„Chcete vedieť, kto som: moje diela vám nestačia? I teraz v okamihu, keď píšem, ukazujem iba to, čo skutočne chcem ukázať…“
Na Vianoce roku 1888 prišiel Vincent van Gogh o ucho aj o priateľa.
Kedy vlastne spáchal samovraždu?
O necelé dva roky neskôr.
Aha, lebo ako tu čítam, Gauguin končí svoje rozprávanie o Vincentovi tým, že sa postrelil. To sa teda neodohralo bezprostredne potom?
Nie, nie. Ale pravdou je, že s Gauguinom to určitú spojitosť má. Vincent spáchal samovraždu zhruba mesiac potom, ako dostal list od Gauguina,* ktorý ho informoval o svojom zámere odcestovať na Madagaskar. Nehovorím, že to bol hlavný dôvod, prečo Vincent spáchal samovraždu, ale na nálade mu to rozhodne nepridalo.
Návštevy z Afriky by boli asi dosť nereálne.
Myslím, že by boli rovnako reálne aj na území Francúzska. V tú osudnú noc v Arles sa videli poslednýkrát. Aj napriek opakovaným prosbám, Gauguin odmietal Vincenta znovu navštíviť. Nešiel ho pozrieť ani do nemocnice. Vincent by ho rád prijal, no vnímal, že Gauguin tomu nie je naklonený. Trápil sa, ale snažil sa to rešpektovať. Bol vďačný aspoň za to, že si mohli z času na čas napísať. Keď sa však od Gauguina dozvedel, že má v pláne odcestovať mimo Európu, pochopil, že ich tvorivé spojenie definitívne patrí minulosti. Svetielko na konci tunela zhaslo. Gauguin prebral Vincentovu ideu o Štúdiu juhu, ktorú chcel realizovať na vzdialenom exotickom mieste. Samozrejme bez Vincenta. Práve túto informáciu považujem za kľúčovú, ktorá zadusila poslednú nádej a doslova Vincentovi zlomila väz.
A to bol jeho definitívny koniec?
Žiaľ. povzdychla si Eli.
Škoda. Nemusel to vzdať.
Puklo mu srdce.
A čo teraz?
Teraz by sa mi hodila tá kniha od Kaufmanna.
Možno ju nájdeme na google books. Aký je presný názov?
Van Goghovo ucho. Paul Gauguin a pakt mlčania. Alebo tak nejak…
Mám! Ale nepočítaj, že bude kompletná.
Poradíme si. Stačí nám kľúčové slovo pre vyhľadávanie.
A to bude?
Vrah.
Dávid trochu skepticky zadal vyhľadávanie. Paráda! Je to tu! Konkrétne „Vrah na úteku“ je súčasťou kapitoly: Dráma z 23. a 24. decembra 1888. Gauguina označujú ako hlavného svedka udalosti pričom uvádzajú obe jeho verzie. Rozprávaniu zo zbierky pamätí predchádzalo osobné stretnutie s Emilom Bernardom.
Výborne, tam bude tá verzia s ústrižkom. Emile Bernard bol mladý
maliar, ktorý sa na pôde Pont Avenskej školy zoznámil s Paulom Gauguinom. Rovnako dobre sa poznal aj s Vincentom van Goghom. Vincent s ním dokonca počítal vo svojej vízii o Štúdiu juhu. Dôležité je, že v tomto období s nimi oboma intenzívne komunikoval.
To vysvetľuje, prečo Gauguin hneď po návrate z Arles referoval o udalosti, o ktorej mal asi radšej mlčať. Uvádzajú, že Gauguinovu verziu zachytil Bernard v liste ďalšiemu spoločnému známemu. Nejaký kritik umenia Albert Aurier. Je dôležitý?
Aurier sa s Gauguinom poznal, ale komunikovali iba formálne. Ten Bernardov list bude dôležitejší. Dá sa nájsť aj online ako súčasťou prílohy jedného z Van Goghových listov. Akurát, že neviem ktorého presne.
Nemusíme hľadať, máme to tu. Bernard v liste Aurierovi z prvého januára 1889 píše, že len čo sa dozvedel o Vincentovom zranení, ponáhľal sa za Gauguinom. Gauguin Bernardovi podrobne vylíčil, za akých okolností opúšťal Arles. Podľa Gauguinových slov bol Vincent už pár dní predtým akýsi čudný. Opäť spomína udalosť s absintom. Podfarbuje emóciami a vykresľuje Vincenta, ako citujem: „veľmi zvláštneho.“
Jasné. Povestná Gauguinova hmla. Možno by aj rád pritvrdil, no Bernard poznal Vincentovu povahu veľmi dobre, takže priestor pre Gauguinove fantázie bol značným spôsobom limitovaný. Gauguin balansoval na tenkej hrane medzi tým, čo chcel posunúť ďalej a udržaním dôveryhodnosti.
Dobrá lož dá zabrať.
Dávid!
Mám ten ústrižok! Tieto Vincentove slová sme tu ešte tiež nemali: „Mlčíte, však ja budem taktiež.“ Hneď za tým nasleduje scéna, kedy Vincent vytrhol z novín: „Vrah na úteku“ a predložil pred Gauguina. Žiadna zmienka o hádke, žiadne ďalšie podrobnosti, nič. Gauguin strávil noc v hoteli a vrátil sa až keď bol dom plný ľudí.
Takže útok britvou vymenil, za útok novinami?
Niečo v tom zmysle. Škoda, že nemáme k dispozícii kompletný text. Gauguin určite upravil aj verziu pre Bernarda. Dokonca spomína, že ho zatkla polícia, ale samozrejme bol prepustený ako nevinný. Začínajú ma baviť jeho šifry.
Policajti ho vypočúvali, ale nezatkli. To musela byť iba frajerina pred Bernardom. Ukázať sa, že má navrch pred Vincentom, pred políciou… Mimochodom, to nebola Gauguinova prvá skúsenosť s mužmi zákona.
Predpokladám, že s Valjeanom ho nespájala krádež chleba…
Gauguinov dešpekt k autoritám bol nesporný a záľuba v krimi nepopierateľná. Svojimi dobrodružstvami sa síce verejne nechválil, no známa je historka, kedy dopomohol istému španielskemu revolucionárovi tajne prekročiť hranice. Strčil ho do kopy sena a ukrutne sa bavil na tom, ako sa mu podarilo prekabátiť hlupákov v uniformách.
Musí sa uznať, že mal gule. Tuším sa mi začína páčiť.
Keď som už spomenula Zorrillu…
Koho?
Toho španielskeho revolucionára, ktorého pašoval cez hranice. Manuel Ruiz Zorrilla predstaviteľ republikánskej opozície. Radikál, ktorý najmä z exilu organizoval svojich prívržencov prostredníctvom rôznych konšpirácií a protestov.
Je pochopiteľné, že si spolu sadli oveľa viac ako s Vincentom.
Gauguin pomohol Zorrillovi tajne emigrovať do Anglicka. Bolo to ešte v období, kedy žil usporiadaným životom v Paríži a mal dobre situovaný flek v banke.
Asi si potreboval spestrenie.
O niekoľko rokov neskôr, koncom leta v osemdesiatom piatom, strávil v Londýne zhruba dva týždne. Nie je isté či prebýval u Zorrillu. V každom prípade, o Gauguinovom pobyte v Londýne sú dôkazy.
Dávid vstal a natočil reflektory lámp na stojan s mapami.
Dobre, poďme sa na to pozrieť bližšie. Hovoríš o roku 1885. Existujú aj ďalšie záznamy o Gauguinových návštevách Londýna?
Anglicko a Angličanov spomínal pomerne často v rôznych súvislostiach. Stretával sa s nimi napríklad počas pobytu v Bretónsku v rámci Pont Avenskej školy. Venoval sa anglickému boxu. A do tajov maliarstva zaúčal aj istého anglického lekára. No priamy dôkaz o tom, žeby u niekoho pravidelne prebýval, okrem Zorrillu, som nenašla.
Moment, moment. V tom Pont Aven trávil predsa skoro celý rok 1888, kým neodcestoval za Van Goghom do Arles. Skúsme sa pozrieť, ako sa mohol dostať z Pont Aven do Londýna. Dávid preberal medzi mapami, kým sa mu nepodarilo nájsť Európu 19. storočia. Myslel, že tu bude lepší výber. Je tu len politické rozdelenie. konštatoval sklamane.
Nevadí. Super nápad. Zatiaľ sa na to môžeme pozrieť len orientačne. Pont Aven je malé prímorské mestečko, obmývané vodami Atlantiku, ležiace v severozápadne, na najzápadnejšom cípe Francúzska. Tu!
Vzdušnou čiarou sa zdá byť vzdialenosť medzi Pont Aven a Londýnom takmer rovnaká, ako medzi Pont Aven a Parížom.
Vzdialenosť je jedna vec, ale doprava v devätnástom storočí bola značne limitovaná. Mohol sa pohybovať iba po zemi, alebo po vode.
S tým bude súvisieť i cestovné.
Presne tak. Keď uvažujeme o Gauguinovej ceste do Londýna, musíme zobrať do úvahy aj jeho finančnú situáciu. Lepšie povedané finančné suchoty.
Žeby cestoval ako čierny pasažier?
Londýn bol prístav, Pont Aven bol prístav. A Gauguin bol bývalý námorník. Za určitých podmienok sa mohlo dostať do Londýna iba za cenu svojej vynaliezavosti. Rovnakým spôsobom, akým sa onoho času dopravil z Martiniku späť do Francúzska. Bojujúc s maláriou mu išlo vtedy o život, napriek tomu sa nechal jednorázovo najať ako námorník.
Chlapec sa nestratil.
Vychádzajme z toho, čo bolo Gauguinovi blízke. Napríklad francúzsky prístav Le Havre, nazývaný tiež Morský prístav Paríža. Spojenie Le Havre a Londýn bolo najsilnejšou dopravnou spojnicou medzi Francúzskom a Anglickom. Gauguin toto miesto dôverne poznal z čias svojho námorníckeho života. V sedemnástich sa tu po prvýkrát nalodil na obchodnú loď a takmer všetky ďalšie Gauguinove plavby z Francúzska začínali a končili v Le Havre.
Nazrel som ešte do tých jeho pamätí a čo si myslíš o tomto: „Ach čitatelia, vy si predstavujete, že je jednoduché nájsť kľudný kút chránený pred zločincami? Ani na ostrove doktora Moreaua, ani na planéte Mars. Všimli sme si toho od doby, čo Marťania zostúpili na Londýn, aby mohli medzi všetkými riadnymi Angličanmi zorganizovať paniku… a tak som sa stal žurnalistom, filozofom, ak chcete. No plávať uprostred týchto úskalí a nezraniť sa pri nich, nie je maličkosť. Musel som preštudovať kľučky, aby som sa nedostal do väzenia…“
Vieme, aký rozruch vyvolali Rozparovačove vraždy v Londýne. Tých Marťanov môžeme zaradiť do škatuľky, povestná Gauguinova hmla. Londýn ako miesto zločinu. Gauguin ako zločinec, ktorý musí kľučkovať pred zákonom, aby sa nedostal do väzenia. To všetko tam je, ale…
Presne tak. Ale! Gauguin nám to neuľahčí. Nech robil čokoľvek, vždy sa snažil myslieť na dôsledky. Aj takéto zvláštne vyjadrenia v podobe latentných priznaní sú plné výrazov, ktoré nedávajú zmysel a podľa mňa slúžia, iba na odpútanie pozornosti.
Tak to mu vyšlo. Vďaka tým Marťanov by som to hneď vyhodnotil ako blbosť a zavrhol. Ale vzhľadom na kontext, cítim že sa ešte niečo odohráva na pozadí. To je všetko, čo máme k tomu Londýnu? Len jedna drobnosť. Koncom roka 1887, zhodou okolností krátko po návrate z Martiniku, si dával do poriadku svoje osobné veci a premýšľal, čo ďalej. V jednom z listov manželke, ju žiada, aby mu poslala knihu Gauguinovej starej mamy – Potulky Londýnom.**
____________________________________
v texte sú umiestnené odkazy:
*Gauguinov posledný list pre Vincenta van Gogha: 892 (897, GAC 42): Paul Gauguin to Vincent van Gogh. Le Pouldu, on or about Saturday, 28 June 1890. – Vincent van Gogh Letters
** Kniha „Potulky Londýnom“ Flory Tristanovej, babičky Paula Gauguina: Flora Tristan’s London journal, 1840 = Promenades dans Londres : Tristan, Flora, 1803-1844 : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6
Celá debata | RSS tejto debaty