Vincent van Gogh Paul_Gauguin

„Moje kresby, moje tajomstvá. Človek verejný, človek súkromný.“

Na Gauguina sa pripraviť nedá. S Gauguinom je nutné sa kontaktovať. Neskrotná osobnosť, jedinečný umelec, divoch, bojovník, ktorý aj so zlomenou nohou kráča naplniť svoj stanovený cieľ. Kozmos umenia ponúka hýrivú plejádu hviezd, no málokto vzbudzuje toľko ambivalentných emócií ako práve Eugene Henri Paul Gauguin. Môžeme ho obdivovať, môžeme ho nenávidieť, no význam a presah jeho diel je nepopierateľný. Ktovie či si vôbec dokážeme naplno uvedomiť jeho veľkosť? Aby sme pochopili, musíme si s ním vytvoriť intenzívne puto a naučiť sa ho čítať. Pod vplyvom Gauguinovej Oviri vytvoril Pablo Picasso základný kameň kubizmu, Avignonské slečny.

Počúvaj, čo som našiel. nadšením vybuchol  Dávid.

Gauguinove pamäte?

Takmer. Čo ti hovorí názov: Umenie komunikácie a interpretačný chameleón?

Moja práca o Gauguinovi. Dúfam, že nebola v temných vodách internetu ohavne zneužitá.

Práve naopak. Vieš, kde som ju našiel?! Van Goghove múzeum v Amsterdame ju zdieľa na svojich stránkach?

Kde?

V Amsterdame.

Dobre viem, ale čo…?

Dávid jej podal mobil, aby sa presvedčila. To je milé. usmiala sa. Nebola z tých, ktorí vedia prijať pochvalu.

Milé? To je všetko, čo na to povieš?

Ďakujem.

Za komplimenty sa neďakuje. Hovoril som ti, dokážeš všetko, čo si želáš.

Ďakujem, že vo mňa veríš.

Verím. Možno viac ako v seba.

Tak to je veľké. Človek zvyčajne počuje: Ako si sa tam dostala? To by som od teba nečakal…

Hlavne si nenechaj radiť od niemandov.

Slová. Také nič. Vyslovené v správnu chvíľu môžu znamenať tak veľa. Eli chytila Dávida za ruku. Chcela mu toho toľko povedať. Oveľa viac ako len: Tie denníky si už stihol prelistovať? racionálna stránka však bola stále v prevahe.

Daj mi päť minút.

Tak ti neviem. Sú to len také útržky. Chaotické záznamy, ktoré na seba vôbec nenadväzujú. Jediné, čo majú spoločné, že takmer na každej strane spomína nejaký mord. Mám pocit, že sa v tom dosť vyžíval…

Nesúrodosť záznamov pripisujú odborníci pokročilému štádiu syfilisu. Ten bol aj príčinou jeho smrti, no podľa mňa je syfilis v tomto prípade nevinne. Gauguin o sebe vždy prezradil iba toľko, koľko sám uznal za vhodné.

Dávid zatiaľ intenzívne listoval v záznamoch „Nebabral sa s tým! Čo hovoríš na tú odrezanú hlavu svokry?! Mŕtvu slúžku alebo pozri tu! Píše o nejakej dobodanej žene pričom sa chváli sa svojimi lekárskymi znalosťami. Vraj by bolo preň jednoduché posúdiť či rany boli spôsobené nožom…

Poznám jeho zbierku Pred a po. Čítala som ju asi miliónkrát a presne tuším, čo ti to pripomína, ale pokoj. Emócie nás k dôkazom neprivedú. Faktom je, že Gauguina zločin fascinoval, čo sa prejavovalo nielen v pochabej záľube rozprávaním hrôzostrašných historiek. Opakovane mával problémy s políciou. Nerešpektoval autority, rád provokoval. Písal listy, kde otvorene kritizoval prácu polície a prejavoval sa ako samozvaný obhajca obvinených.

Máš pravdu. Našiel som list adresujúci vyšetrujúcemu sudcovi v prípade vraždy tej dobodanej ženy. Obhajuje v ňom človek, ktorý bol podľa neho vraj nevinne odsúdený. Týkalo sa to vraždy, ktorá bola spáchaná v roku 1903 niekde na Markézách.

Pokúsme sa zamerať najskôr na pasáže spojené s Vincentom.

Ako myslíš, môžeme.

Myslíš, že sa v tom dokumente dá vyhľadávať?

Skúsime. Zadám: Vincentovo ucho. A? Žiaľ. Nula výsledkov.

O Vincentovi tam určite musí byť zmienka. Možno ten vyhľadávač reaguje iba na slová jednotlivo, ako keď vyhľadávaš v slovníku.

Dobre, tak dajme len jednoducho: Vincent.

Bingo! Dvadsaťjeden výsledkov.

Hneď prvých pätnásť sa týka pobytu v Arles. Dávid začal čítať nahlas: Už dlho túžim písať o van Goghovi… Za môjho života sa niekoľko osôb zbláznilo. Bratia van Goghovci patrili medzi nich.“ Čože?! Ešte dokážem pochopiť, snahu urobiť z Vincenta blázna, a tak zdiskreditovať jediného svedka, ale aký význam malo pustiť sa do Vincentovho brata? Už sa nebál, že si ho rozháda?

Keď v roku 1903 dával Gauguin zbierku dokopy, boli už obaja dávno mŕtvi.

Vincent s bratom hovorili takmer o všetkom. Nemohol tušiť koľko mu Vincent prezradil. Asi som našiel, čo sme hľadali: Toho večera sme išli do kaviarne. Dali sme si ľahký absint. Náhle po mne hodil pohár s nápojom. Stačil som uhnúť. Zobral som ho pod pazuchu, odniesol domov a uložil. Okamžite tvrdo zaspal. Prebudil sa až ráno, keď sa mi celkom pokojný prihovoril: Drahý Gauguin, matne si spomínam, že som Vás včera urazil… Odpúšťam Vám rád a z celého srdca, ale včerajšia scéna by sa mohla opakovať a ak by som bol zasiahnutý, mohol by som sa prestať ovládať a zaškrtiť Vás…“ posledné veta napumpovala Dávidove žily adrenalínom. Zaškrtiť?! On ho vážne chcel zaškrtiť?! Zaškrtiť ako Rozparovač svoje úvodné obete?

Nebolo by to prvýkrát, čo bol Gauguin pripravený okamžite vrátiť úder. Je zdokumentovaných niekoľko prípadov, kedy mu v násilnej vendete nezabránila ani prítomnosť viacerých zúčastnených.

Tak o tom mi povedz viac!

Napríklad keď ako začínajúci úradník nastúpil do banky, kolegovia mu v rámci iniciačného rituálu zrazili cylinder z hlavy. Dvakrát. Keď Gauguin pochopil, že sa na ňom zabávajú, vtrhol medzi nich a holými rukami začal jedného hrdúsiť. Škrtil ho tak silno, že ho od neho ledva odtrhli.

Ten sa nesral!

A nebola to len mladícka nerozvážnosť. Ďalšia príhoda sa odohrala v dobe, keď bol už viacnásobným otcom. Išlo vtedy o obchodnú záležitosť. Gauguinov návrh sa nestretol s očakávanou odozvou, a tak po svojom obchodnom partnerovi hodil prvé čo mu prišlo pod ruku. Pohár s vodou však minul svoj cieľ. Niečo podobné sa odohralo aj medzi ním a Vincentom, akurát, že v tomto prípade bol Gauguin ten, po ktorom letel pohár s absintom.

Autorom tej príhody bol práve Gauguin, takže ktovie ako to vlastne bolo. Historku končí tým, že plánuje napísať Theovi o svojom rozhodnutí opustiť Arles. Čím sa potvrdzuje naša hypotéza a objasňujú sa dôvody Vincentovho ďalšieho správania. Nech sa už scéna s absintom odohrala tak, alebo inak, Gauguin ju využil vo svoj prospech a dôvod Vincentovho útoku dáva do priamej súvislosti s jeho rozhodnutím odísť.

Spomína tam niekde výstrižok z novín?

Nič také nevidím. Píše, že bol nasledujúci deň na prechádzke, a keď kráčal Námestím Viktora Huga, prekvapili ho kroky prichádzajúce od chrbta. Známe kroky! Bol to Vincent, ktorý sa za ním ponáhľal s britvou v ruke.

Predstav si ten dramatický výjav. Krvilačné ostrie britvy sa už – už nemôže dočkať pulzujúcej tepny, no v momente, keď sa šialený útočník vrhá na svoju korisť, nevinná obeť sa obratne otáča a bez jediného slova zneškodní jeho výpad. Pohľadom!

Všimni si, že Gauguin uvádza, že v oboch prípadoch útočil Vincent, no napriek tomu sa Gauguin nespráva ako obeť. Práve naopak. Predvádza ako by mal celú situáciu plne pod kontrolou. Najskôr sa šikovne vyhol z trajektórie letiaceho skla, rozpoznal kroky prichádzajúce od chrbta a nakoniec brilantne odrazil ďalší útok. Gauguin v týchto riadkoch jasne ukazuje svoju prevahu.

Niečo na tom bude. Hral to na všetky strany. Ďalej uvádza, dokonca ľutuje, vyčíta si, že Vincenta neodzbrojil a nesnažil sa ho upokojiť. Akože sorry! Ak by mi niekto šiel po krku, nepokúšal by som sa riešiť jeho psychické rozpoloženie.

Možno záleží od situácie. Predstav si, že by ťa napadol tvoj vlastný brat.

Asi mi chýba predstavivosť. stroho ukončil úvahu. Počúvaj, toto je zvláštne: Vincent zvesil hlavu a bežal domov. Ako mohol vedieť, že išiel práve tam? Predsa vypovedal, že v tú noc prespal v miestnom hoteli a do Žltého domu sa vrátil až ráno.

V Gauguinových príbehoch sa často objavujú nezrovnalosti. V tomto prípade sa ponúka celkom rozumné vysvetlenie. Podľa krvavých stôp v dome sa dalo odhadnúť, kde konkrétne Vincent otočil čepeľ britvy k vlastnej tvári a kadiaľ sa následne pohyboval. Spomínaný Vincentov útok na Gauguina sa odohral práve na námestí pred Žltým domom. Žltý dom stál na Lamartinovom námestí. Je možné, že ho Gauguin len omylom premenoval na Námestie Viktora Huga.

O Námestie Viktora Huga píše Gauguin aj noc pred tým, keď niesol Vincenta domov.

Možno sa mu len spojila predstava so spomienkami. Sám seba rád videl ako hrdinu Jeana Valjeana z Hugovho románu Bedári.

To sa mu ako prihodilo?

Krátko pred príchodom do Arles ho Vincent požiadal o aktuálny autoportrét. V obraze nazvanom Les Miserables si Gauguin sám prisúdil podobu večného bojovníka s nepriazňou osudu. Paul Gauguin ako Jean Valjean. Cítil sa byť obeťou systému, odvrhnutý, nepochopený, neustále bičovaný neúspechom. Svojím odhodlaným a spaľujúcim pohľadom, vzpriamenou šijou ukazoval svetu svoju nezlomnosť.

Ak sa cítil ukrivdene mohol nadobudnúť akýsi mylný dojem, že utrpenie je prenosná záležitosť. Keď trpí on, možno by mali aj ostatní… Vincenta nechal napospas britve a on sa rozhodol stráviť noc v hoteli. Stále ale nerozumiem, ako mohol vedieť, čo presne sa následne odohralo. Citujem: „Len čo sa Vincent vrátil domov, okamžite si odrezal časť ucha…“

Neviem. Dedukcia?

Do detailov popisuje, ako si Vincent nasadil čiapku, vybral sa do nevestinca, odovzdal odrezanú časť ucha prostitútke menom Rachel a potom sa vrátil späť. „O desať minút bola už ulica, ktorá patrila neviestkam na nohách a hovorilo sa iba o tom, čo sa práve odohralo.“ A to tvrdí niekto, kto mal bol po celý čas v hoteli?

Pamätaj, Gauguin vždy prezradil iba toľko, koľko sám považoval za vhodné.

Do Žltého domu vraj dorazil až ráno, keď pri polomŕtvom Vincentovi už hliadkovala polícia. „Policajnému komisárovi hovorím pošepky – Prosím Vás, zobuďte ho veľmi opatrne a ak sa na mňa bude pýtať, povedzte mu, že som odišiel do Paríža, pohľad na mňa by mu mohol byť osudný.“ No aj napriek Gauguinovej snahe utiecť výčitkám je jeho rozprávanie plné silných emócií a pocitu viny. Aj po rokoch cítil ako boli všetky oči na ňom.

Naozaj odišiel?

Ešte v ten deň. Teda dvadsiateho piateho decembra 1888.

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6