„Spomienka na zlo sa rozplynie v dym. Zamat prikryje tŕne, utíši rany nášho svedomia. Sláva má malú cenu, keď sa zle postavený podstavec rúti k zemi pri najjemnejšom zafúknutí. Poctivci ju aj tak nevyhľadávajú. Samota je dobrá. Zabudnutie tak upokojujúce. Keď cítime, že sme zhrešili, túžime po vykúpení a súčasne sa obávame toho neznámeho, čo príde potom.“
Paul Gauguin
Zdáš sa mi nejaká smutná? Unavená?
Myslím, že Gauguin nakoniec naplno pochopil silu dobra a zla. Koľko toho musel obetovať? Bol by dnes niekto schopný prejsť takú cestu?
Uvedomuješ si, že sme nespali skoro dva dni? odpovedal jej otázkou, akoby bol myšlienkami už niekde inde.
Aký je dnes vlastne deň?
Pondelok?
Neblázni! Musí byť nedeľa.
Nemám poňatia o čase. Môj mobil nedožil rána, takže som znova bez dôkazov.
Našťastie, ja mám ešte trochu šťavy. Fakt je pondelok. Znamená, že balíme?
Asi by sme mali, skôr než po nás vyhlásia pátranie. Som rada, že sme tu boli spolu.
Nemal som ťa nechať odísť. Dávid nečakane prejavil svoje emócie.
Sám vieš, že to nemohlo dopadnúť inak. Naťahovali sme sa ako malé deti.
To áno. Museli sme mať navrch, raz ty, raz ja.
Hovorím, ako malé deti. Alebo ježkovia.
Čože?
Namiesto toho, aby sme boli k sebe od začiatku otvorení, bránili sme sa jeden pred druhým.
Vieš, že práve kvôli pichliačom sa ježkovia zvyknú pri párení smrteľne zraniť?
To je presné. Dokonalá metafora nášho vzťahu.
Počkaj! povedal s takou naliehavosťou, akoby sa už nikdy viac nemali stretnúť. Strávili sme tu dva dni, tých pár minút si ešte môžeme dovoliť.
Išlo nám to prekvapivo dobre. Za celý víkend sme sa nestihli ani pohádať.
Nechcem sa hádať. Mám ťa rád. Dávid nechal svojim slovám vyniknúť. Pomaly v sebe búral steny, aby jej dokázal byť bližšie. Na Eli to urobilo dojem. Nevedela však či pri najlepšej dobrej vôli nespustí náhodou ďalším slovom betónovú oponu, ktorá sa viac nezdvihne. Úprimnosť. To bola karta, na ktorú vsadila všetko.
Mala som sen. Sedela som na brehu jazera. Šero, chlad v taký ten sychravý jesenný večer. Naklonila som sa nad hladinu a videla som obraz. Bol si to ty. Pozýval si ma k sebe. Do hlbiny.
A šla si?
Nie. Mala som strach.
Aj teraz sa bojíš?
Neviem.
Nedostatok spánku urobil svoje. Obranné mechanizmy boli deaktivované, varovné kontrolky zhasli. Chytil ju pevne za ruku. Bez zaváhania a ďalšieho plánu vyslovil: Poď, pozývam ťa na raňajky.
Do mesta sa vybrali známou cestou. Ulicou, ktorou Dávid chodieval pravidelne do školy a ktorej sa Eli pravidelne pokúšala vyhnúť. V záhrade domu nikoho spoznali starého priateľa. Bol to ten pes, ktorý naháňal Eli strach. Ten pes, ktorého Dávid považoval za rovnocenného partnera k dialógu. Tentokrát nebolo čosi v poriadku. Pes ležal nehybne na zemi. Už z diaľky bolo vidieť, aký je dobitý.
Eli zrýchlila krok. Bez zaváhania zamierila k bránke, aby skúsila či je otvorené. Bola odhodlaná vstúpiť a pomôcť mu. V tejto snahe ju nemohol nikto a nič zastaviť.
Ty tam vážne chceš ísť?! opýtal sa udivene Dávid.
Predsa ho tam nemôžeme nechať. Nie v takomto stave!
Tak teda dobre, ale samú ťa tam nepustím! Dávid priskočil, aby ju dobehol. Hlavne sa ničoho nedotýkaj a dávaj pozor, kam stúpaš. Majiteľ je bývalý autičkár a teraz díluje. Môžu tam byť použité ihly.
Nemali by sme zavolať policajtov?
Konečne rozumný nápad!
Bránka nebola zamknutá. Kým Dávid telefonoval, vybrala sa obozretne za zraneným zvieraťom. Pes bol dobitý na smrť. Hlboké rany vyplnené zaschnutou i čerstvou krvou mal po celom tele. Okolo krku omotanú hrubú reťaz. Ešte dýchal. Prerušovane, plytko ale dýchal. Eli nevedela, čo urobiť. Čo si môže dovoliť, aby mu nespôsobila väčšiu bolesť. Pristúpila k nemu veľmi opatrne. Ako naposledy, keď sa ho na smrť vydesená zľakla. Intenzita jej strachu bola možno rovnaká, no teraz sa nebála o seba. oňho. Pomaly sa priblížila rukou k jeho čumáku, aby ucítil jej pach. Nedotkla sa ho. Nerada by ho vyplašila. Zviera vôbec nereagovalo. Vyzliekla si kabát a prikryla mu dobité telo.
Žije vôbec? opýtal sa Dávid, keď skontroloval okolie.
Zatiaľ.
Policajti sú neďaleko, budú tu do päť minút. Vybavil som aj veterinu.
Ako toto môže niekto urobiť?!
Nazrel som cez okno. Frajer je doma zhúlený ako rafinéria. Toto bude jeho dielo, alebo práca jeho sfetovaných zákazníkov. Škoda psa. Mal som ho rád.
Poznal si ho?
Len z videnia, párkrát sme podiskutovali. prehodil Dávid na odľahčenie. Spomenul si na moment, keď kráčal bezradný z knižnice. Majestátny, inteligentný tvor sa pod rukami človeka zmenil na chrčiaci kus ešte živého mäsa. Hľa človek, pán tvorstva, aké je tvoje dielo?
Keď som chodievala behávať vždy som sa tejto ulici snažila vyhnúť. Bála som sa ho a teraz?
Dávid ju mlčky objal. Polícia dorazila súčasne s veterinárnou pohotovosťou. Pohľad na zúbožené zviera dojal aj skúsených chlapov. Opatrne ho oslobodili od reťazí a naložili do vozidla. Dávid podal lekárovi svoju vizitku. Urobte, čo sa dá. Peniaze nie sú problém.
Daj mi vedieť, ako ste dopadli. zavolal na Eli, ktorá sa nevedela od zvieraťa odtrhnúť. Možno kvôli poslednému stretnutiu, kedy ho spoznala ako starostlivú opatrovateľku. Možno preto, že ju škrel pocit viny z mylného úsudku. Možno len nechcela dopustiť, aby odišiel sám. Vypätá situácia vystupňovala emócie. Naivná či nie, v surových okamihoch neprávosti túžime vidieť čosi dobré, láskavé, čoby snáď prirodzene mohlo patriť človeku.
Nik nie je dobrý, nik nie je zlý. Hráme sa so stavebnicou ľudských potrieb. Obete a vrahovia. Aká bude ďalšia stratégia? Ušľachtilé ideály prebíja strach, obava nebyť horší, nebyť menej. Na poli strachu sa dobru nedarí.
Nik nie je dobrý, nik nie je zlý. Akú hodnotu má pravda? Rovnaká včera, dnes aj zajtra. Obyčajný fakt. Nuda v období mieru. No stačí len drobné narušenie, bezvýznamný konflikt a zrazu tá rovnaká včera, dnes aj zajtra predstavuje jediný objekt nášho záujmu. Zúrivo ju sťahujeme z kríža volajúc: Ja som mal pravdu!
Dávid sa zdržal s policajtami dlhšie než plánoval. Mal čo robiť, ak chcel odovzdať prácu včas. Veľmi mu nepomohlo, že sa rovno pri príchode na intrák stretol s Petrom.
Čau. Ty sa kde flákaš?
Bol som sa vyvetrať.
Nemáš náhodou na svedomí aj moju frajerku? Celý víkend sa mi neozvala. Peter bol zahltený myšlienkami, čo sa s ňou mohlo stať. Otázka vyplynula prirodzene z jeho rozpoloženia bez toho, aby skutočne predpokladal, že by sa odpoveď mohol dozvedieť práve od Dávida.
Počuj, budem sa musieť odsťahovať.
Kurva Dávid! To nemyslíš vážne! Takže ste spolu niečo mali?
Je tisíc dôvodov, prečo by som sa mohol sťahovať a ty si vyberieš ten najstupídnejší.
Tak fajn, zohnal si si byt, ideš na cestu okolo sveta, alebo končíš so školou?
Nie. Dobre, poviem ti to na rovinu. S Elen sme spolu niečo riešili, ale to bolo už dávno.
Čo prosím?! Dávno?! A preto sa teraz musíš sťahovať?!
Pokoj. V podstate sa vôbec nič nestalo.
S tebou sa tak nič nestane! To ti tak verím!
Ako myslíš. Nepotrebujem tvoje požehnanie. otočil sa chrbtom a robil si svoje.
Peter od rozčúlenia nevedel, čo so sebou. Natlakovaný ako kuchta pred explóziu by sa s Dávidom najradšej pobil. Ten si však riešil svoje. Sústredene si chystal materiály do školy. A Peter nebol z tých, ktorí útočia zozadu.
Do riti, Dávid! Fakt by som ti jednu vrazil!
Keď ti to pomôže? prehodil cez plece Dávid.
Peter zdrapil najhrubšiu knihu, ktorú mal po ruke a z celej sily ju tresol o zem. Vetchá väzba Čihákovho anatomického atlasu povolila a po izbe sa rozleteli listy ľudských orgánov.
S rozflákanými hánkami nebudem môcť operovať. ozvala sa racionálna stránka budúceho lekára.
Takže sme v pohode?
V pohode teda určite nie sme! Klesol rezignovane na posteľ. Posral som to. Vlastne som niečo tušil, ale kým všetko fungovalo, neriešil som. Až teraz si uvedomujem, ako ste sa jeden druhému vyhýbali. Vždy, keď mala prísť, najskôr sa opýtala či tu nie si. Keď hrozilo, že áno, boli sme u nej. Ešteže jej spolubývajúca je stále niekde na Erasme. Už aspoň rozumiem, prečo si bol na ňu taký alergický. A ja kretén som vás dal znova dokopy. dodal frustrovane.
Myslím, že s tým sťahovaním je to dobrý nápad.
Dávid si prehodil tašku s notebookom cez rameno a zamieril k dverám.
Ako to vlastne dopadlo s tým Rozparovačom? Bol to ten Gauguin? spýtal sa Peter.
Možno áno, možno nie. Hlavne, že to bude za A.
Ubehlo niekoľko týždňov. Skúškové odbíjalo posledné hodiny. Strach, panika, indexy lietali oknom. Niekedy to prešlo o prsia, niekedy cez. Letný semester začínal len veľmi pozvoľna nahadzovať puky. Spoločenský život stagnoval. Komorné oslavy parciálnych úspechov prebiehali v súkromí, ruka hore príde až neskôr. Eli mala síce dávno hotovo, no nevedela sa z toho poriadne tešiť. Po Dávidovi sa zľahla zem.
„Všetko je, ako má byť. Ak sa má ozvať, ozve sa.“ znela mantra pre mesiac február. Také niečo sa však určite ľahšie povie, ako dodrží. Skúšky hotové, priatelia zavalení povinnosťami. Čo robiť? Rozhodla sa pre radikálny krok. Upratať. Ako dlho sa dá robiť poriadok v izbe päť krát štyri metre? S kúpeľnou a šatníkom presne hodinu a dvadsaťosem minút. Prach poutieraný, smeti vysypané, jarnému detoxu neuniklo ani okno. Ostával posledný bod, urobiť poriadok v papieroch. Celulózová základňa formátu A4 sa týčila do výšky desiatok centimetrov. Bože, koľko sa toho nazbiera za jediný semester? Skôr než nakŕmi triedený odpad, treba poznámky dôkladne roztriediť. Bola by škoda vyhodiť niečo dôležité. Niečo zdanlivo menej zásadné, čo bude ešte potrebovať.
Pod ruku sa jej dostal hárok s farebnou kópiou listu Dear Boss. List písaný červeným atramentom, ktorý zaujal aj Dávida. Bola to presne tá kópia, ktorá sa stala nemým svedkom rozkvetu romantických nádejí. Na zadnej strane papiera jej Dávid nechal krátky odkaz: „Dotiahni to!“
Ako veľmi dokáže človeka vytočiť pár nevinných slov.
Dotiahni to! dve slová, dve vodorovné línie pod nimi, ktoré mali posilniť odkaz apelu.
Dávid a jeho odkazy. Hrá sa na Gauguina? Nevedela či sa má tešiť, alebo list roztrhať. Do čerta Dávid! povzdychla si. Mala chuť vypadnúť. Oslobodiť sa od spomienok, od pocitov. Osvedčeným receptom na frustráciu bol beh. Povolený doping a zaručený spaľovač energie. Tak sa ukáž, ako si dokážeš poradiť s touto mŕtvolou? Zo škatule vytiahla nové tenisky, na hodinkách naplánovala trasu, ktorou ešte nebežala a celý ten očistný, oslobodzujúci, voňavý rituál bol úplne na hovno, pretože celú cestu myslela na Dávida.
Dotiahni to! opakovala naštvane. Dotiahni to! Napíše človek, ktorý necháva prácu na iných, ktorý sám necháva veci rozrobené. Super! Ešte nejaké životné múdra?! Vieš čo, môj milý, ty to dotiahni! Nevydržala. Chytila do ruky telefón rozhodnutá vrátiť mu do bodky jeho duchaplný odkaz. Nasrdene vyťukala dve krátke slová. Chýbal už iba výkričník a to trápne podčiarknutie.
Keď dotiahnuť, tak poriadne! usilovne vyklikávala vodorovný znak. Spraviť súvislú čiaru pomocou spojovníkov v stave maximálneho vytočenia bol výkon hodný neurochirurga. Konečne! Náhle jej myseľ čosi paralyzovalo. Pohľadom pristála v texte listu Dear Boss. Mobil vymenila za autentický prepis Gauguinovej zbierky Noa Noa. Podčiarkovanie. To trápne podčiarkovanie bol špecifický znak, ktorý sa často vyskytoval aj v Gauguinovom rukopise. Bavili sa o tom spolu s Dávidom. Nervozita a hnev ustúpili.
Odrazu mala cieľ. Bolo by super porovnať, koľko spoločných znakov sa nachádza v liste od Jacka Rozparovača, v Gauguinovej korešpondencii a jeho ručne písaných zbierkach.
Autor krvavého listu sa očividne pokúšal klamať. Potreboval zakryť svoju identitu vymyslenou prezývkou. No nielen to. Klamal najmä predstieranou dokonalosťou svojho prejavu. Čistá práca, preumelkovaná forma mala navodiť dojem absolútnej kontroly a prevahy. Kontroly nad sebou samým, prevahou nad ostatnými. Rozparovač sa prezentoval ako pán situácie. Takmer po celú dobu písania listu bol autor plne sústredený na svoju prácu, na formu, ktorú chcel prezentovať. Táto snaha bola evidentná najmä v úvode a na záver listu. Mierne uvoľnenie nastáva až v dodatku za podpisom. Náhla zmena nálady či premyslený čin? Odrazu povoľuje zo svojho odhodlania prezentovať dokonalosť. Sebakontrola ustupuje na úkor arogancie. Dochádza k obohacovaniu písma. Autor pridáva znaky, ktoré by sa tam vôbec nemuseli vyskytovať. Dokonalá pravidelnosť písma Rozparovačovho rukopisu svedčí o rigidite, rozhodnosti, odhodlanosti a sebaovládaní autora. Ani urputná snaha o maximálnu kontrolu sa neobišla bez drobných chýb. Autor napríklad nebol schopný správne napísať veľké písané L, čoho dôkazom bola i adresa na obálke. Výrazne sa odlišovalo od zaužívanej predlohy. Veľké L robilo problém aj samotnému Gauguinovi. Pravdou je, že Gauguin rukopis časom varioval. Šťastím bolo, že Eli mala k dispozícii množstvo kópií Gauguinových autentických záznamov. Kópia síce nie je originál, no okrem tlaku sa dá z písma vyčítať omnoho viac. V nemom úžase sledovala zhody v rukopisoch a poctivo si ich zaznamenávala do čierneho karisbloku s jasno žltým obrázkom Gauguinovej Ledy.
Množstvo zhôd pribúdalo. Či už sa týkali malých alebo veľkých písmen, čísloviek alebo spôsobu, akým bol zapísaný dátum. Dôležité bolo i riadkovanie, veľkosť medzier medzi slovami, interpunkcia či odsadenie hlavného bloku textu. Každý riadok priniesol niečo nové. To všetko si zasluhovalo maximálnu pozornosť. Eli si plne uvedomovala, že bude musieť svoje grafologické znalosti rozšíriť o písmoznalecké. Grafológia však poskytla dôležité základy, ako na písmo nazerať, pracovať s ním a rozpoznávať jednotlivé písmové znaky.
Rozparovač bol človek, nie mýtus. A ako každý aj on robil chyby. Dokonalá vražda predsa neexistuje. Ak je možné ho odhaliť, kľúčom sú detaily, ktoré vrah podcenil. Každá chyba sa stáva šancou.
„Ja sa tiež chcem nechať nachytať.“ provokoval Gauguin vo svojej zbierke pamätí. Eufória z bádania dopriala Eli možnosť, sa aspoň nakrátko odpútať od Dávida. O čo väčšie bolo jej nadšenie, keď si pri preberaní pošty našla list z centrály FBI. Odpísali! Tepová frekvencia prerazila strop. Nech tam už bude čokoľvek, toto predsa nemôže otvoriť sama! Žiadne telefóny, žiadne maily, takéto správy si vyžadujú osobný prístup. Hrozilo síce stretnutie s Petrom a trápne porozchodové dialógy, no nadšenie bolo jednoznačne silnejšie. Takéto novinky si určite rád vypočuje celý priľahlý vesmír aj so susednými galaxiami. A Peter, ktorý ju vždy vo všetkom tak ochotne podporoval, predsa nemôže byť výnimkou…
Peter spláchol jej eufóriu hneď z príchodu. Medzi dverami jej oznámil, že Dávid s ním už nebýva. Priľahlý vesmír zhasol.
Čože?! Nechápem. A kam sa presťahoval? vyjachtala so seba Eli.
Netuším.
Nenechal ti žiadny kontakt, ak by mu náhodou prišla pošta alebo niečo?
Mobily predsa fungujú.
Aha. Jasné. Úplne ma to zaskočilo.
Pozerám. Asi viac ako náš rozchod…
Ešte raz prepáč, nemala som sem chodiť.
V pohode. Rád by som ti pomohol, ale neviem nič bližšie. Odišiel asi pred dvoma týždňami. Deň na to, ako našli toho obeseného feťáka.
Akého feťáka?
Ty si kde bola doteraz? Miestny díler. Žije tým celý kampus. Kopec ľudí ostalo na suchu. Toto skúškové sa zapíše do dejín.
Počkaj! Myslíš, v tom dome, kde dobili psa?
O psovi neviem, ale chalan bol zmárovaný na nepoznanie. Niekto mu omotal okolo krku kábel, zviazal ruky aj nohy do slučky a previazal cez okenný rám. Od našich zo súdneho mám, že musel zomierať hodiny. Fakt brutálna poprava. Ani sme to nestihli s Dávidom prebrať. Keď som prišiel na izbu, bol už preč. Čo ma šokovalo asi najviac, nenechal po sebe ani vajgle na balkóne.
Majiteľ teda umieral rovnako ako jeho pes. Išli sme vtedy s Dávidom zo školy a našli sme ho za plotom. Bola to len krvavá zmes chlpov a dolámaných kostí. Nikdy nezabudnem na tie oči. Veľké, dobré ktoré otvoril iba na krátky okamih, keď sme ho viezli na kliniku. Nevydal ani hláska. Plytko dýchal, no ako ich zatvoril, mala som pocit, že odišiel. Lekár sa mu ešte snažil pomôcť, no bolo neskoro. Aspoň nezomrel sám. Slza uviazla v záchytnej sieti mihalníc. Eli sa zachvel hlas. Napísala som o tom aj Dávidovi, ale viac sa neozval. To bolo naposledy, čo sme sa videli.
To vieš, Dávid. Ty sa máš ako? Nejaké novinky?
Vieš čo, ani nie. otočila sa k odchodu.
Počkaj! Niečo tu predsa len nechal. Peter sa vrátil s veľkou hrubou obálkou s poznámkou: „Možno si preto niekto príde.“
To má byť akože pre mňa?
Si prvá, kto sa po ňom zháňal. Zatiaľ sa pre to nikto nezastavil a vyzerá, že vo vnútri sú skriptá.
Eli si spomenula, ako jej Dávid sľúbil zohnať materiály k písmoznaleckej analýze. Nazrela do vnútra obálky a skutočne.
Predstav si! „Možno si preto niekto príde,“ je pravdepodobne moje indiánske meno. potešila sa.
Tak som rád, že som ti aspoň nejak pomohol.
Určite áno. Ďakujem.
Rozlúčili sa bez slov, ako starí manželia, keď jeden z nich ide vysypať smeti. Rutinné záležitosti dávajú priestor myšlienkami, aby uleteli. Eli si pripadala ako vo sne. Kráčala známymi chodbami nevedno kam. Intuitívne vyšla z budovy. Mozog pracoval na plné obrátky, no namiesto odpovedí dokázal generovať len nové a nové otázky. Zamierila do blízkeho parku a sadla si na hojdačky, kde naposledy jedli s Dávidom koláče.
Do riti Dávid. Do riti! Do riti! Toto sa fakt nerobí. Nie dvakrát. Do riti!
Ale ale! Tu sa hrajú deti, milá slečna! vyrušil ju známy hlas.
Ach, dobrý deň pán profesor. Čo Vy tu?
Venčím vnúčatá.
Milé. Prepáčte. Ospravedlňujem sa. Už budem nadávať len do interiéru.
Čo Vás tak rozhodilo, ak sa smiem spýtať?
A tak, čo iné môže vytočiť človeka do nepríčetna ako opačné pohlavie?
To ale nie ste veľmi genderovo korektná. podpichol ju profesor.
Pardón, prepáčte, nasral ma chlap. Teda chlap, hrdina, dub, stroj. Niečo z tej kategórie.
To mi je ľúto.
To nič. Nakoniec je to aj tak chyba môjho pohlavia. Tisíckrát si môžem povedať: Nič neočakávaj, vieš aký je! A potom sa do toho zapojí nejaký iracionálny orgán, prevezme velenie a sme zase tam, kde sme nechceli.
Môžem vám nejako pomôcť?
Pochybujem. predýchavala sklamanie. Aj keď… Ale to od vás nemôžem žiadať.
Skúste. Mám u Vás ešte nejaké resty za zimný semester.
Dokázali by ste, prosím, zistiť o jednom našom študentovi či náhodou neprerušil štúdium? Alebo neodcestoval niekam do zahraničia niekam na stáž? Samozrejme, pokiaľ tým neporušíte nejaké vnútorné predpisy alebo niečo podobné…
Pre Vás všetko! chopil sa príležitosti.
(koniec 1. časti)
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6
Celá debata | RSS tejto debaty