Založ si blog

Kapitola 12: Kult ohavnosti a Vincentovo ucho (2. časť)

Kľúč môže byť v otázke, ktorú si dnes už niekoľkokrát vyslovil.

Asi nerozumiem.

Skús porozmýšľať, prečo si Vincent odrezal ucho?

Dobre, vyhrala si. povedal rezignoval. Ber koláče, ideme von! Aj tak sa musím zastaviť v tabaku. Nasrdený Dávid schytil bundu a kľúče. Eli úchytkom siahla po škatuli s koláčmi a ponáhľala sa za ním.

Tep sa mu vrátil do normálu až s druhou cigaretou. Mlčky kráčali ľudoprázdnym parkom. Eli zamierila k hojdačkám. Nechceme si tam sadnúť, však?! snažil sa ju zastaviť otázkou.

Bojíš sa, že nás spolu uvidia?

Spoločnosť by som nemenil, ale hojdačky?! Vážne?! Ehm, mimochodom, je dosť chladno, nezdá sa ti?

Pätnásť stupňov. zvestovala veselo.

Nemôže byť viac ako dvanásť. Pozri!.

Ty si pesimista.

Daj sem tie koláče. mrzutý Dávid najskôr ponúkol Eli, no pri svojom výbere zmeravel pohľadom. Je prípustná možnosť, že van Gogh poznal vraha.

Gauguin.

Čože?!

Chcel si meno, tak hovorím.

Teraz?!

Áno. Teraz je čas. Asi nevieš, kto bol hlavnou postavou príbehu Vincentovho ucha. Kto rozšíril fámu o jeho šialenstve a čo presne sa stalo v tú osudnú noc, kedy Vincent obrátil čepeľ britvy k svojej tvári.

Netuším

Predchádzala tomu hádka s Gauguinom.

S tým Gauguinom, čo maľoval Tahiťanky?

S tým.

Vincent žil sám v Arles na juhu Francúzska. V Žltom dome bol Paul Gauguin po niekoľko týždňov jeho výhradný hosť.

Aj tak sa mi to zdá dosť prehnaná reakcia na hádku. Čo mali spolu za problém?

Najväčší problém spočíval v ich priateľstve. Boli ako oheň a voda. Situácia vyvrcholila, keď Gauguin chcel od Vincenta definitívne odísť. Navonok banálny spor bol pre Vincenta otázkou života a smrti. Bičovaný skepsou životného neúspechu videl v Gauguinovi poslednú nádej pre naplnenie svojich umeleckých ambícií. Gauguin bol pre Vincenta viac ako len kolega či spoločník. Už len samotnou prítomnosťou dodával Vincentovi životodarnú energiu. Ich ohnivé debaty o umení častokrát presiahli rámec priateľskej konfrontácie, no Vincent bol tomu všetkému rád. Pragmatický Gauguin to vnímal inak. Jeho prioritou boli vlastné záujmy. Aj cesta do Arles bola pre Gauguina iba obchodná transakcia. Doslova sa nechal podplatiť od Vincentovho brata. Takmer všetci mladí umelci vtedy trpeli núdzou a vo Vincentovej hlave skrsla myšlienka o založení spoločného ateliéru. Slnečné Arles s výživným svetlom predstavovalo ideálnu základňu. Tu mohli vyťažiť farby obdivované na japonských drevorytoch. Tu malo vzniknúť Štúdio Juhu, spoločenstvo umelcov, ktorí by tvorili, spolunažívali a pod jednou strechou i výrazne ušetrili náklady. Sníval o vzácnej synergii, kde každý prispeje tým, čo vie najlepšie. Celý tento ušľachtilý projekt však potreboval pevnú ruku. Spoľahlivého supervízora s prirodzenou autoritou.

A tým mal byť Gauguin?

Presne tak. Na ňom bol celý koncept postavený. Vincent ho považoval za silného, životom ostrieľaného, rozhľadeného umelca, ktorý je rozhodný, no vnímavý voči potrebám slabších.

Neprehnal to trochou s tou empatiou?

Nuž, Gauguin dokázal robiť famózny dojem. Hlavne, keď mu išlo o vlastný prospech…

Zaujímavé, ale asi k tomu potrebujem vedieť viac, aby som to správne pochopil. Dávidova pozornosť nečakane nabrala iný smer.

Tie koláče sú snáď lepšie ako minule. Ochutnala si už jablkovo škoricový? nečakajúc na odpoveď chytil reťaze hojdačiek a prisunul ich k sebe. Ani tvarohovo slivkový sa nemusí za seba hanbiť. Vymeníme? Navzájom sa kŕmili ako malé deti.

Koľko máme času? opýtala sa olizujúc si škoricové prsty. Máš na večer program?

Áno.

Aký?

Teba.

Nie si dohodnutý s chalanmi?

Nie. Priamosť jeho odpovedí ju mierne zneistila.

A víkend?

V nedeľu večer zvykneme vybehnúť na pivo, ale dovtedy nemám žiadne extra plány.

Vy sa chodievate rozbiť v nedeľu?

Ale kdeže. Dáme pivko, maximálne dve, na úspešný začiatok týždňa. Chlastačky bývajú v sobotu, alebo v piatok. Samozrejme, okrem skúškového.

Neverím, akí svedomití študenti.

Vtedy nie je veľmi koho baliť. Ehm. V hre je skrátka viacero faktorov. Rozprávaj mi radšej o Gauguinovi, nejako sme naň zabudli. Dávid sa pre istotu včas stopol, aby na seba neprezradil viac akoby chcel. Nakoniec aj to málo, čo odznelo, motivovalo Eli k tomu, aby sa o viac ani nezaujímala a radšej pokračovala v ich spoločnej téme.  

Siedmeho júna 1848 v Paríži, žena vydatá za investigatívneho novinára Clovisa Gauguina porodila chlapčeka, ktorému dali meno Eugéne Henri Paul. A už nasledujúci rok…

Uf, ideme až od praveku?

Keby to nebolo dôležité, nespomínam. Neboj, prenatálne štádium vynechám.

Poprosil by som.

Keď malý Paul nemal ešte ani rok, jeho rodičia sa náhle rozhodli emigrovať. Dôvodom úteku z krajiny bola práve investigatívna práca jeho otca, ktorý bol vášnivý kritik vládnucej strany. Situácia vo Francúzsku pre nich prestala byť bezpečná.

Rokom 1849 situácia vo Francúzsku prestala byť bezpečná pre viacerých predstaviteľov opozície. Vtedy sa dostala k moci takzvaná „Strana poriadku,“ ktorá zrušila všeobecné právo hlasovať, výrazne obmedzila slobodu tlače, zhromažďovania a vôbec demokraciu ako takú. doplnil Dávid akoby mimochodom. Eli potešená jeho záujmom pokračovala.

Aj keď sa Clovisovi Gauguinovi podarilo uniknúť pred politickými perzekúciami, osud to zariadil inak. Počas náročnej cesty do Peru mu praskla aneuryzma a zomrel.

Kruté. Prečo sa rozhodli ísť tak ďaleko?

Matka Paula Gauguina, za slobodna Aline Marie Chazal, mala v Južnej Amerike zámožných príbuzných, ku ktorým sa mohli uchýliť. V Peru sa ich ujal Don Pio. Brat otca jeho babičky Flory. Len tak medzi nami, Gauguinova babka bola značne voľnomyšlienkárskej povahy s dušou pravého revolucionára. Aj keď sa osobne nemali možnosť stretnúť, výrazne ovplyvnila Paulovu osobnosť. O tom ale neskôr. Vplyv na Gauguinov vnútorný svet mali nepochybne úvodné roky života, ktoré strávil v prepychu a bohatstve podnetov exotického prostredia. Naučil sa žiť v prostredí, kde bolo všetkého dostatok a mohol si robiť prakticky, čo sa mu zachcelo. Zaujímavé je, že už v tej dobe začal malý Paul utekať z domu a prejavovali sa uňho nečakané výbuchy zlosti. Tvrdý zlom nastal o niekoľko rokov neskôr, keď sa museli vrátiť späť do Francúzska. Sedemročný chlapec znášal zmenenú situáciu veľmi ťažko a čím viac sa utiekal do svojho vnútorného sveta. Jeho matka, útla no rázna žena, sa mu snažila pomôcť, ako vedela, Paul sa nedokázal stotožniť s novým prostredím. Sníval o kariére námorníka, no nemal záujem začleniť sa do kolektívu a absolútne odmietal autority. Napriek jeho nespochybniteľnej inteligencii vynikajúce výsledky nedosahoval. Školu nedokončil. Záverečných skúšok sa proste odmietol zúčastniť. Jeho matka citlivo vnímala problematickú povahu svojho syna. Veľmi sa obávala, že ostane sám a že svojím správaním odplaší všetkých priateľov. Vo veku dvadsiatich rokov ho popisovali ako zachmúreného, zlostného mladíka, ktorý sa stále viac uzatváral do seba. Vo svojich pamätiach píše: „Z inštinktívnej túžby po slobode alebo preto, že nie som spoločenský, som sa nechcel stať členom žiadnej spoločnosti… Naučil som sa byť sám, sústrediť sa sám na seba a pozorovať iných. Sám som si vyrábal hračky, ale aj starosti so všetkou z toho vyplývajúcou zodpovednosťou.“

Klobúk dole, že si pamätáš také detaily. Myslíš, že ho pokazilo šťastné detstvo v exotickom raji?

Neviem, ale ideálne zrejme nebolo. Výrazne sa na ňom podpísala absencia otca. Zomrel skôr, ako ho stihol spoznať. Nevedel kam patrí, kam sa zaradiť. Divoch, alebo romantik? Striedal domovy, školy, internáty, neskôr sa dostal do námorníctva a prostredníctvom toho aj do vojny. Život si dosť výrazne komplikoval svojou tvrdohlavosťou. Ak ťa budem nudiť, pokojne ma stopni.

Blázniš?! Osudy umelcov ma nikdy extra nezaujímali, ale zatiaľ  visím na každom tvojom slove. priznal sa bez rozpakov.

Mladý Gauguin veľmi túžil stať sa námorníkom. Neodradilo ho ani to, že ho neprijali na námornú akadémiu. Od svojho zámeru neupustil. V sedemnástich sa nechal naverbovať ako pomocná sila na zaoceánsku loď. Na mori strávil päť rokov. Aj keď s autoritami mal vždy problém, naučil sa disciplíne, ako sa presadiť  a samozrejme bojovať. Námornícky život bola drsná škola s hlavným predmetom Umenie prežiť. Pri jeho výške, niečo okolo 163 cm, si nemohol dovoliť spoliehať sa na náhodu.

Dávid spozornel. Moment, telesná výška väčšiny obetí sa pohybovala v rozmedzí od 152 po 157cm? Iba Mary Jane Kellyová bola vyššia, merala počkaj… Áno, merala 169 cm.

A vieš, kto tiež meral 169 cm? nenechala sa vykoľajiť zmenou témy.

Gauguin na špičkách?

Vincent van Gogh.

Ale?! Dobre, žiadne závery, čakám ďalšie informácie.

V období, kedy bola zavraždená Mary Jane Kellyová, prebýval Gauguin u Vincenta v Arles.

Myslíš, že mu Van Gogh poslúžil ako model? A ak bol Gauguin na juhu Francúzska, predsa nemohol byť zároveň aj v Londýne alebo?

Taký výlet do Londýna nemusel byť vôbec nereálny. Len čo dorazil do Arles, už spomínal, čo všetko by potreboval z Paríža. Kufre by si najradšej ani nevybalil a utiekol preč.

Tak prečo sa tam potom trepal?!

Kvôli peniazom.

Vincent van Gogh bol predsa chudobný ako kostolná myš.

Je čas predstaviť Theodora van Gogha. Vincentovho mladšieho brata, ktorý ako obchodník s umením uprednostňoval spoluprácu s viacerými impresionistami. Svojho brata podporoval nielen materiálne, no bol najmä jeho bútľavou vŕbou. Rád podporil akékoľvek umelecké rozhodnutie svojho brata. A tak sa stalo, že keď si Vincent zaumienil splniť sen o Žltom dome a Štúdiu juhu, Theo spravil všetko, aby mu pomohol. Gauguin na tom so zárobkami nebol oveľa lepšie ako Vincent. V tej dobe bol Theo van Gogh jeho jediný kupec. Doslova Gauguina podplatil, aby za bratom do Arles odcestoval. Gauguin Vincentovi v listoch prejavoval priateľstvo a sľuboval mu, ako by prišiel rád, ale pre chorobu, pre dlhy, pre x ďalších príčin nemôže. Naťahoval ho dlhé mesiace, až napokon koncom októbra konečne dorazil. Po príchode do Arles však ukázal svoju pravú tvár.

Musím vidieť, ako sa dalo dostať z juhu Francúzska do Londýna. Dávid vystrelil z miesta.

Odchádzame? opýtala sa prekvapene.

Poď, kým nezatvoria bufet.

Pretože kľúče sú v bagete?

Takmer. Fľaša Spišskej borovičky im umožnila voľný vstup do budovy. Bola si tu už niekedy?

V živote nie. Užasnutá novým priestorom fascinovane obracala zrak k vysokým stropom strácajúcich sa v tme. Prechádzali dlhou chodbou, osvetlenou ako ulice Viktoriánskeho Londýna. Dávid spozornel a intuitívne zamieril k dverám po ľavej ruke. Sme tu. posvietil do tmy mobilom, aby mohol nájsť vypínače.

Neuveriteľné. Netušila som, že táto budova patrí univerzite.

Je to archív, dokopy tu robí asi päť ľudí aj s vrátnikom.

S ktorým máte, ako sa zdá, nadštandardný vzťah.

Detailov ťa ušetrím. Podstatné je, čo je na tomto gigantickom stojane pred nami.

Nechám sa prekvapiť.

Historické mapy Európy.

A to vieš ako?

Povedzme, že tu nie som prvýkrát.

Och, ohavné! Že ťa sem zatiahla nejaká buchta z knižničnej vedy?

Gentleman pomlčí.

Dáma sa nepýtala.

Nie? Ani trochu ťa nezaujíma, čo som tu robil a s kým? pokúsil sa vyprovokovať Eli.

Ani náhodou. Poznám tvoju stratégiu. Práve preto vsádzam na prítomnosť nejakého archívneho moku. dodala roztopašne hompáľajúc nohami rozhliadajúc sa po miestnosti. Povedz mi, čo piješ a ja ti poviem, s kým si tu bol.

Vysmädli sme?

Ešte nie, ale čo sa v takýchto podmienkach dá robiť? Svetlo starých neónových lámp nedokázalo v obrovskom priestore vytvoriť viac ako len slabé romantické šero. Sotva si dovidím na hodinky. Ako chceme prezerať mapy?

Skúsim, s tým niečo urobiť. Dávid sa chopil iniciatívy. A ty mi radšej prezraď, ako to bolo ďalej s Vincentom a Paulom.

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6

Kapitola 24: Gauguinove dievča (2. časť)

04.06.2023

Dávid bol preč. Bol čas to prijať. Je preč, bol preč. Bol niekedy s ňou? Je to dôležité? Mal na to právo. Očakávania druhých na tom nič nemohli nezmeniť. Ani ženská prirodzenosť patriť niekomu. Milovať, splynúť. Eli konečne pochopila, že jej existencia nezávisí od neho. Možno mal byť v jej živote len na krátky okamih. Spôsobiť náraz, aby zmenila uhol [...]

Kapitola 24: Gauguinove dievča (1. časť)

01.06.2023

„Spomienka na zlo sa rozplynie v dym. Zamat prikryje tŕne, utíši rany nášho svedomia. Sláva má malú cenu, keď sa zle postavený podstavec rúti k zemi pri najjemnejšom zafúknutí. Poctivci ju aj tak nevyhľadávajú. Samota je dobrá. Zabudnutie tak upokojujúce. Keď cítime, že sme zhrešili, túžime po vykúpení a súčasne sa obávame toho neznámeho, čo príde potom.“ [...]

Kapitola 23: Boh, diabol a ja (3. časť)

26.05.2023

Musíš uznať, že toto je čistý satan. Páni, k tomu si sa ako dopracoval? Zazrel som náhodou pri honbe na Horúčavu. Skvelé! Presne tieto som hľadala. Vidíš, stačilo si počkať. Gauguinove metamorfózy. Katalóg výstavy Múzea moderného umenia v New Yorku. Je tu všetko! Davidov nález odmenila nečakane letmým bozkom na líce. No teda?! Čím som si zaslúžil. [...]

vojna na Ukrajine, Kyjev, kadeti

ONLINE: Šéf NATO verí, že Slovensko bude pomáhať Kyjevu bez ohľadu na výsledky volieb

30.09.2023 05:30

Výsledky volieb na Slovensku podľa Jensa Stoltenberga nezmenia podporu Ukrajine a Kyjev s Varšavou tiež zvládnu urovnať svoje spory.

New Jersey, voda, dažde, USA, počasie

New York po mohutnom daždi zaplavila voda

30.09.2023 02:41

Silný dážď spôsobil v New Yorku záplavy, ktoré v piatok čiastočne obmedzili prevádzku metra a tamojších letísk.

Russia Sobchak

Kremeľ hľadá pre Putina do volieb liberálneho sparing partnera

30.09.2023 02:00

Do ruských prezidentských volieb zostáva ešte pol roka, v Kremli ale už riešia, kto by mal "robiť krovie" pri znovuzvolení Vladimira Putina na ďalších šesť rokov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 92680x
Priemerná čítanosť článkov: 2726x

Autor blogu