„Spomienka na zlo sa rozplynie v dym. Zamat prikryje tŕne, utíši rany nášho svedomia. Sláva má malú cenu, keď sa zle postavený podstavec rúti k zemi pri najjemnejšom zafúknutí. Poctivci ju aj tak nevyhľadávajú. Samota je dobrá. Zabudnutie tak upokojujúce. Keď cítime, že sme zhrešili, túžime po vykúpení a súčasne sa obávame toho neznámeho, čo príde potom.“
Paul Gauguin
Zdáš sa mi nejaká smutná? Unavená? starostlivo sa zaujímal Dávid. Eli však bola myšlienkami inde.
Myslím, že Gauguinovi sa nakoniec podarilo precítiť silu dobra a zla v plnej miere. Možnože si uvedomil aj dopady svojich činov, no koľko alebo koľkých preto musel obetovať?
Neviem či by ma lákal taký život na hrane. zhodnotil stručne Dávid. Uvedomuješ si, že sme nespali skoro dva dni?
Čože? Aký je dnes vlastne deň? Eli sa konečne vrátila späť do prítomnosti.
Pondelok?
Neblázni! Musí byť nedeľa.
Nemám poňatia. Môj mobil nedožil rána, takže som znova bez dôkazov.
Ja mám ešte trochu šťavy. Fakt! Je pondelok. Znamená to, že balíme?
Asi by sme mali, skôr než po nás vyhlásia pátranie. Poobzerala sa vôkol a začala zbierať veci, ktoré si zoberie so sebou.
Som rada, že sme tu boli spolu. Povedala mimochodom.
Dávid akoby čakal na túto nenápadnú no dôležitú maličkosť. Nemal som Ťa nechať odísť. nečakane prejavil svoje emócie.
Dávid. A mohlo to dopadnúť inak? Sám vieš, naťahovali sme sa ako malé deti.
To áno. Museli sme mať navrch. Raz ja, raz ty.
Vidíš, ako malé deti… Alebo ježkovia.
Čože?
Namiesto toho, aby sme boli k sebe od začiatku otvorení, bránili sme sa jeden pred druhým.
Vieš, že práve kvôli pichliačom sa ježkovia zvyknú pri párení smrteľne zraniť?
Tak to je presné. Dokonalá metafora nášho vzťahu. dodala skleslo.
Počkaj! povedal zrazu s takou naliehavosťou, akoby sa viac už nemali stretnúť. Strávili sme tu dva dni, pár minút si ešte môžeme dovoliť.
Celkom nám to fungovalo. Za celú dobu sme sa ani nepohádali.
Hej, sme dobrý tím. Nechcem sa hádať. Už nikdy. Mám ťa rád. Dávid v sebe pomaly búral ochranné bariéry. Pokúšal sa byť jej bližšie. Na Eli to urobilo dojem. No váhala. Nebola si istá či pri najbližšej príležitosti nespadne železná opona, ktorá ich nenávratne rozdelí.
Mala som taký čudný sen. Bola som niekde v horách, pri jazere. Počula som tvoj hlas. Pokojný ako teraz. Volal moje meno. Išla som za ním, no nevedela som ťa nájsť. Akoby vychádzal priamo z toho jazera. Naklonila som sa nad hladinu a zrazu som ťa uvidela. Pozýval si ma k sebe, do hlbiny.
Čo si urobila?
Nič. Mala som strach. Nedokázala som sa ani pohnúť.
Aj teraz sa bojíš?
Neviem.
Dávid neváhal. Chytil ju pevne za ruku. Poď, pozývam ťa na raňajky. Rozhodnutia o budúcnosti občas pripomínajú náhodu. Impulz, ktorý má v sebe viac emócií než rozumu, no je to len zdanie. Ani táto takzvaná náhoda nedozrela na povrchu ako tekvica na poli. Korene zapustené v minulosti, zalievané neistotou, strachom a obavami z vlastných rozhodnutí nakoniec prebila nádej v niečo pekné. A zrazu si človek, tvorca vlastného koreňového systému uvedomí, že je vlastne len na ňom, čo dopestuje. Aký kvet, aký plod dopraje seba aj iným a časom pochopí, že aj keď to v istom bode môže riadne pohnojiť, nikdy to nemusí byť fatálne. O tom čo skončí a či skončí predsa rozhoduje sám.
Do mesta sa vybrali známou cestou. Ulicou, ktorou Dávid chodieval pravidelne a ktorej sa Eli pravidelne pokúšala vyhnúť. Starý dom na neveľkom pozemku pútal pozornosť už z diaľky. Namiesto kvetinových záhonov sa váľali hradby šrotu. Cintorín vrakov sa rozrástol o ďalší pár kusov. Torzá áut bez značiek boli všade. Zmierené so svojím osudom postupne podliehali času. Vypustené duše kolies dovoľovali, aby tráva a vlhkosť pôdy jemnými dotykmi urýchlili koróziu. Kvapky rosy nekompromisne rozbíjali neživú haraburdu, dômyselný produkt ľudskej činnosti. Príroda nemusí kričať, nemusí mávať päsťami, aby ukázala, že má navrch.
V záhrade domu nikoho spoznali starého priateľa. Pes, ktorý naháňal Eli strach. Pes, ktorého Dávid považoval za rovnocenného partnera k dialógu po nedávnej návšteve knižnice. Filozof, strážca, príležitostná opatrovateľka túlavých mačiek. Jeho búdou sa stal starý céčkový mercedes. Jediný vrak s koženými sedačkami. Mal vkus. Zvykol sedávať na prednom sedadle s pohľadom upreným dopredu. Tentokrát nebolo čosi v poriadku. Ležal nehybne na zemi, kúsok od plota, pokrčený ako handra.
Keď podišli bližšie, zbadali aký je dobitý.
Eli bez váhania zamierila k bránke, aby skúsila či je otvorené. Bola odhodlaná vstúpiť a pomôcť mu. Nerozmýšľala nad strachom, len sa inštinktívne ponáhľala k zranenému tvorovi. V tejto snahe ju nemohol nikto zastaviť.
Ty tam vážne chceš ísť?! opýtal sa udivene Dávid.
Predsa ho tam nemôžeme nechať. Nie v takomto stave!
Dobre teda, ale samú ťa tam nepustím! priskočil, aby ju predbehol. Hlavne sa ničoho nedotýkaj a dávaj pozor, kam stúpaš. Majiteľ je bývalý autičkár a teraz díluje. Môžu tam byť použité ihly.
Nemali by sme zavolať policajtov?
Konečne rozumný nápad!
Kým Dávid telefonoval, vybrala sa obozretne za zraneným zvieraťom. Bolo otvorené. Až zblízka bolo vidieť, aký je brutálne dobitý. Po celom tele mal hlboké rany striedavo vyplnené zaschnutou i čerstvou krvou. Hrubá reťaz okolo krku dusila polomŕtve zviera. Ešte dýchal. Prerušovane, plytko ale dýchal. Ako sa ho dotknúť, aby mu nespôsobila ešte väčšiu bolesť? Pred očami sa jej premietla scéna z posledného stretnutia, kedy sa ho na smrť vydesená zľakla a bála sa pohnúť. Teraz sa však nebála o seba. Videla, že mohutnú reťaz sama neodmotá. Nevedela, čo presne robiť. Opatrne sa priblížila rukou k jeho čumáku, aby ucítil jej pach. Nedotkla sa ho. Nechcela ho vyplašiť, no zviera vôbec nereagovalo. Vyzliekla si kabát a prikryla mu dobité telo.
Žije vôbec? opýtal sa Dávid, keď skontroloval okolie.
Zatiaľ.
Policajti sú neďaleko, budú tu do päť minút. Vybavil som aj veterinu.
Ako môže niekto urobiť niečo také?!
Nazrel som cez okno. Frajer je doma zhúlený ako rafinéria. Toto bude jeho dielo, alebo práca jeho sfetovaných zákazníkov. Škoda psa. Mal som ho rád.
Poznal si ho?
Len z videnia, párkrát sme podiskutovali. prehodil Dávid na odľahčenie. Spomenul si na moment, kedy bezradný riešil seminárku. Majestátny, inteligentný tvor sa pod rukami človeka zmenil na chrčiaci kus živého mäsa. Hľa človek, a jeho dielo…
Keď som chodievala behávať vždy som sa tejto ulici snažila vyhnúť. Vždy mi naháňal strach a teraz?
Dávid ju mlčky objal. Polícia dorazila súčasne s veterinárom. Pohľad na zúbožené zviera dojal aj skúsených chlapov. Opatrne ho oslobodili od reťazí a naložili do vozidla. Dávid podal lekárovi svoju vizitku. Urobte, čo sa dá. Peniaze nie sú problém.
Daj mi vedieť, ako ste dopadli. zavolal na Eli, ktorá sa nevedela od zvieraťa odtrhnúť. Možno kvôli ich poslednému stretnutiu, kedy ho spoznala ako starostlivú opatrovateľku. Možno preto, že ju škrel pocit viny z mylného úsudku. Možno len nemohla dopustiť, aby odišiel sám. Vypätá situácia vystupňovala emócie. Naivná či nie, v surových okamihoch neprávosti túžime vidieť čosi dobré, láskavé, čoby snáď prirodzene mohlo patriť človeku.
Nik nie je dobrý, nik nie je zlý. Hráme sa so stavebnicou ľudských potrieb. Obete a vrahovia. Aká bude ďalšia stratégia? Ušľachtilé ideály prebíja strach, obava nebyť horší, nebyť menej. Na poli strachu sa dobru nedarí.
Dávid sa zdržal s policajtami dlhšie než plánoval. Mal čo robiť, ak chcel odovzdať prácu včas. A vôbec mu nepomohlo, že sa rovno pri príchode na intrák stretol s Petrom.
Čau. Ty sa kde sa flákaš?
Bol som sa vyvetrať.
Nemáš náhodou na svedomí aj moju frajerku? Celý víkend sa mi neozvala. vychŕlil zo seba podráždene Peter. V podstate ani neočakával, žeby sa od Dávida dozvedel niečo zásadné. No bol nervózny z toho, že nevie, čo sa deje.
Počuj, budem sa musieť odsťahovať.
Kurva Dávid! Nemyslíš vážne! Takže ste spolu niečo mali? okamžite si dal veci dokopy.
Ježiš kľud, to bolo dávno.
Dávno? Aha, takže preto sa uprostred roka ideš sťahovať?!
Kriste. Je tisíc dôvodov, prečo by som mohol ísť odtiaľto preč a ty si vyberieš ten najstupídnejší.
Tak fajn, prekvap ma. Máš byt, neplatíš nájom alebo končíš so školou?
Dobre, možno je to trochu kvôli Elen ale, v podstate sa nič nestalo.
Kurva Dávid! To nemyslíš vážne! S tebou sa tak nič nestane!
Pozri, nemám kapacitu to teraz riešiť. otočil sa chrbtom k Petrovi a robil si svoje.
Ten od rozčúlenia nevedel, čo so sebou. Natlakovaný ako kuchta pred explóziu by na Dávida najradšej skočil. Dávid však jeho emócie úplne ignoroval a sústredene si chystal materiály do školy.
Do riti, Dávid! Fakt by som ti jednu vrazil!
Keď ti to pomôže? prehodil cez plece Dávid.
Najradšej by ho zdrapil pod krk, prefackal, alebo mu natlakovanými päsťami dal dve-tri do zubov, no… ako bude s rozflákanými hánkami operovať? vírilo Petrovi hlavou. Tak aspoň schmatol najhrubšiu knihu, ktorú mal po ruke a z celej sily ju tresol o zem. Vetchá väzba Čihákovho anatomického atlasu povolila a po izbe sa rozleteli listy ľudských orgánov.
S Dávidom to ani nepohlo. Takže sme v pohode? spýtal sa akoby nič.
To teda určite nie! Peter klesol rezignovane na posteľ a začal zvažovať svoj podiel viny. Posral som to. Vlastne som niečo tušil, ale kým všetko fungovalo, neriešil som. Až teraz si uvedomujem, ako ste sa jeden druhému vyhýbali. Vždy, keď mala prísť, najskôr sa opýtala či tu nie si. Keď hrozilo, že áno boli sme u nej. Ešteže jej spolubývajúca je stále niekde na Erasme. Doriti! Už aspoň rozumiem, prečo si bol na ňu taký alergický. A ja kretén som vás dal znova dokopy… dodal frustrovane.
Pokecáme neskôr, teraz fakt musím… Dávid si prehodil tašku s notebookom cez rameno a zamieril k dverám.
Ako to vlastne dopadlo s tým Rozparovačom? Bol to ten Gauguin? spýtal sa Peter.
Možno áno, možno nie. Hlavne, že to bude za A.
Nik nie je dobrý, nik nie je zlý. Akú hodnotu má pravda? Rovnaká včera, dnes aj zajtra. Obyčajný fakt. Nuda v období mieru. No stačí len drobné narušenie, bezvýznamný konflikt a zrazu tá rovnaká včera, dnes aj zajtra predstavuje jediný objekt nášho záujmu. Zúrivo ju sťahujeme z kríža volajúc: Ja som mal pravdu!
Ubehlo niekoľko týždňov. Skúškové odbíjalo posledné termíny. Strach, panika, indexy lietali oknom. Niekedy to prešlo o prsia, niekedy nie. Letný semester ešte nestihol nahodiť puky ani rozvrh. Spoločenský život stagnoval. Komorné oslavy parciálnych úspechov prebiehali v súkromí, ruka hore príde až neskôr. Eli mala síce dávno hotovo, no nevedela sa z toho poriadne tešiť. Po Dávidovi sa zľahla zem.
„Všetko je, ako má byť. Ak sa má ozvať, ozve sa.“ znela mantra na mesiac február. Také niečo sa však určite ľahšie povie, ako dodrží. Skúšky hotové, priatelia zavalení povinnosťami. Čo robiť? Rozhodla sa pre radikálny krok. Upratať. Ako dlho sa dá robiť poriadok v izbe päť krát štyri metre? S kúpeľnou a šatníkom presne hodinu a dvadsaťosem minút. Prach poutieraný, smeti vysypané, jarnému detoxu neuniklo ani okno. Ostával posledný, nie príliš atraktívny bod. Urobiť poriadok v papieroch. Bože, koľko sa toho nazbiera za jediný semester? Skôr než nakŕmi triedený odpad, bolo by fajn roztriediť poznámky. Pretože zlaté pravidlo hovorí, na čo rok padá prach, zajtra nutne potrebuješ vytiahnuť z kontajnera. A tak sa jej pod ruku dostal hárok s farebnou kópiou listu Dear Boss. List písaný červeným atramentom, ktorý pred časom zaujal aj Dávida. Blbá A štvorka, nemý svedok rozkvetu jej romantických nádejí.
Tak sme sa pobavili a teraz je čas otočiť list. obrátila papier na druhú stranu.
Aké prekvapenie ju však čakalo? Na zadnej strane jej Dávid nechal krátky odkaz: „Dotiahni to!“
Ako veľmi dokáže človeka vytočiť pár nevinných slov.
Dotiahni to! Napísané, podčiarknuté.
Dávid a jeho odkazy. Hrá sa na Gauguina? Dotiahni to! opakovala naštvane. Dotiahni to! Napíše človek, ktorý necháva prácu na iných, ktorý sám necháva veci rozrobené. Super! Ešte nejaké životné múdra?! Nevedela či sa má tešiť, alebo list roztrhať. Do čerta Dávid! Mala chuť vypadnúť. Oslobodiť sa od spomienok, od pocitov. Osvedčeným receptom na takéto stavy bol beh. Povolený doping, zaručený spaľovač tukov a hnevu. Tak sa ukáž, fyziológia! Zo škatule vytiahla nové tenisky, na hodinkách naplánovala kompletne novú trasu a celý ten nový, očistný, oslobodzujúci rituál bol úplne na hovno, pretože celú cestu myslela na Dávida.
Vieš čo, môj milý, ty to dotiahni! Nevydržala. Chytila do ruky telefón rozhodnutá vrátiť mu do bodky jeho duchaplný odkaz. Nasrdene vyťukala dve krátke slová. Chýbal už iba výkričník a podčiarknutie. Keď dotiahnuť, tak poriadne! usilovne vyklikávala vodorovný znak. Spraviť súvislú čiaru pomocou spojovníkov v stave maximálneho vytočenia bol výkon hodný neurochirurga. Konečne! No náhle jej myseľ čosi paralyzovalo. Pohľadom zamrzla v mobile a potom chytila do ruky list Dear Boss. Mobil vymenila za autentický prepis Gauguinovej zbierky Noa Noa. Podčiarkovanie! Áno, to trápne podčiarkovanie bol predsa jeden zo špecifických znakov, ktorý sa často vyskytoval aj v Gauguinovom rukopise. Bavili sa o tom spolu s Dávidom. Nervozita a hnev sa rozplynuli.
Odrazu mala cieľ. Bolo by super porovnať, koľko spoločných znakov sa nachádza v liste od Jacka Rozparovača, v Gauguinovej korešpondencii a jeho ručne písaných zbierkach.
Autor krvavého listu sa očividne pokúšal klamať. Potreboval zakryť svoju identitu vymyslenou prezývkou. No nielen to. Klamal najmä predstieranou dokonalosťou svojho prejavu. Čistá práca, preumelkovaná forma mala navodiť dojem absolútnej kontroly a prevahy. Kontroly nad sebou samým, prevahou nad ostatnými. Rozparovač sa prezentoval ako pán situácie. Takmer po celú dobu písania listu bol autor plne sústredený na svoju prácu, na formu, ktorú chcel prezentovať. Táto snaha bola evidentná najmä v úvode a na záver listu. Mierne uvoľnenie nastáva až v dodatku za podpisom. Náhla zmena nálady či premyslený čin? Odrazu povoľuje zo svojho odhodlania prezentovať dokonalosť. Sebakontrola ustupuje na úkor arogancie. Dochádza k obohacovaniu písma. Autor pridáva znaky, ktoré by sa tam vôbec nemuseli vyskytovať. Dokonalá pravidelnosť písma Rozparovačovho rukopisu svedčí o rigidite, rozhodnosti, odhodlanosti a sebaovládaní autora. Ani urputná snaha o maximálnu kontrolu sa neobišla bez drobných chýb. Autor napríklad nebol schopný správne napísať veľké písané L, čoho dôkazom bola i adresa na obálke. Výrazne sa odlišovalo od zaužívanej predlohy. Veľké L robilo problém aj samotnému Gauguinovi. Pravdou je, že Gauguin rukopis časom varioval. Šťastím bolo, že Eli mala k dispozícii množstvo kópií Gauguinových autentických záznamov. Kópia síce nie je originál, no okrem tlaku sa dá z písma vyčítať omnoho viac. V nemom úžase sledovala zhody v rukopisoch a poctivo si ich zaznamenávala do čierneho karisbloku s jasno žltým obrázkom Gauguinovej Ledy.
Množstvo zhôd pribúdalo. Či už sa týkali malých alebo veľkých písmen, čísloviek alebo spôsobu, akým bol zapísaný dátum. Dôležité bolo i riadkovanie, veľkosť medzier medzi slovami, interpunkcia či odsadenie hlavného bloku textu. Každý riadok priniesol niečo nové. To všetko si zasluhovalo maximálnu pozornosť. Eli si plne uvedomovala, že bude musieť svoje grafologické znalosti rozšíriť o písmoznalecké. Grafológia však poskytla dôležité základy, ako na písmo nazerať, pracovať s ním a rozpoznávať jednotlivé písmové znaky.
Rozparovač bol človek, nie mýtus. A ako každý aj on robil chyby. Dokonalá vražda predsa neexistuje. Ak je možné ho odhaliť, kľúčom sú detaily, ktoré vrah podcenil. Každá chyba sa stáva šancou.
„Ja sa tiež chcem nechať nachytať.“ provokoval Gauguin vo svojej zbierke pamätí. Eufória z bádania dopriala Eli možnosť, sa aspoň nakrátko odpútať od Dávida. O čo väčšie bolo jej nadšenie, keď si pri preberaní pošty našla list z centrály FBI. Odpísali! Tepová frekvencia prerazila strop. Nech tam už bude čokoľvek, toto predsa nemôže otvoriť sama! Žiadne telefóny, žiadne maily, takéto správy si vyžadujú osobný prístup. Hrozilo síce stretnutie s Petrom a trápne porozchodové dialógy, no nadšenie bolo jednoznačne silnejšie. Takéto novinky si určite rád vypočuje celý priľahlý vesmír aj so susednými galaxiami. A Peter, ktorý ju vždy vo všetkom tak ochotne podporoval, predsa nemôže byť výnimkou…
Peter spláchol jej eufóriu hneď z príchodu. Medzi dverami jej oznámil, že Dávid s ním už nebýva. Priľahlý vesmír zhasol.
Čože?! Nechápem. A kam sa presťahoval? vyjachtala so seba Eli.
Netuším.
Nenechal ti žiadny kontakt, ak by mu náhodou prišla pošta alebo niečo?
Mobily predsa fungujú.
Aha. Jasné. Úplne ma to zaskočilo.
Pozerám. Asi viac ako náš rozchod…
Ešte raz prepáč, nemala som sem chodiť.
V pohode. Rád by som ti pomohol, ale neviem nič bližšie. Odišiel asi pred dvoma týždňami. Deň na to, ako našli toho obeseného feťáka.
Akého feťáka?
Ty si kde bola doteraz? Miestny díler. Žije tým celý kampus. Kopec ľudí ostalo na suchu. Toto skúškové sa zapíše do dejín.
Počkaj! Myslíš, v tom dome, kde dobili psa?
O psovi neviem, ale chalan bol zmárovaný na nepoznanie. Niekto mu omotal okolo krku kábel, zviazal ruky aj nohy do slučky a previazal cez okenný rám. Od našich zo súdneho mám, že musel zomierať hodiny. Fakt brutálna poprava. Ani sme to nestihli s Dávidom prebrať. Keď som prišiel na izbu, bol už preč. Čo ma šokovalo asi najviac, nenechal po sebe ani vajgle na balkóne.
Majiteľ teda umieral rovnako ako jeho pes. Išli sme vtedy s Dávidom zo školy a našli sme ho za plotom. Bola to len krvavá zmes chlpov a dolámaných kostí. Nikdy nezabudnem na tie oči. Veľké, dobré ktoré otvoril iba na krátky okamih, keď sme ho viezli na kliniku. Nevydal ani hláska. Plytko dýchal, no ako ich zatvoril, mala som pocit, že odišiel. Lekár sa mu ešte snažil pomôcť, no bolo neskoro. Aspoň nezomrel sám. Slza uviazla v záchytnej sieti mihalníc. Eli sa zachvel hlas. Napísala som o tom aj Dávidovi, ale viac sa neozval. To bolo naposledy, čo sme sa videli.
To vieš, Dávid. Ty sa máš ako? Nejaké novinky?
Vieš čo, ani nie. otočila sa k odchodu.
Počkaj! Niečo tu predsa len nechal. Peter sa vrátil s veľkou hrubou obálkou s poznámkou: „Možno si preto niekto príde.“
To má byť akože pre mňa?
Si prvá, kto sa po ňom zháňal. Zatiaľ sa pre to nikto nezastavil a vyzerá, že vo vnútri sú skriptá.
Eli si spomenula, ako jej Dávid sľúbil zohnať materiály k písmoznaleckej analýze. Nazrela do vnútra obálky a skutočne.
Predstav si! „Možno si preto niekto príde,“ je pravdepodobne moje indiánske meno. potešila sa.
Tak som rád, že som ti aspoň nejak pomohol.
Určite áno. Ďakujem.
Rozlúčili sa bez slov, ako starí manželia, keď jeden z nich ide vysypať smeti. Rutinné záležitosti dávajú priestor myšlienkami, aby uleteli. Eli si pripadala ako vo sne. Kráčala známymi chodbami nevedno kam. Intuitívne vyšla z budovy. Mozog pracoval na plné obrátky, no namiesto odpovedí dokázal generovať len nové a nové otázky. Zamierila do blízkeho parku a sadla si na hojdačky, kde naposledy jedli s Dávidom koláče.
Do riti Dávid. Do riti! Do riti! Toto sa fakt nerobí. Nie dvakrát. Do riti!
Ale ale! Tu sa hrajú deti, milá slečna! vyrušil ju známy hlas.
Ach, dobrý deň pán profesor. Čo Vy tu?
Venčím vnúčatá.
Milé. Prepáčte. Ospravedlňujem sa. Už budem nadávať len do interiéru.
Čo Vás tak rozhodilo, ak sa smiem spýtať?
A tak, čo iné môže vytočiť človeka do nepríčetna ako opačné pohlavie?
To ale nie ste veľmi genderovo korektná. podpichol ju profesor.
Pardón, prepáčte, nasral ma chlap. Teda chlap, hrdina, dub, stroj. Niečo z tej kategórie.
To mi je ľúto.
To nič. Nakoniec je to aj tak chyba môjho pohlavia. Tisíckrát si môžem povedať: Nič neočakávaj, vieš aký je! A potom sa do toho zapojí nejaký iracionálny orgán, prevezme velenie a sme zase tam, kde sme nechceli.
Môžem vám nejako pomôcť?
Pochybujem. predýchavala sklamanie. Aj keď… Ale to od vás nemôžem žiadať.
Skúste. Mám u Vás ešte nejaké resty za zimný semester.
Dokázali by ste, prosím, zistiť o jednom našom študentovi či náhodou neprerušil štúdium? Alebo neodcestoval niekam do zahraničia niekam na stáž? Samozrejme, pokiaľ tým neporušíte nejaké vnútorné predpisy alebo niečo podobné…
Pre Vás všetko! chopil sa príležitosti.
(koniec 1. časti)
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6
Celá debata | RSS tejto debaty