Slovo na úvod: Milí priatelia, prinášam Vám román na pokračovanie. Keďže tento blog je venovaný Paulovi Gauguinovi a Vincentovi van Goghovi, bude to aj o nich. Každý týždeň budem publikovať novú kapitolu, preto ak budete mať chuť sa trochu odreagovať pri historickom románe s krimi zápletkou, nech sa páči…
Kapitola 1: Mizogýn
„Veľký umelec, slávny mizogýn, sa pred ňou triasol. Koľko je mizogýnov, ktorí sú mizogýnmi, pretože až príliš milujú ženy a trasú sa pred nimi?“
Paul Gauguin
Noc ustúpila nič netušiacemu ránu. Zvedavé lúče slnka sa namáhavo predierali cez špinavé okná na Dorset Street. Skromná izba, žiadny luxus, len to najnutnejšie. Niekoľkým kusom dreveného nábytku predsedala robustná posteľ. Na slamenom matraci ležalo dievča. Mladá Mary Jane známa tiež ako „Poctivá Emma.“ Ktovie odkiaľ prišla k takej prezývke? Od svojich devätnástich sa živila ako prostitútka. Oheň v krbe už dávno stratil iskru, v ťaživom kŕči pomaly kapal. Hodiny odbili dvanásť. Zmes svetla, prachu a sadzí držala stráž nad bezvládnym telom dievčaťa.
Kým na dvore nervózne prestupoval inšpektor Abberline, na miesto činu dorazil policajný lekár George Baxter Phillips. Okrem úctivého pozdravenia však nemohli robiť nič iné, len čakať. Návrh inšpektora vyraziť dvere u jeho nadriadených neprešiel. A tak spolu s doktorom premárnili celé dve hodiny čakajúc na policajné psy, ktoré boli napokon z akcie odvolané. Zrazu sa inšpektorov návrh stal rozkazom a do izby sa museli dostať násilím. Aj keď dobre vedeli, čo ich vo vnútri čaká, tabuľa sklenenej vitráže vedľa dverí bola rozbitá, zmasakrované telo ženy nenechalo pokojného ani jedného z nich. Inšpektor pristúpil k posteli ráznym krokom profesionála. Vytiahol zápisník, no náhle naň doľahla ťažoba. Zapotácal sa. Cítil, že stráca rovnováhu. Intuitívne predsunul ruku, aby sa zachytil stolíka po jeho boku, no keď jeho zrak spočinul na obrovských kusoch ľudského mäsa, zamdlel. Nebyť doktora Phillipsa, zosunul by sa bezvládne k zemi. Lekár, ktorý ho v poslednej chvíli stačil zachytiť, k nemu prehovoril vľúdnym hlasom: „Sadnite si k oknu kolega. Vykonám obhliadku tela a potom môžete pokračovať vo svojej práci.“
Úbohá Mary Jane. V noci ešte veselo pospevovala a teraz? Ležala tu úplne nahá. Torzo jej mladého tela zakrývali iba zaschnuté zdrapy spodnej bielizne. Roztopašné stvorenie bolo definitívne preč. Násilná metamorfóza ju nekompromisne definovala na neúplný súbor ľudských ostatkov. Lekár po dôkladnej obhliadke skonštatoval, že chýba jeden z orgánov. A skutočne. V tele obete, v bezprostrednej blízkosti ani nikde v okolí miesta činu sa nenašlo srdce. Prečo by niekto kradol srdce? Odplata ohrdnutého milenca? Zvrátená túžba šialeného monštra? Akoby nestačilo zabiť. Telo dievčaťa rozrezal a naštylizoval do lascívnej pózy s doširoka roztiahnutými nohami. Pravé stehno stiahol z kože, zbavil svalstva, ostrým nožom obnažil až na kosť. Napriek hlbokým rezom na viacerých miestach kosti ostali neporušené. Ranu na krku zastavili až stavce. Akoby sa vrah pokúšal oddeliť hlavu od tela. Nasledovali útoky do oblasti tváre, brucha a ženských orgánov. Brutalitu zranení vystriedala chladnokrvná inštalácia zdevastovaných častí tela. Vnútornosti dôsledne poukladal po stranách. Črevá napravo, slezinu naľavo, obličky spolu s maternicou umiestnil pod hlavu. Najväčšie kusy zo stehien a brucha položil na stolík k nohám. Krvavé jatky si vychutnal do posledného detailu. Prsia mladej ženy vyrezal kruhovým pohybom noža a jemnými úpravami okrajov z nich vytvoril obrazce pripomínajúce kvety. Diagonálnymi rezmi na lícach vznikli cípy visiacej kože v tvare trojuholníka. Nos nemilosrdne odstránil pri koreni a ďalšími rezmi zohavil tvár na nepoznanie. Polícii sa v pahrebe podarilo nájsť obhorené kusy odevu. Odhodil ich tam vrah, aby ho neprezradili? Alebo aby sa karmínová červeň krvi ligotala čo najžiarivejšie? Aký klenot ponechal v predsieni zosnulých rozkoší? Rubín nezvyklých rozmerov. Pečeň.
Mám dosť! Dávid surovo hodil knihu na zem. Kto píše tento toxický brak?! Pečeň medzi nohami!? Klenot rozkoší! A večer som si chcel ísť zakefovať!
Nedramatizuj! stroho odpovedal spolubývajúci. Peter, študent piateho ročníka, budúci lekár, vysoký, hnedovlasý, športu a svojej priateľke oddaný alfasamec. Neber to v zlom. Je celkom osviežujúce vidieť ťa pre zmenu s knihou v ruke, no vieme, ako to skončí. Chvíľu budeš predstierať záujem a nakoniec tým aj tak poveríš nejakú buchtu.
Náhodou. Urobil som zásadné rozhodnutie. Už žiadny postkoitálny revanš! Nikdy viac! V poslednej dobe som sa začínal hanbiť za to, čo odovzdávam. Nepokazím si predsa priemer. slovami plnokrvného mizogýna začal budúci právnik svoju obhajobu.
Držím palce. Aj keď si myslím, že si netreba poopičné stavy zamieňať s vnútornou sebareflexiou. vyslovená irónia znásobila Dávidov vnútorný nepokoj.
Už rozprávaš ako ona.
Kto?
Kto asi…
Čo máš sústavne proti mojej frajerke? Nebola tu ani nepamätám.
Tak to ti poviem celkom presne, kedy naposledy tu bola. Minulú sobotu. Vtedy, keď som sa takmer prizabil na tej pridrbanej konzerve. Alebo mi chceš povedať, že sójové klíčky majú toľko živých kultúr, že samé prejdú z bio-obchodu?
Počkaj! Myslíš tú sobotu, de facto nedeľu, keď si o štvrtej ráno svojím ladným príchodom zdemoloval polovicu izby?!
Čo ja viem koľko bolo hodín? odvrkol podráždene.
Prekvapuje ma, že si vôbec niečo pamätáš. Bol si na šrot. Odpadol si ako hrdzavý výfuk. Mimochodom, tá konzerva stála pôvodne na stole.
Sorry! Ja vidím aj po tme. Alkohol zostruje zmysly! neochvejne trval na svojom.
Jasné. Základný omyl notorika. Nie že mi ich vyhodíš! Mám ich od trénera z posilky.
Dobre. Ser na sóju! Počúvaj! Sedem kreditov jednou seminárkou. Ako ti to znie?
Ako nedokrvenie mozgu.
Myslím to vážne.
Odkedy máte predmety za toľko kreditov?! zapochyboval Peter.
Nie jeden. Dva. Súdnu psychológiu za tri a Kriminológiu za štyri. Každý s iným profesorom, takže by som mohol jednou seminárkou uhrať oba.
Vidím, že zďaleka nevyužívajú tvoj potenciál.
Problém je, že do týždňa mám zostaviť profil sériového vraha a akosi neviem odkiaľ začať.
Možno by som o niekom vedel.
Meno?
Nebude sa ti to páčiť.
Eli? Peter prikývol. Vďaka, ale zvládnem to sám. a odhodlane zdvihol odvrhnutú knihu zo zeme.
Bože ty si tvrdohlavý. To znamená, že sa nevyspím ani dnes? zaznela naprázdno Petrova námietka.
Zvláštne, aká protichodná býva občas prirodzená ľudská reakcia. Pri prvej zmienke o surových aktoch násilia, k akým nepochybne patril aj tragický koniec Mary Jane Kellyovej, by si každý najradšej zapchal uši, oči a snáď aj všetky póry na koži. Akoby sa mozgom prehnala tlaková vlna koncentrovaného odporu. No vzápätí prestáva byť šedá kôra mozgová taká rezistentná voči šokujúcim informáciám. Po hormonálnej tsunami zavládne ticho. Krátka pauza, aby sa na javisku objavil hlavný hrdina. Prichádza hlad. Hlad meniaci sa v bezodnú pažravosť po čomsi ešte viac desivom, ohavnom, beštiálnom. Myseľ je paralyzovaná cyklónom otázok: Čo bolo ďalej?! Čo strašné sa ešte udialo?! Mal s ňou aj sex? Znásilnil ju? Chytili ho? Potrebujeme vedieť všetko, najlepšie ihneď. A tak nie je ťažké si predstaviť reakcie zúčastnených na radnici v Shoreditch, pri výpovedi súdneho lekára. Kým George Baxter Phillips podrobne informoval o obhliadke tela a následnej pitve, niekoľko dám muselo byť odprevadených na čerstvý vzduch. V určitom okamihu sa dokonca uvažovalo o prerušení súdneho pojednávania. Podobný efekt sa dostavil aj u Dávida, no ten napriek opakovaným výhradám svojho spolubývajúceho vydržal nad knihami až do rána.
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6
Celá debata | RSS tejto debaty