)

23.05.2023

Písmom o sebe každý čosi vypovedá. Či chce alebo nie, vždy zanechá stopu. Ani pri tej najlepšej vôli sa nedá utajiť všetko. Všeobecne platí, čím viac materiálu máš, tým sa vieš o pisateľovi dozvedieť viac… Podstatnou otázkou ostáva nakoľko je grafológia priekaznou metódou. Mne sa skôr zdá, že otázkou je či ho chceš usvedčiť. Nechcem. Páni, [...]

Maďarsko Dunaj čln

Po nezvestných po zrážke lodí na Dunaji pátra 95 ľudí s 25 plavidlami

21.05.2024 21:07

Tragická zrážka motorového člna s loďou si v sobotu vyžiadala najmenej dve obete.

SR NRSR 12. schôdza zasadnutie BAX

Upokojiť atmosféru a neeskalovať! Aká je cesta k zmiereniu po atentáte?

21.05.2024 19:00

Zhodne odsudzujeme tých, ktorí cez atentát mobilizujú proti druhému táboru, či tých, ktorí ho ticho schvaľujú. Nájdeme (ďalšie) riešenia? Zapojte sa do pokračovania diskusie!

NRSR, parlament, poslanci

Poslanci schválili rozsiahle zmeny v zákone o Fonde na podporu umenia

21.05.2024 18:22

O poskytnutí peňazí z Fondu na podporu umenia bude po novom rozhodovať rada fondu.

medveď

Pre výskyt medveďa sa bude po novom vyhlasovať mimoriadna situácia. Parlament schválil aj riešenia na jeho elimináciu

21.05.2024 18:03

Poslanci Národnej rady prijali zrýchlene novelizáciu zákona o ochrane prírody a krajiny, ako aj o novelu zákona o civilnej ochrane obyvateľstva.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 99806x
Priemerná čítanosť článkov: 2935x

Autor blogu