Vincent van Gogh Paul_Gauguin

„A tento Jean Valjean, ktorého spoločnosť utláča a pripravuje o práva na lásku a silu, nie len obrazom dnešného impresionistu. Tým, že mu dávam svoje rysy, máte môj obraz, práve tak ako náš portrét všetkých úbohých obetí spoločnosti, za ktoré sa pomstíme tým, že konáme dobro…“

Eli odomkla hlavný vchod kartou. Nikde nikto, po vrátnikovi ani stopy. Iba stolová lampa osvecovala miesto, na ktorom nik nesedel. 

Tak vidíš, išlo to aj bez úplatkov.

Potichu kráčali do druhého poschodia. Všade panovala tma. Aby aspoň trochu videli kam idú, svietili si na cestu mobilmi. Ako v príbehu o perníkovej chalúpke zbadali v diaľke svetielko. V  jednej z kancelárií sa svietilo. Dvere ostali otvorené, vďaka čomu bolo ľahšie orientovať sa v priestore.

Myslíš, že tu niekto je? zašepkal.

Očividne. Neviem, kto tu straší o takomto čase? Neviem, náš kabinet je ďalej.

Ako sa blížili k dverám miestnosti, prekvapil ich mužský hlas prichádzajúci od chrbta.

Svet na tom ešte nie je tak zle, keď sa študenti počas víkendu zakrádajú za vzdelaním.

Dobrý večer pán profesor. Áno, máte pravdu. Ideme študovať.

Iné by som od vás ani neočakával, slečna kolegyňa. známi sa spoznali podľa hlasu. Keď sme už na seba takto narazili, prešiel som si tie rukopisy a sú tam zhody. Zastavte sa niekedy za mnou.

Vážne?! To je skvelé! A nemohli by sme aj teraz? Práve riešime tému Rozparovač. Aj kvôli tomu sme vlastne tu.

Je mi ľúto, obávam sa, že tie materiály nemám so sebou. Zastavte sa niekedy cez týždeň.

Určite prídem. Ďakujem veľmi pekne.

Nepreháňajte to s tým učením! A rozsvieťte si. Takmer som z vás dostal infarkt. Klepol do vypínača na chodbe a zabuchol za sebou dvere. Konečne bolo svetlo.

Eli sa s Dávidom presunuli do kabinetu. Neveľká miestnosť s pôvodnými oknami a vôňou kníh pôsobila útulne. Na stenách sa striedali historické mapy s kópiami diel známych umelcov. Knihy boli všade. Výtvarné umenie, história, filozofia. Zaberali akékoľvek voľné miesto. Priestor bol využitý do posledného detailu. Napriek okliešteným možnostiam sa sem dokázal zmestiť aj masívny písací stôl a rustikálny gauč, na ktorý sa Dávid hneď z príchodu zvalil. 

Dávaj si na neho pozor!

Na profesora? Pokoj! Veď má asi sto rokov.

Neber to osobne, ale na tvojom názore fakt nezáleží.

To ako myslíš?

Na tvojom ženskom názore.

Počkaj, počkaj, pán je odkedy sexista?

Ako by som ti to čo najslušnejšie vysvetlil…?

Uf. No, nemám síce penis, ale snáď to pochopím aj bez neho.

Pozri pre niektorých chlapov „nie“ neznamená „nie“ a priame odmietnutie berú ako výzvu.

Neboj, viem sa o seba postarať. Geriatriu s jednou nohou na dôchodku zvládnem aj o pol noci.

Len aby! Hovorím ti, ten je ešte pri sile. Skoro ťa pretiahol pohľadom.

Jasné, lebo v tme, kde normálny človek nevidí ani na šnúrky od topánok, ty vidíš druhému až do žalúdka.

Zrak nie je všetko. Hovorím ti, ide po tebe.

Výmena názorov nepriniesla zhodu. Cez prizmu svojho pohlavia mal každý iný pohľad na vec. Nemali chuť sa hádať. Výnimočne nešlo o pravdu. Mohli sa stretnúť niekde na pol ceste, no neboli ešte tak ďaleko. Každá odpoveď potrebuje svoj čas. Keď dozrie, príde. Dostane sa k človeku aj cez zatvorené dvere, bez opýtania.

Takže tu kraľuješ ty? Dávid začal od znova o čosi zmierlivejšie.

Hlavne sem chodím utierať prach. Budeme tu mať pokoj. Tento kabinet využívajú len dvaja profesori a nehrozí, žeby sa tu tento mesiac objavili.

Načo toľká skromnosť? Dávid prechádzal zrakom po obrazoch na stenách. Pekná zašíváreň. To všetko je Gauguin?

Väčšina.

Chceš povedať, že dedkovia sú tiež zbláznení do Gauguina?

Tak pôvodne tu visel iba jeden Gauguin, ale postupom času som interiér trošku oživila. potmehúdsky sa usmiala.

Už rozumiem tomu utieraniu prachu. Neboli k tomu žiadne námietky?

Prosím ťa, divoch maľujúci sporo odeté Venuše tropického raja, ktorému mužovi by to vadilo?

Ale áno, s tou predstavou sa viem celkom dobre stotožniť.

Som rada. Mimochodom, keď má niekto profesorský titul ešte neznamená, že je tesne pred dôchodkom. neodpustila si malú provokáciu.

Dávid zo seba nevydal ani hlásku, no zareagoval okamžite. Päsťami zovrel tak silno, až mu zbeleli hánky. Pulzujúce žily sa pretláčali pokožkou. Akumulované napätie potrebovalo von. Tých nahých krások tu veľa nevidím. Dúfam, že si sa nevyzliekla aj ty!

Ostalo ticho. Sú momenty, ktoré nevrátiš. Slová, ktoré vypália dieru do hlavy. Časom si už nik poriadne nepamätá, prečo sa strieľalo. Ostane len horkastá kovová pachuť. Niečo medzi sklamaním, hanbou a pokazeným orechom.  

Nájde sa v tomto kultúrnom prostredí nejaké sklo? Dávid potreboval spláchnuť nepríjemný pocit.

Ale určite. Ponúknem ťa domácimi zdrojmi? odpovedala akoby nič, kontrolujúc malú no slušne vybavenú chladničku. Máme slivku, marhuľu a toto bude asi kalvádos.

Vďaka. Postačia čisté poháre. vyslovil bez mihnutia oka.

Ako jedna k jednej. pousmiala sa, keď zbadala, že si Dávid vymieňa nevraživé pohľady s portrétom na protiľahlej stene. Aj medzi obrazmi si našiel súpera.

Chlap, hrdina, dub, stroj. Každý vymedzený priestor môže mať len jeden mužský vzor. Maľba, ktorá bola tŕňom v Dávidovom oku bola práve tá, s ktorou bol samotný Gauguin veľmi spokojný. Akoby prirodzene disponoval rysmi Jeana Valjeana.

Tvár v záplave horúcej krvi vo farbe kováčskej vyhne zvýrazňujú oči žiariace plameňom, aký rozpaľoval i duše maliarov. Vnútorný nepokoj sa predieral na povrch. Nežná poloha romantického Gauguina ustupovala pred divokým indiánom, pomstiteľom, ktorému nespravodlivé súdy spoločnosti poskytli právo na vendetu.

Vincentovi van Goghovi, na popud ktorého vytvoril svojský autoportrét, píše: „Kresba očí, nosa, ktorá sa podobá na kvetinové vzory perzského koberca, nadväzuje na abstraktné a symbolické umenie. Dievčenské pozadie s detinskými kvetinkami má potvrdiť našu umeleckú čistotu. A tento Jean Valjean, ktorého spoločnosť utláča a pripravuje o práva na lásku a silu, nie len obrazom dnešného impresionistu. Tým, že mu dávam svoje rysy, máte môj obraz, práve tak ako náš portrét všetkých úbohých obetí spoločnosti, za ktoré sa pomstíme tým, že konáme dobro.“ Dobro v Gauguinovom slovníku nadobúda toľko podôb, že jeho významy siahajú až k protipólom. „Nikdy som nečinil tak dobre, ako keď som chcel konať zlo.“ Hnaný túžbou po jedinečnosti prahol po uznaní. Nie však z úst hocikoho. Túžil po rešpekte tých, ktorých obdivoval a ktorí ním spočiatku opovrhovali. Gauguin potreboval tvoriť, tvoriť nahlas. Zaumienil si preto vytvoriť vlastný vyjadrovací jazyk. Prostriedok, ktorým by mohol vypovedať svoje umelecké zámery, no zároveň taký, ktorý by mu poskytoval priestor pre ponechanie si určitého tajomna. Do svojich obrazov vkladal symboly z mytológie, náboženstva či literatúry často nesúrodým a pre mnohých nepochopiteľným spôsobom.

V spolupráci s Émilom Bernardom sa mu na pôde Pont Avenskej školy konečne podarilo vytvoriť nový umelecký štýl, ktorý zodpovedal jeho požiadavkám. Dekoratívny štýl s razantne delenými farebnými plochami dostal názov cloisonizmus. Hlavnou myšlienkou bolo vyvolať obraz v divákovej predstavivosti. Cloisonizmom bolo teda možné preniknúť za znázornenie skutočnosti. Prostredníctvom symbolov, hry foriem a farieb bolo možné vyvolať intenzívne emócie. Gauguin tak položil základné kamene pre abstrakciu a viacero umeleckých smerov. Kto vie či by sa tak udialo aj bez intenzívneho dialógu s jeho priateľmi a žiakmi? Prostredie Pont Avenskej školy so skupinou dvadsaťročných mladíkov, pre ktorých bol prirodzenou autoritou, Gauguinovi dokonale vyhovovalo. Imponovalo mu a poháňalo vpred v jeho smelých až výstredných nápadoch, medzi aké nepochybne patril plán osadiť kontroverzné dielo Súboj Jakuba s anjelom na stenu kostola. Miestnemu farárovi sa však nevyžiadaný dar nepozdával, a tak ho neprijal. Ohrdnutý Gauguin vzápätí pretavil zážitok do debaty o hlúposti duchovných. V liste z 26. septembra Vincentovi van Goghovi: „Práve som dokončil náboženskú maľbu, veľmi zle spravenú, no zdá sa mi zaujímavá a páči sa mi. Chcel som ju dať do kostola v Pont Aven, no samozrejme ju nechceli… zápas existuje iba v predstavách ľudí pri modlitbe; preto je medzi zápasiacimi a skutočnými ľuďmi kontrast…“

Prítomná irónia a posmešky však predstavovali iba trpký smiech cez slzy. Jakubov súboj s anjelom verne odzrkadľoval Gauguinov urputný vnútorný zápas. Práve vtedy sa objavila na palete krv. V podobe výrazných plôch olejomalieb či ako karmínová červeň keramických glazúr. Biblické motívy podfarbené osobnou drámou autora odkazujú na prekračovanie hraníc, utrpenie, súboj dobra so zlom. Hľadanie odpovedí o sebe samom neutíchalo. Neustála potreba vlastnej reflexie dala vznik Žltému Kristu, Portrétu so žltým Kristom či keramickému džbánu na dne ktorého si Gauguin odrezal hlavu.

„Kedysi som bol dobrý, negratulujem si k tomu. Často som býval zlý, neľutujem to.“ Výrazom Jeana Valjeana si prerážal cestu k slobode. Spaľujúci pohľad, ktorý burcoval hladinu testosterónu, ktorý nútil k opätovnému návratu provokoval Dávida k otázkam.

Ten v pravom hornom rohu je Vincent?

To je ich spoločný kamarát, Emile Bernard.

Jasné Emile. Ten, s ktorým Gauguin tak naliehavo riešil, čo sa stalo v Žltom dome.

A ten, ktorý si s Vincentom vymieňal scény z maľovania v nevestincoch.

Ale, ale. To si mi o mladom neprezradila. Nebol náhodou silne nábožensky založený?

Bol z takej rodiny a bol aj jedným z tých, ktorí sprevádzali Gauguina s tým danajským darom pre miestny kostol…

Čože pán Gauguin sa tam neodvážil ísť sám? Obával, že sa hneď pred vchodom prepadne do horúcich pekiel?

Nie si tak ďaleko od pravdy. Gauguin sa zmietal uprostred morálnej dilemy. Nevedel, kam na stupnici od Krista po Diabla patrí.

Tým, že chcel obraz uložiť na svätom mieste hľadal odpustenie, ochranu alebo to bol len sprostý výsmech veriacich?

Pravda bude ako obyčajne niekde uprostred. odpovedala vyťahujúc repliku Súboja Jakuba s anjelom spoza skrine. Scénu na plátne pretína kmeň stromu, pravdepodobne jablone. Strom rozčleňuje obraz na sféru reality a sna. Gauguin v tomto diele prvýkrát naplno využil myšlienku cloisonizmu, pre ktorý je charakteristické najmä vyvolanie intenzívneho emočného zážitku. Podľa úryvku z listu Vincentovi, Gauguinov výsmech patril zbožným ženám vzhliadajúcim k falošnej modle.

Dávid chytil rám obrazu a natočil ho do svetla. Ja tam vidím zápas. Dvaja chlapi sa márujú pred očami žien. Ako v živote. Buď si víťaz alebo lúzer. Buď rany dávaš, alebo prijímaš. Lúzer si aj vtedy, ak nebojuješ. Gauguina začínam vnímať ako frajera, ktorý toho síce posral veľa, ale nevzdal to…

A ako sa zmenia tvoje preferencie, ak sa ukáže, že bol vrah?

Pamätáš si tých sedem štádií, ktorými sériový vrah následne po čine prechádza? V poslednom sa popisujú stavy depresie, skleslosť, niektorí z nich si vtedy dokonca siahnu na život. Toto štádium sa tiež spája s potrebou čerstvej krvi. Pripomenula mi to tá intenzívna červená. Keď zoberieme do úvahy, že pár dní na to nasledovala Double event, začína to byť ešte zaujímavejšie. Pamätáš, aké orgány odniesol z tela Annie Chapmanovej?

Maternicu, časť močového mechúra a vagíny.

Rozparovač mal teda k dispozícii vnútorné orgány obetí z ôsmeho aj tridsiateho septembra. Myslíš, že aspoň jedna z tých vzoriek skončila v obraze?

Si zvedavý, čo všetko som poslala FBI?

Len premýšľam, kde všade môže byť ukrytá krv?

Najlepšie je postupovať chronologicky s vraždami.

Ale uvedomuješ si, čo musel Rozparovač po druhej vražde pociťovať? Vraždil v bezprostrednej blízkosti ľudské obydlia, predviedol perfektný výkon, pričom sa mu ešte aj podarilo uniknúť bez povšimnutia. Všetko, čo naplánoval, zrealizoval do posledného detailu. Posmrtné zohavenie tela, inštalácia orgánov, dokonca si našiel čas na hru s detailmi. Ten sa musel zadusiť pýchou! Dávida znovu privábil pohľad Gauguinovho Valjeana.

Stále si mi dlžná vysvetlenie. zaznelo náhle do ticha. Odkiaľ sa tu nabralo toľko Gauguina?

Moja iniciatíva, ale veď o tom som ti už predsa hovorila.

Len veľmi okrajovo. Dávid sa nenechal odradiť.

Keď si do niečoho zažratý, stáva tvoja vášeň prenosná. Gauguinom som tu povestná. Ak je treba prednášať niečo z výtvarného umenia alebo semiotiky, vedia na koho sa obrátiť a ako poďakovanie som si v rámci projektov mohla navoliť učebné pomôcky podľa svojho gusta.

Takže toto celé je len za prednášky? neutajil žiarlivostný tón v hlase.

Samozrejme. Za čo iné by to malo byť?

Len sa pýtam.

Z Dávidovej reakcie ju zamrazilo. Akoby z neho hovoril ktosi druhý. K chalanovi, ktorý ju podporoval, podnecoval k tomu, aby pracovala na tom, v čo verí, stál v opozícií podozrievavý, majetnícky žiarlivec, ktorého nespoznávala. Ak si chceš zapáliť, prvé dvere vľavo je balkón. Nachystám zatiaľ veci, ktoré by sa nám mohli hodiť. snažila sa presmerovať pozornosť inam.

Dávid vstal, ale nikam sa nezberal. Prechádzal po miestnosti skúmavým pohľadom, akoby chcel nájsť usvedčujúci dôkaz, zamieril k dreveným skrinkám. Otvoril ich, nazrel dovnútra a podišiel ďalej. Bez váhania otvoril ďalšie a ďalšie…

Hľadáš niečo? opýtala sa mierne zarazená z nečakaného správania.

Prepáč. Môžem? Dávid akoby zrazu precitol.

Isteže. Kostlivcov v skriniach mám uložených v inom kabinete.

Si si istá? opýtal sa a položil na stôl dve hlavy akoby poliate krvou.

Práce našich kolegov z ateliéru výtvarnej tvorby.

Prečo mi tá hlava pripomína Gauguinovu?

Lebo je.

To ste museli byť takí morbídni?

Len naturalistickí. Verná reprodukcia Gauguinovho keramického autoportrétu.

Vyzerá to ako hlava sťatá gilotínou.

Správne. Gauguin sa v tomto portréte štylizoval do postavy vraha, ktorého popravy sa zúčastnil.

Ale hovno!

Ty o tom nevieš?

Odkiaľ? Nevedel som ani, za akých okolností prišiel Vincent o ucho. Prepáč, že som robil ramená s tým Jakobom, len som čosi pochytil pri googlení… Je veľa vecí, ktoré neviem a serú ma.

Máš niečo konkrétne?

Podviedol ťa a aj tak si s ním?! vykĺzla náhle Dávidova trauma.

Pozri, chcela som dospelý vzťah, tak mám.

Máš nefunkčný vzťah! nenechal ju ani dokončiť vetu. Myslel som, že ti bezo mňa bude lepšie.

Super! Tak preto si vtedy odišiel?

Nechcel som ti ublížiť. Poznám sa.

Výborne. Takže by som sa ti vlastne mala poďakovať.

Myslel som, že Peťo je pre teba lepšia voľba.

Čo tu splietaš?! Chcel si sa a zbaviť, tak si ma posunul Peťovi?!

Chcem povedať, že som to asi nevyhodnotil správne.. Skrátka ja by som ťa nepodviedol!

Tak tebe by som to ani neodpustila.

A jemu áno?! To ho tak miluješ?!

Ježiš Dávid! Ty ma tak serieš! Hľa, gradácia lásky: Mám ťa rád. Milujem ťa. Ty ma tak serieš! Ty ma tak serieš je strop. Láskyplná facka, ktorá má za úlohu odradiť druhú stranu od ďalších pokusov preniknúť hlbšie do citlivých miest.

Mlčali. Eli by musela priznať, že Dávid je dlhodobý nájomník jej srdca a Dávid na veľké slová nebol pripravený. Takéto priznania bolia. Teraz bolo dôležité nestratiť hlavu. Patovú situáciu paradoxne zachránili torzá hláv na stole.

Takže Gauguin sa vážne išiel pozrieť na popravu?

Čo ti poviem, asi nemali lepší program.

Šiel tam sám, alebo si prizval nejakého dobrého kamaráta? opýtal sa Dávid ironicky.

Máš nejaký tip?

Neviem. Možno Vincent alebo Bernard? Pozrel na Eli, no z výrazu jej tváre nedokázal vyčítať správnu odpoveď.

Bol tam sám. Ale nebol si celkom mimo.  

To mi vysvetli, prosím.

Keď to vezmeme chronologicky, poprava sa konala medzi pobytom u Vincenta a stretnutím s Bernardom. Vincent prišiel o ucho v noci z dvadsiateho tretieho na dvadsiateho štvrtého decembra. Dvadsiateho piateho utiekol Gauguin do Paríža a dvadsiateho ôsmeho v skorých ranných hodinách už prestupoval na Námestí de la Roquette, aby mal čo najlepší výhľad na morbídne predstavenie. Veľmi túžil vidieť hlavu potom, ako ju vytiahnu z koša pod gilotínou.

Ale hovno!

Gauguinova fascinácia zločinom, neskrývané pohŕdanie autoritami sa prejavili vo forme sympatií k rôznym zločincom. Či už to bola postava Jeana Valjeana z Hugovho románu Bedári, alebo reálni ľudia. „Vrah, nízky so silným zátylkom, mal krásnu nepoddajnú hlavu.“ Heroizoval vo svojich zápiskoch usvedčeného vraha prostitútky. Vrah pod prezývkou Prado sa stal predmetom inšpirácie viacerých Gauguinových prác. Okrem keramického džbánu si Gauguin prisúdil Pradovu podobu aj v olejomaľbe Na Golgote. Obraz vytvoril s niekoľkoročným odstupom. Aj to svedčí o tom, ako dlho ho táto téma fascinovala. Nehľadiac na hriechy, ktoré spáchal, bol Prado pre Gauguina symbolom hrdinu, bojovníka proti spoločenským konvenciám. „Nech žije Prado!“ znie oslavný výkrik v Gauguinových pamätiach.

Do riti!

Teda, ty si dnes ale sprostý!

No dovoľ! Máš tu plnú skriňu hláv a ja som sprostý?

Ach, koľký útlocit. Kopírovanie diel je starou známou praktikou výučby na umeleckých školách. Nevyhli sa tomu ani študenti na Colarossiho akadémii.

Hej hej, to boli tí progresívci, čo sa učili na telách živých mŕtvych.

Ja skapem! Ty ma tuším aj počúvaš. rozosmiala sa.

Neboj. Pamätám si všetko, čo hovoríš, do bodky. Ale pri tých anatomických cvičeniach by som sa na chvíľu pristavil. Anatómia je predsa dôležitá aj v prípade Rozparovač?

Neviem, o čo presne ti ide?

Možno sa chcem niekomu dostať pod kožu? Odpovedal záhadne.

Gauguinovi alebo mne?

Pozri, to je tá pasáž u Gauguinových pamätí: „Každý tu vie, že pastor Vernier a ja máme rozsiahle lekárske znalosti… Prehlasujem bez obáv, že keby zavolali mňa, neušla by tretia rana mojej pozornosti a bolo by pre mňa jednoduché rozhodnúť, či bola spôsobená nožom.“

Dávid šikovne presmeroval debatu iným smerom. To je ten incident, kedy sa našlo dobodané telo ženy. Zvesti o prípade nenechali Gauguina ľahostajným a iniciatívne sa chopil úlohy samozvaného detektíva. Napísal dokonca samotnému sudcovi. Bol presvedčený, že zatkli nesprávneho a skutočný vraha unikol obvineniu.

Problém u Gauguina je ten, že fabuluje. Spomínaný príbeh pochádza z roku 1903, posledný rok jeho života. Žil vtedy na opačnej strane sveta, tisíce míľ od kontinentálnej Európy, v Tichom oceáne na súostroví Markézy.  Ťažko povedať, koľko z toho je pravda, koľko výmysel. Možno len bujná Gauguinova fantázia. Možno choré výplody syfilitického mozgu…

Alebo nepriame priznanie. Dávid sa načiahol po knihe, ktorú mala na kolenách. Takže toto je to isté ako Gauguin´s intimate journals? Prikývla. Hm. Niečo je inak!

Túto môžeš čítať aj bez nabíjačky.

To je ono. A debilne sa v tom vyhľadáva. Máš tu nejaké poznámky: „Bolo takmer nemožné objaviť meno toho neobyčajné muža. Vive Prado!“

Len si to prečítaj celé. Samotný Gauguinov text je síce len súbor rôznych útržkov, ale som zvedavá, čo povieš.

Dávid sa vrátil na začiatok príbehu. „Muž, ktorý zabil kurtizánu, slúžku, malé dievča… Polícia oveľa neskôr, unavená krikom tlače, našla takzvaného vraha, ktorý utiekol na Havanu! Bolo takmer nemožné objaviť skutočné meno tohto neobyčajného muža… Nikto tomu nerozumel, ani tlač, ani súd, ani vrah, ktorý kričal: Som síce bandita a kedysi som zabil, ale nie som vinný týmto zločinom. Čo na tom záleží, polícia musela mať posledné slovo a tento muž bol odsúdený na smrť.“

Dávid zdrapil do ruky jednu z hláv. Pokúšal sa nazrieť do vypálených očí. Keď hlava neodpovedala, začal si ju prehadzovať ako hádzanársku loptu. „Zabil som, ale nie som vinný týmto zločinom!“ Kedy Gauguin spáchal túto keramickú samovraždu?

Nie dlho po tom, ako sa vrátil z Arles. Myslím, že to bolo krátko po novom roku, keď sa mu opäť naskytla príležitosť tvoriť v keramikárskej dielni Ernsta Chapleta v Paríži.

To by časovo odpovedalo. A prečo zmena techniky? Plátno mu nestačilo alebo potreboval vypáliť červa?

Gauguin nebol iba maliar. Venoval sa rezbe, sochárstvu, postupne sa prepracoval až ku keramike. Ku každému dielu potreboval nájsť správnu formu. A v tomto prípade, čo my vieme, možno len spaľujúci plameň vysokej pece bol Gauguinovým dôstojným partnerom.

Žeby  očista ohňom? Sám seba usvedčil, odsúdil a v symbolike najprísnejšieho trestu hľadal spásu duše?

Pravda je, že ho veľmi zaujímalo, ako to s usvedčeným vrahom dopadne. Ako taký človek vôbec vyzerá. Preto sa veľmi usilovne snažil dostať do prvého radu, aby mu neuniklo nič podstatné.

„O pol tretej ráno sme boli na námestí de la Roquette, Čakali sme na popravu a prestupovali na mieste, pretože v tú noc bola naozaj veľká zima… Konečne sa priblížila tá chvíľa. Bledé svetlo, ktoré ohlasuje východ slnka mi umožnilo pohľad na celé námestie. Veľký polkruh okolo gilotíny, vojsko, polícia. Na jednej strane voz s gilotínou a voz na mŕtvolu, uprostred pred gilotínou päť policajtov na koni… a náhle nás začala polícia surovo vytláčať k vonkajšiemu kruhu. Odtiaľ nebolo možné niečo vidieť, alebo aspoň vidieť veľmi málo. Ale ja som vidieť chcel! A keď niečo chcem, som veľmi tvrdohlavý. Tryskom som prebehol námestie a pretlačil som sa do stredu medzi dvoma húfmi policajtov. Nikto sa neodvážil pohnúť… Vrah, veľmi malý, ale so silným zátylkom mal krásnu nepoddajnú hlavu a napriek nepekne ostrihaným vlasom a hrubej plátennej košeli vyzeral slušne… Doska sa naklonila a namiesto krku bol zasiahnutý nos. Muž sa chcel v bolesti brániť, no dvaja katovi pomocníci ho brutálne zdrapli za plecia a umiestnili tak, aby jeho krk bol v správnej pozícii. Trvalo dobrú minútu, kým nôž konečne vykonal svoju prácu… Snažil som sa zo všetkých síl, aby som videl hlavu, keď ju vytiahnu z debny. Trikrát ma odstrčili. Chodili z krčahom niekoľko metrov pre vodu, aby poliali hlavu… Človek si kladie otázku, prečo tam pre tento účel nemajú vodovodný kohútik? Pýtal som sa sám seba, prečo nezobrali väzňovi mieru, aby sa mohla doska, kam popravovanému vkladajú krk, utiahnuť v správnej vzdialenosti?

Tak to je to slávne predstavenie, ktoré dáva bažiacej spoločnosti pocit zadosťučinenia. Vonku bolo počuť výkriky: Vive Prado!“ (Nech žije Prado!)

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6