Vincent van Gogh Paul_Gauguin

„On a ona sa milovali nežnou láskou. Trvalo to tak dlho, ako to len bolo možné, až do dňa, kedy si menej naivný milenec, unavený chladnúcou vášňou povšimol, že jeho milenka je možno, len hrozné strašidlo. Strašidlá nie sú radi, keď ich opúšťajú.“ PG

Gauguinova babička, Flora Tristan y Moscoso pochádzala z urodzenej španielskej rodiny. Aristokratický pôvod v sebe nezaprela aj napriek nelichotivým finančným podmienkam, do ktorých sa narodila. Vrodená hrdosť hraničiaca s pýchou sa preniesli aj na vnuka, ktorý svojím správaním dával často najavo, že je ktosi viac. Aj keď starú mamu nestihol spoznať osobne, zamiloval sa do príbehov jej dobrodružného života a nespútanej povahy. Dcéra svetla a temnôt, horlivá bojovníčka za práva robotníkov a najmä žien, ktorej búrlivá španielska krv zabraňovala podriadiť sa.

Krehká zjavom, no prudká temperamentom nevedela nájsť uspokojenie v tradičnom rodinnom živote. Pohŕdala všetkým, čo ju oberalo o slobodu. Jej manžel, prostý muž so zaužívanou predstavou o živote, do ktorej sa však nepokojná bytosť odmietala začleniť. V manželstve ju neudržalo ani tretie tehotenstvo. Keď svoju zbožňovanú polovičku nedokázal André skrotiť, zlomený rozchodom balansoval na pokraji šialenstva. Udalosti eskalovali do pokusu o zabitie. Strela do hrude iba zázrakom minula všetky dôležité orgány a z ťažkého zranenia sa jej podarilo vystrábiť. André Chazala odsúdili po útoku na dvadsať rokov nútených prác. Nezaťažená putom rodiny neváhala a ďalej pokračovala vo svojich dobrodružných eskapádach. Ďalšie roky strávila v Londýne, kde sa zasadzovala o zlepšenie podmienok anglického proletariátu. Okúsila i prenasledovanie políciou či biedu tých najúbohejších. Svoj život zasvätila vyšším cieľom. Nekonvenčná intelektuálka sa zasadzovala o práva pracujúcej triedy. Súbor reportáží, ktoré vznikli z opakovaných návštev robotníckych štvrtí Londýna, vykričaných podnikov, škôl a salónov by sa dali nazvať tým, čo dnes poznáme pod pojmom investigatívna žurnalistika. Dielo s názvom Potulky Londýnom bolo preložené do viacerých svetových jazykov. Recenzenti ju kritizovali z plošného odsudzovanie všetkého, čo bolo anglické. Zanietená revolucionárka bola pre svojho vnuka veľkým zdrojom inšpirácie a k titulu Potulky Londýnom sa opakovane vracal.

Našťastie pre Paula, jej dcéra Aline sa na svoju matku príliš nepodala. Skromná, pracovitá žena bola oddaná svojim deťom a manželovi. Po búrlivom detstve, vedela oceniť hrejivú náruč rodinného krbu. Radosť však netrvala dlho. Počas strastiplnej cesty do Peru, jej manžel Clovis Gauguin náhle zomiera. Paul Gauguin tak nenávratne prišiel o otca. Mal sotva jeden rok. Absencia pevnej ruky a mužského vzoru sa na ňom výrazným spôsobom podpísala. Matka sa snažila so všetkých síl, aby deťom nič nechýbalo. Keď Paul pozdejšie zatúžil po kariére námorníka, predala veľkú časť dedičstva, len aby sa dostal na školu, ktorá ho mala pripraviť na skúšky do vytúženej námornej akadémie. Prísne podmienky na škole i na internáte však nenaplnili Paulove očakávania. Čoskoro považoval celú výučbu za zbytočnú. Zádumčivý mladík ponorený do svojho vnútorného sveta si obľúbil jediný predmet. Šerm. Šerm a box, ktorému sa začal venovať pozdejšie, ho naučili sústredene sledovať súpera, pozorovať situáciu a vyčkávať na vhodnú príležitosť k útoku. Synova tvrdohlavosť matku znepokojovala. Pokúšala sa k nemu prihovárať s láskou i rázne, v obave, že vďaka svojráznej povahe si všetkých znepriatelí. Mladý introvert s bohatým vnútorným svetom nemal záujem pozývať doň hostí. Kto iný, mu mohol byť lepším dôverníkom, radcom či oporou než on sám? Svojhlavosť priviedla mladého muža k viacerým roztržkám, no svojou tvrdohlavosťou sa dostal i na palubu zaoceánskej lode. Nedozerné diaľky lákali. Už dávno nie malý Paul nazeral na každý prístav cez spomienky strateného domova v Lime. Romantické dobrodružstvá sa nekonali. Drsnosť námorníckeho života lámala Gauguinove predstavy cez koleno. Vždy pripravený k boji. Postavou nízky, no obratný s rýchlymi nohami a silným hrudníkom bol hrozbou aj pre statnejších súperov. Do bitiek sa bezdôvodne nezapájal. Hrubé násilie mu nebolo blízke. Pokiaľ naňho však ktosi zaútočil, bol okamžite pripravený vrátiť úder. Stačilo málo, čo i len slovo urážky a po dotyčnom neváhal hodiť prvé, čo bolo prvé na rane. Výsmech zvládal ešte horšie. Na provokatéra sa dokázal bez vyzvania vrhnúť holými rukami. Nečudo, že nekontrolované výbuchy zúrivosti a odmietavý postoj k autoritám mu častokrát bránili v povýšení. Počas plavby okolo sveta na lodi Chilly ho zastihla smutná správa. V devätnástich rokoch prišiel o matku. Aj keď sa mu námornícky život rýchlo prejedol, musel si odkrútiť ešte tri roky povinnej vojenskej služby. Obchodné loďstvo tak vymenil za palubu kráľovskej flotily. Išiel do lepšieho.

Jeho služba pripomínala výletnú plavbu po exotických zákutiach Európy. Májovú plavbu Stredomorím popri ostrove Korfu až k brehom severného Talianska vystriedala cesta Nórskym morom až za polárny kruh. V septembri 1868 sa po Temži dostali priamo do Londýna. Navštívil Škótsko, Benátky, Janov, Petrohrad, jednou zo zastávok bola i Kodaň. Mesto, z ktorého pochádzala i budúca pani Gauguinová. V poslednom roku sa jeho služba krátko zdramatizovala, keď ocitli uprostred prusko-francúzskej vojny. Po návrate z vojenčiny sa mladého muža ujal jeho poručník Gustav Arosa. Bývalý priateľ jeho matky, mu ako zámožný obchodník, zabezpečil dobre platenú prácu v banke. Arosa bol veľký milovník a znalec umenia. Vnímajúc Paulov záujem ho prostredníctvom Camilla Pissara priviedol až k žriedlu súčasného umenia, k impresionizmu. Písal sa rok 1872, keď Paul stretol Mette. Zoznámili sa v Paríži. Ako dievčina z dobrej rodiny sprevádzala dedičku dánskeho veľkopriemyselníka. Smelá, usmievavá, zhovorčivá plavovláska so záľubou vo vzrušujúcich historkách si okamžite získala Gauguinovu pozornosť. Mette Sophie Gad, sa stala tým vytúženým prístavom, kde spenená krv indiána konečne našla svoj domov.

Mette bola nepochybne osudovou ženou Paula Gauguina. Oženil sa s ňou ako dvadsaťpäťročný a postupne splodili takmer pol tucta detí. Gauguinova romantická stránka dostala priestor na rozkvet a začala sa naplno prejavovať počas prvého tehotenstva. S manželkou trávil každú voľnú chvíľu. Príkladne sa staral jednak o ňu, rovnako tak aj o ich prvorodeného syna Emila. Gauguin bol na pokraji blaha. Prežíval najšťastnejšie obdobie svojho života. Nežný úsmev spod plavých vlasov svojej vyvolenej bolo všetko, čo potreboval. Výborne sa mu darilo i v práci. Pre rozrastajúcu rodinku dokázal čoskoro zaobstarať viac pohodlia v podobe priestrannejšieho bytu v lepšej štvrti. Peňazí bolo toľko, že si nemuseli nič odriekať.

Podľa vzoru svojho poručníka začal nakupovať rôznorodé umelecké diela. Jeho obľúbenými sa stali impresionisti. Obdivoval najmä Cézanna či Degasa. Umenie ho priťahovalo čoraz viac a záľuba sa menila v potrebu. U Gauguina sa objavil hlad. Hlad, ktorý silnel každou návštevou Louvru a ktorý už nedokázalo utíšiť len mechanické hromadenie umeleckých predmetov. Gauguin potreboval tvoriť. Maľovať začal potichu a po svojom. Príležitostne sa venoval i rezbe, ktorá sa stala jeho zábavkou už v útlom detstve.

Plný odhodlania napredovať sa spolu s priateľom Schuffeneckerom zapísali na kurzy maľby Colarosiho akadémie. Súkromná umelecká škola bola vytvorená ako alternatíva k prestížnej no konzervatívnej Akadémii krásnych umení. Na Colarossiho škole sa študenti učili kresliť postavy podľa živých modelov. Pri výučbe sa okrem živých modelov využívali aj telá mŕtvych veľkoryso zapožičané lekárskou fakultou. Anatómia ľudského tela patrila k samostatným vyučovacím predmetom. Ťažisko výučby tak nespočívalo len v tradičnom kopírovaní obrazov starých majstrov či v štúdiu antických, mytologických alebo náboženských motívov. Aj tým sa Colarossiho akadémia odlišovala od tradičnej školy.

Ak bola Mette pre Gauguina osudová žena z mäsa a kostí, ikonou z umeleckého sveta sa preň nepochybne stala Olympia Edouarda Maneta. Femme fatale však môže byť len jedna, a tak sa dámy dostali nečakane do konfliktu. Mette k umeniu neinklinovala a neprejavovala žiadny záujem stať sa manželovou múzou. Kto o to eminentný záujem mal bol sám Gauguin. Veľmi si prial, aby precítila jeho vášeň a pochopila ho. Túžil, aby mu stála modelom, no ostýchavá Mette prikývla sotva na pár portrétov. V čase, kedy sa impresionisti formovali ako skupina, sedel sedemnásťročný  Gauguin na palube lode Luzitania so skicárom v ruke. Pokiaľ chcel, aby ho začali brať vážne, musel vytvoriť niečo zásadné. Jeho cieľom bol akt. Mette, so štvrtým dieťaťom pod srdcom, jeho nadšenie rozhodne nezdieľala. Jeho umelecké snahy rázne odmietla. Gauguina to nezastavilo. No keď ani po opätovnom prehováraní manželku nepresvedčil, našiel si modelku inde. Stala sa ňou tá, ktorá bola prvá po ruke. Prvý významný obraz Paula Gauguina tak pomohla vytvoriť vychovávateľka ich detí.  Gauguinov Akt zožal úspech. Na nováčika sa uviedol obdivuhodne. Čaro prvého dojmu bola Gauguina parketa.

Výtvarní kritici o ňom začali hovoriť v superlatívoch. J. K. Huysmans dokonca prirovnával Gauguinov Akt k Rembrandtovým neidealizovaným ženám: „Toto mäso je drsne živé, to nie je hladká rovná koža, ako to robia ostatní umelci. Toto je koža pod ktorou prúdi krv, chvejú sa nervy. Konečne! Aké pravdivé sú všetky časti toho tela, to mohutné brucho… Pán Gauguin je prvým umelcom za celé tie roky, ktorý sa pokúsil predstaviť ženu dnešnej doby!“ Slová, ktoré pre Gauguina znamenali viac než pochvalu. Stali sa zápalnou šnúrou jeho vášne a pomohli mu prekonať obdobie ťažkých životných skúšok, ktoré nasledovalo.

Gauguin začína vystavovať s impresionistami. Tí ho však medzi seba neprijímajú tak horlivo, akoby si predstavoval. Aj keď talent mu nik neupieral, vyčítali mu, že sa viac sústreďuje na vlastnú propagáciu, ako na zdokonaľovanie techniky. Ak veci neprebiehali podľa jeho scenára, na povrch sa dostávala nefiltrovaná zlosť. Gauguin bol príliš veľký individualista, aby mohlo zvládnuť dlhodobú existenciu v akomkoľvek spoločenstve. Bol si však vedomý toho, že svojpomocne ďaleko nezájde, a preto aspoň na určitý čas prijal úlohu žiaka a snažil sa správať pokorne. To ale nikdy netrvalo dlho. Najdlhšie to s ním vydržal Camille Pissarro, ktorý ako jeho učiteľ dokázal nedostatok jeho lojality brať s nadhľadom. Napokon aj jeho trpezlivosť našla svoje hranice. Po Gauguinovom vyhlásení, že odmieta svoju účasť na siedmej impresionistickej výstave s tým, že sa ďalej nechce strápňovať, zlomil nad ním palicu aj stoický pilier francúzskeho impresionizmu. „Gauguin sa správa ako diktátor.“

Gauguin si málokedy uvedomoval svoj podiel viny. Zväčša to boli tí druhí, ktorí sa k nemu správali nefér. Neváhal využiť akékoľvek zbrane v najlepšej viere presadiť sa. Ušľachtilé pokrytectvo. Jeho neovládateľnému temperamentu neboli cudzie ani intrigy či manipulácia. Táto zhubná sila mala v konečnom dôsledku vplyv na celé spoločenstvo impresionistov. Gauguinovým pričinením sa síce ako skupina nesformovali, no na ich rozpade sa aktívne podieľal. Zánikom skupiny impresionistov končí aj Gauguinova dekáda šťastia.

Koniec 1. časti

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6