Dávid bol preč. Bol čas to prijať. Je preč, bol preč. Bol niekedy s ňou? Je to dôležité? Mal na to právo. Očakávania druhých na tom nič nemohli nezmeniť. Ani ženská prirodzenosť patriť niekomu. Milovať, splynúť. Eli konečne pochopila, že jej existencia nezávisí od neho. Možno mal byť v jej živote len na krátky okamih. Spôsobiť náraz, aby zmenila uhol pohľadu, aby o veciach začala premýšľať inak.
Po výživnej prechádzke sa vrátila k rozrobenej práci. Študovala literatúru a porovnávala rukopisy. Zistila, že Gauguinov písomný prejav sa v čase menil. Niekedy dochádzalo k zmenám len v rámci jeho ľubovôle. Iný rukopis používal v listoch priateľom, iný v publikácii Noa Noa alebo v zápiskoch z Tahiti.
Napriek viacerým rozdielom viazanosť a sklon písma ostávali zachované. To isté platilo aj pre špecifické písmové znaky, k akým patrilo aj podčiarkovanie vybraných slov. Nemenilo sa bez ohľadu na typ dokumentu, adresáta či dátum. Charakter má človek iba jeden. Eli oveľa viac fascinovali rozdiely. Len veľkému písmenu B priradil Gauguin štyri varianty. Každý riadok prinášal nové zistenia. Úhľadný rukopis, girlandové viazanie, zápis čísloviek, práca s interpunkciou. To všetko si zasluhovalo maximálnu pozornosť. Svoje poznámky si však nezaznamenávala do počítača, ale písala ich ručne do zápisníka s Lédou.
Prvotný hnev vystriedalo pochopenie. Pokúšala sa vyťažiť maximum možného. Zužitkovať ponúkané s rozumom a pokorou. Zachovať ušľachtilosť myšlienky. Iste, dokumenty jej Dávid mohol priniesť aj sám, poslať poštou, kuriérom, alebo po Petrovi, no on to nechal na jej rozhodnutí. Mala to byť jej voľba. Príde – nepríde. Pochopí – nepochopí. Dávid jej poskytol možnosť výberu. Dôkaz slobody. Len málo si uvedomujeme, ako veľmi súvisí sloboda s láskou. Dokázali si povedať viac, keď mlčali. Dokázali si odovzdať viac, keď neboli spolu.
S nástupom semestra musela práca na Gauguinovom rukopise prejsť do úzadia. Letný semester priniesol nové predmety, nové povinnosti a žiadne správy o Dávidovi. Nepísal, nevolal, kto sa však pripomínal čoraz intenzívnejšie bol profesor.
Skúšal to na ňu cez pozvania na vernisáž, do divadla, do sauny. Všetko márne. Eli vždy našla spôsob, ako z návrhu brilantne vykľučkovať. Časom už nonšalantné riešenia nestačili a musela oživiť aj sedem rokov mŕtvu babku. Zo starého kocúra si však nerobila veľkú hlavu. Predpokladala, že si s ním hravo poradí, len bolo treba zachovať formu. Predsa len, chcela v pokoji doštudovať a nestála o zbytočné problémy.
Stále bývate na rovnakej adrese? opýtal sa jej raz pri náhodnom stretnutí.
Posledné dva roky som sa nesťahovala. Prečo sa pýtate?
Len tak. Ak by som Vám chcel poslať pohľadnicu z ciest.
Ale pán profesor, že si nedáte pokoj…
Zaplním vašu schránku listami! dodal nekompromisne, neočakávajúc odpoveď.
Kto už dnes posiela listy?
Naposledy ju potešila odpoveď z centrály FBI, ktorú bez zbytočného ceremoniálu nakoniec otvorila sama. Zdvorilo informovali, že ďakujú za jej analytickú prácu a budú ju archivovať. Úspechom bolo, že odpovedali. Niet malých správ. Mohli ňou nakŕmiť skartovačku, no dali si tú prácu a poslali odpoveď cez oceán. Ktovie čo sa skutočne deje s takýmito správami? Sú ako správy vo fľaši. Človek ich v tej najlepšej dobrej vôli posiela osudu a dúfa v prijatie. Ak aj dorazí k príjemcovi, sotva sa dožije stopercentného prijatia. A nie je to osud každého diela, každej komunikácie?
Pochopená či nie. Eli venovala Gaguinovi každú možnú chvíľu. Aj v ten večer, keď jej zazvonil telefón s neznámym číslom. Volajúci bol vytrvalý. Keď telefón začal vyzváňať po tretíkrát, zodvihla. Na druhej strane rozpoznala profesorov hlas.
Ale dobrý večer, zomrel niekto? odpovedala na pozdrav.
Kde ste? Čo robíte?
Doma.
Výborne! Otvorte mi! Profesor jej nedal žiadny čas, žiadnu možnosť povedať nie.
Prosím?
Stojím pod oknami, niečo pre Vás mám.
Šokovaná z neohlásenej návštevy zišla dole. Pri vchodových dverách stál profesor s demižónom, cestovnou taškou a ružou. Podávajúc jej kvet vyslovil: Nemám pre vás dobré správy. Ten váš Dávid prerušil štúdium. Netvárila sa prekvapene. Nakoniec, nebolo to po prvýkrát, čo sa niečo podobné stalo. Viete prečo, na ako dlho?
Bohužiaľ nie. Viac mi môj kontakt na študijnom neprezradil.
Aha. Aj tak, ďakujem. A čo ten demižón? spozornela.
Mal by som na Vás delikátnu prosbu. Potreboval by som to u vás odložiť. Môžeme ísť hore?
Nevedela, ako slušne odmietnuť, preto ho pustila ďalej.
A tá taška?
Odložiť by som potreboval aj seba…
Konečne pochopila očividné. Pán profesor, toto fakt nie je dobrý nápad.
Žena ma vyhodila z domu, nemôžete ma nechať na ulici. Uchlastal by som sa.
Ten demižón tu môžete nechať, ale…
A ja? Preboha! Nenúťte ma prosiť. Nemôžem teraz byť sám. Vyspím sa aj vo vani.
Tak dobre. Ale len na jednu noc! dodala zmätene, neistá tým, k čomu vlastne dáva súhlas.
Vy ste môj anjel! Profesor automaticky zabral územie, akoby ani nečakal inú odpoveď. Pretlačil sa silou svojej pozície. Eli vnímala jeho zákulisné ťahy, ale zaskočil ju nepripravenú. No nič. Teraz už ostávalo len prežiť noc a narýchlo vymyslieť šikovnú fintu, aby došlo k čo najmenším stratám.
Vám ten Gauguin nedá pokoj. zareagoval pri pohľade na obrazovku počítača.
Iba som pozerala orientačné ceny leteniek na Papeete.
Kam by ste lietali? Má to veľký potenciál. Mám ešte nejaké kontakty v televízii. Rozhodne by sa s tým dalo niečo urobiť. Videl by som to na dokudrama. Bude to veľké…
Zo skúsenosti nevenovala jeho návrhom veľkú pozornosť, no nechala nech sa vyrozpráva. Večerali ste? Nie som veľmi dobrá hostiteľka. Mám tu len makovník, ryžu a víno. ponúkla slušne nevítanému hosťovi. Nevedela, čo má od neho očakávať. Nervozitu sa snažila zastrieť prípravou jedla.
To víno by som si dal. Otvorím? automaticky siahol po fľaške.
Eli nakrájala koláč a na misu poukladala ovocie.
S tým si naozaj nerobte starosti. Ja radšej slivky, tam v rohu sa váľa celý sud.
Nie, nie! To dnes piť určite nebudeme! Alkohol zhoršuje depresiu. Keď videla, v akom je stave, nevedela si predstaviť, čo by spravilo podliať domácou. Radšej mi niečo prečítajte. Vsadila na istotu. Profesor mal vždy so sebou nejakú knihu. Rád čítal a ešte radšej sa počúval. Zatiaľ uvarím čaj.
Čaj znie dobre. Aký máte?
Biely, čierny, zelený, na trávenie, priedušky…
Niečo na pečeň by ste tam nemali? zavolal na ňu zo sedačky vyťahujúc knižku.
Určite áno. Pohotovo vhodila do šálky vrecúška medovky.
Čaj zaúčinkoval pomerne rýchlo. Po niekoľkých ukážkach sa profesorovi začalo neovládateľne zívať.
Iba sa trochu natiahnem. povedal, keď už nevedel udržať viečka.
Eli si s úľavou vydýchla a prikryla ho dekou.
Reflexne jej siahol na zadok.
Vy nemáte nohavičky. povedal ťažkým hlasom.
Určite mám. uskočila
Nie. Nie. To ja poznám. Musím Vám nejaké… kým dopovedal, ruka sa meravo zosunula k zemi.
Konečne! Eli ani nedýchala. Nechala svietiť nočnú lampu a pozbierala to najnutnejšie. Po špičkách preniesla periny do šatníka, kde si ustlala. V jednom momente jej skoro vyletel z ruky telefón, to keď profesor začal píliť drevo. Zamkla a pokúsila sa tiež zaspať.
Kam ste mi v noci zmizli? spýtal sa, keď sa ráno stretli v izbe.
Chcela som Vám dopriať súkromie.
Je to predsa Váš byt.
To viete, hosť do domu…
Ďakujem za prenocovanie. Dávno som sa tak dobre nevyspal.
Dáte si kávu?
Ste láskavá, ale kávu nepijem. Ďakujem, ani s raňajkami si nerobte starosti. Už budem musieť ísť.
Dobre, tak sa uvidíme na katedre. Eli sa nesmierne potešila, že sa blíži koniec tejto bizardnej hry.
Premýšľajte o mojom návrhu. dodal na odchode.
Budem, ďakujem, vážim si to. chystala sa za ním privrieť. No na poslednú chvíľu sa zháčil a vložil nohu do dverí. Neviete či bude dole otvorené?
Bez problémov. U nás sa nezamyká. Zvonku je guľa.
Dovidenia! zavolal schádzajúc dole schodmi.
Dovidenia? odzdravila neisto. Zatvorila, zamkla a náhle zbadala v kúte stojaci demižón. Aké dovidenia?! Dokelu! Kotva, ktorá starého piráta dovedie zaručene späť. Rýchlo bežala k otvorenému oknu, nech si svoj danajský dar zoberie so sebou. No skôr než ho stihla zbadať pod oknami, ozvalo sa klopanie na dvere. S úľavou išla otvoriť v domnení, že svoje konanie prehodnotil a ťažký náklad si odtrepe sám. O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď otvorila dvere. Na prahu stál Dávid so svojím typickým úsmevom. Tak kde sme to skončili? prehodil akoby nič.
Krvi by sa v nej vtedy nikto nedorezal. Stála ako obarená. Prievan pribuchol dvere. Keď ich znovu otvorila, na chodbe nikto nebol.
Už jej načisto šibe! pomyslela si. Nebol čas riešiť pochybnosti. Schytila demižón a zrazu tých dvanásť kíl malo celkom inú váhu. Ladne prebehla chodbou, po schodoch dole, krížom cez parkovisko. Nič netušiaci profesor telefonoval pri aute. Neváhala a ešte pridala do kroku. V hlave premietala ako doň celou silou ten demižón hodí. „Zabila profesora demižónom!“ Už videla tie palcové titulky. No spomienka na hod medicinbalom zo šiesteho ročníka základnej školy ju vrátil späť. Pricupitala s tým diabolským nástrojom, položila ho na zem k nohám, a kým profesorom stihol pochopiť, čo sa deje, bola preč. Čakala ju oveľa dôležitejšia misia.
Nad Markézami vychádzalo slnko. Biely kríž žiaril do diaľky. „Cimetière Calvaire.“ Gauguin a jeho kalvária. Malý cintorín na ostrove Hiva Oa, rozprestretý na pahorku Hueakihi s dokonalým výhľadom na záliv a mesto Atuona. Malebná scenéria bielych krížov, ktoré pôsobili na sopečnej pôde ako lúčne kvety. Koľko života bolo všade navôkol.
Akoby Gauguin sám namaľoval zelený koberec, uprostred ktorého ležal jeho majestátny hrob. Surový, hrubý vytvorený zo sopečných kameňov, ktoré sa hrou svetla menili v tmavé hrudy inokedy zas žiarili do karmínova ako tepny živé mäsa. Obrovské jemne opracované kamene pôsobili z pohľadu zo strany ako kráľovské lôžko. Skutočne Gauguinov pomník pripomínal posteľ. Nech sa páči, odpočiňte si, pozýval k sebe.
Ktovie koľko žien si už trúflo? Koľko mužov? Strážkyňou lôžka bola Oviri. Nie však tá pravá, ktorú vytvoril v dielni majstra keramikára Ernsta Chapleta v Paríži, a ktorú si pôvodne prial za svoj náhrobný kameň. Sám autor sa paradoxne musel uspokojiť s napodobeninou. Taký je už hold údel nebožtíkov.
Musia zniesť nadávky, výčitky, nárek, v tom horšom prípade slzy a plač. Jedna turistka močila priamo do záhlavia hrobu. Nie že by tým chcela vyjadriť nejaký hlbší názor na francúzsky syntetizmus, len múrik vo svahu poskytoval zázemie pre vykonanie základnej potreby. Eli bola zhrozená. Idylka duchaplného rozhovoru bola náhle spláchnutá bezprostrednou realitou. Gauguin bol ten posledný, ktorý by takémuto prejavu ľudského primitivizmu niečo vyčítal. Samozrejme, nemohla by to byť jeho hlava…
Dobrý deň pán Gauguin. Som rada, že sme tu sami. Obzrela sa za seba. Konečne. Asi tu máte dosť rušno? Nuž, dnes už sotva nájdete miesto bez ľudí. Verte, že na Tahiti by to bolo tisíckrát horšie, ale veď to vlastne viete aj sám. Niečo som vám priniesla. Aj keď neviem, či prekonám výkon tej panej predo mnou…
Vytiahla zápisník s Lédou. Nikdy sme sa nestretli a ja som si dovolila čítať Vaše listy. Čo viac, prečítala som aj to, čo napísané nebolo. Hľadanie pravdy nie je vždy odpoveďou na všetko. Isteže, chcela som vedieť, chcela som poznať. Chcela som… A teraz? Vy ste autorom príbehu. Vy ste rozhodli o tom, ako to malo byť. Človek verejný, človek súkromný. Zanechali ste po sebe indície. Možno, aby ste nás naučili čítať? Možno, aby ste ostali dlhšie medzi nami? Všetko je v poriadku. Nechcem byť hlasnou trúbou vašich tajomstiev. Ani tichý spoluhráč. Je to Vaša hra a ja Vám ďakujem. Ďakujem, že som do nej mohla nahliadnuť. Len škoda, že si spolu nemôžeme pripiť. Eli otvorila fľaštičku s absintom. Symbolicky venovala pár kvapiek zápisníku, odpila si a zvyšok vyliala na Gauguinov hrob.
Položila zápisník na zem a škrtla zápalkou. Oheň ohňu. Dôstojný partner Gauguinových snáh, zdroj tepla, ochrany i vykúpenia. Plameňom sa najskôr príliš nechcelo, no keď konečne chytili slinu skrúcali listy ako hladné zviera. Papierový zošit dlho nevzdoroval.
– koniec –
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6
Celá debata | RSS tejto debaty