Vincent van Gogh Paul_Gauguin

„Veľký kráľovský tiger, sám so mnou vo svojej klietke. Nedbalo žiada moje láskanie, dáva mi svojimi fúzami aj tesákmi najavo, že už je láskaniu dosť. Má ma rád. Neodvažujem sa ho biť. Mám strach a on to zneužíva, chtiac-nechtiac trpím jeho opovrhnutie. A tento strach ma robí šťastným. V noci vyhľadáva moja žena moje láskanie, vie, že mám z nej strach a zneužíva to. A my, tiež divé bytosti, vedieme život plný strachu a odvahy, radosti a bolesti, sily a slabosti, večer hľadíme pri svetle petrolejky, dusení pachmi dravcov, na hlúpy a zbabelý dav, bažiaci po zabíjaní a krviprelievaniu, zvedavý na strašné a lascívne predstavenie reťazí a otroctva, biča a bodáku, neukojiteľný revom a kvílením obetí.“  Paul Gauguin

Mette si umelecké ambície svojho manžela spočiatku nijak zvlášť nevšímala. Vnímala ich ako neškodnú zábavku a určitým spôsobom bola rada, že na rozdiel od iných, má ten jej kultivovaný koníček. Kým mu stačilo maľovať krajinky a zátišia, bolo všetko v úplnom poriadku. Gauguinov narastajúci záujem o umenie však začal generovať problémy. Vášne nerozdúchala len štúdia Aktu.

Onedlho sa rozpútala celospoločenská kríza, ktorá nastolila úplne nové podmienky. Krachom burzy v roku 1883 prišiel otec rodiny o lukratívne zamestnanie. Situáciu sa pokúšal riešiť, no nevyvíjal dostatočnú námahu, pretože jeho priority už boli iné.

Situáciu poňal fatalisticky. Musel to byť osud, priateľ, ktorý mu dal požehnanie a impulz k zmene. Gauguin pochopil krízu ako príležitosť. Túžil sa vymaniť zo zaužívaného a naplno sa oddať sebarealizácii v umení. Jeho nadšenie bolo priveľké. Trochu nekriticky počítal s tým, že sa čoskoro stane vychyteným umelcom, ktorý poľahky uživí rodinu svojou tvorbou. Prepočítal svoj kapitál, rezervy a aby minimalizoval výdavky, presťahoval sa s rodinou na vidiek do Rouen. Predpokladal, že v menšom meste bude i menej nákladný život. Problém spočíval v tom, že aj keď bol život v Paríži nákladnejší, bolo to zrejme jediné miesto odbytu umeleckých diel. Kríza stiahla ceny nadol. Pokiaľ sa nedalo predať v Paríži, v provinčnom mestečku to bolo bez šance. Prakticky zmýšľajúca Mette nečakala na zázraky. Zbalila deti a vybrala sa s nimi za príbuznými do Dánska. Tí, ju privítali s otvorenou náručou.

Pre nezodpovedného otca mnohopočetnej rodiny Paula, ktorý pricestoval s niekoľko týždňovým odstupom mali o čosi menej pochopenia. Bol pre nich niktoš, neschopný postarať sa o vlastnú rodinu. Ostrá kritika a výčitky najmä zo strany ženinej sestry a matky vytrhli Gauguina z denného snenia. Podstúpil preto viacero pokusov zamestnať sa. Istú dobu sa snažil presadiť ako obchodný zástupca firmy s námornými odevmi a textilom. Umenia sa však nedokázal vzdať. Pokúsil sa zorganizovať výstavu svojich diel v Kodani. Skončila totálnym fiaskom. Situácia hustla. Odpor sa zväčšoval. Potupa prichádzala z každej strany. Najtrpkejšie bolela zo strany srdca.

Mette bola vychovaná v duchu doby, kedy ústrednou úlohou ženy bolo dobre vydať sa a postarať o deti. Finančné a materiálne zabezpečenie spočívalo na pleciach manžela. Pre ženu jej postavenia sa pracovať vyslovene nepatrilo, no aby uživila početnú rodinu, začala poskytovať súkromné hodiny francúzštiny. Žiarlivosťou opantaný Gauguin počúval veselé štebotanie svojej ženy s mladými študentmi. Išiel zošalieť. Ostatní členovia rodiny mu nepríjemnú situáciu tiež nehodlali uľahčiť. Jeho vášeň k umeniu, túto ušľachtilú činnosť, vnímali ako zhubnú posadnutosť, chorobu. Do podkrovnej izby, kam doliehali zvuky jeho zlyhania, sa prikradli prvé suicidálne myšlienky. Nemohol sa vzdať toho, čo mu kolovalo v žilách.

„Gauguin je vlk.!“ Vlk nie pes, ktorý poslušne plní príkazy pre kus domáceho pohodlia. Nenávisť striedala lásku, láska nenávisť. Obavy zo straty rodiny striedali desivé predstavy, ktoré preň znamenali viac ako smrť. Silné ambivalentné emócie, ktoré smeroval konkrétnym členom rodiny sa postupne zliali do homogénnej substancie nenávisti, ktorú venoval celému Dánsku. Pocity zrady, bolesti a nepochopenia pretrvali v Gauguinovi po celý život, ani krátko pred smrťou sa neubránil spomienkam: „Dánka je obzvlášť praktická žena. Rozumejte, je to malá zem, musí byť opatrná. Dokonca aj deti učia hovoriť – tati, prachy sú treba, ak nemáš, chudák otecko, môžeš ísť… Hlboko nenávidím Dánsko, jeho podnebie, jeho obyvateľstvo!“

Svoju bezmocnosť dával najavo výbuchmi hnevu. Natlakovaný frustráciou, neúspechom a odmietnutím mu často, slušne povedané, pretiekol kotol. Vtedy nepoznal brata a v zápale emócií neunikla fyzickému útoku ani jeho žena. So silnou podporou rodiny však bola nerovným súperom. Matka piatich detí toho vydržala veľa. Kto situáciu nezvládol, bol Paul, ktorý sa odhodlal k nepochopiteľnému kroku. Zbalil si niekoľko základných vecí, syna Clovisa a prakticky bez peňazí s ním utiekol do Paríža. Únik bol logický, ale zobrať so sebou šesťročné dieťa? Gauguinov trucpodnik mal korene v strachu. Na jednej strane sa obával úplnej straty kontaktu s rodinou, na strane druhej stál malý rukojemník ako predmet výčitiek adresovaných pre Mette. Mala trpieť zato, že musel odísť. Bola vinná len preto, že to bola jej rodina, ktorá si ho znevážila a vyhnala od brány ako prašivého psa. Francúzska metropola však nebola o nič prívetivejšia. Pre otca so synom bez peňazí bola obzvlášť krutým miestom. Gauguinovým zvykom nebolo vzdať sa. Podarilo sa mu obstarať skromný podnájom kdesi na povale. Aby uživil seba i syna prijal akúkoľvek prácu. Z burzového makléra, nádejného umelca sa tak na istú dobu stal lepič plagátov.

Žien v živote Paula Gauguina bolo viac než dosť. Viac než na čo mu stačili sily, viac než by si túžil pamätať. V živote ale nie vždy rozhoduje muž. Tá, ktorá ho sprevádzala najdlhšie, bola smrť. Večný zdroj inšpirácie pre zástupy umelcov pred ním i po ňom. Smrť kraľovala i nad Gauguinom. Ak necítil jej mrazivý dych, akoby nežil. Akého rodu je smrť, akého pohlavia? Pravidlá slovenčiny určujú ženský rod, vzor kosť. Smrť pripravila Gauguina o otca. A práve otcovo meno dal synovi, ktorý s ním znášal tie najtrpkejšie chvíle. Dodávalo mu odvahu i silu, no bola to dostatočná ochrana? Malý Clovis trávil väčšinou celý deň sám, kým jeho otec zháňal kúsok chleba a farby. Gauguin ani v tom najtemnejšom kúte biedy nerezignoval na umenie. Čo však znamenala celá táto situácia pre šesťročného chlapca? Ako prežíval odlúčenie od matky? Gauguin o ňom písal, ako o malom hrdinovi, ktorý je tichý, poslušný, na nič sa nesťažuje. Na diaľku tak dával svojej žene najavo, ako by sa mala správať ona. Láskavá, neúprosná, vždy prítomná, vinná. Áno, smrť musela byť žena.

A ja som si myslela, že ženy Paula Gauguina boli hlavne prostitútky? Dávid si neodpustil poznámku.

„Pokiaľ je rozum v poriadku na tentononc nezáleží.“

Tentononc?

Gauguinov výraz pre ukojenie základných potrieb.  

A s týmto sloganom chodievali s Vincentom do bordelu? zavtipkoval. Asi nepotrebujem vedieť všetko, ale mohla by si mi priblížiť aspoň pár horúcich momentov z Arles.

Neviem, čo nové sa chceš dozvedieť? V tomto povolaní sa za celú dobu existencie asi veľa nezmenilo. Pridaná úloha prostitútok v devätnástom storočí spočívala v tom, že ich umelci radi využívali ako modely. Ale o tom sme sa už bavili.

Hej, hej. Budem musieť opraviť resty a viac sa ponoriť do dejín umenia. zavtipkoval.

V ére Viktoriánskeho Londýna prostitúcia neznamenala nič výnimočné. Najstarším remeslom sa živilo enormné množstvo žien. Predstaviteľky nižších tried túto činnosť dokonca vykonávali s požehnaním rodiny. Prvoradé bolo prežiť.

Nemusíš ich ospravedlňovať. Prášiť sa bude vždy.

Myslíš, že prvé remeslo bude aj posledné, ktoré padne?

Rozhodne. Prečo si sa vlastne začala zaoberať Rozparovačom? Dúfam, že za tým nestál náš rozchod?!

Prečo by mal?

Neviem, možno si jednou nenávisťou chcela kompenzovať druhú?

Zaujímavá úvaha, ale asi ťa sklamem. Mala som ťa rada.

Aj potom čo?

Bola som naštvaná, ale keď ťa niekto štve neznamená, že ho nemáš rád. Najviac ma iritovalo asi to, že som celkom nerozumela, čo sa vlastne stalo. Naivne som si myslela, že pravda a láska stačí. A odrazu si bol preč. Márne som sa snažila pochopiť, čo sa stalo. Čo sa odohrávalo v tebe, s tebou.

Páni, nevedel som, že som taký zaujímavý. z vysloveného si Dávid vybral svoje.

To vieš, mám slabosť pre patologické osobnosti.

Super, že som sa vôbec pýtal… Pozri, nie je toto náhodou Gauguin? Dávid objavil medzi mapami veľkoformátové plagáty obrazov a radšej odviedol pozornosť k inej téme.

Náhodou je.

Vedela by si asi názov?

Strata panenstva. Pozri, nadväzuje na obraz, ktorý je uložený hneď za ním. Emile Bernard na ňom zachytil svoju sestru šestnásťročnú Madelaine ako leží odpočívajúc uprostred lesíka. Gauguin bol onoho času do Madelaine veľmi zaľúbený. A tým, onoho času, myslím rok 1888, kedy sa spolu stretli v Pont Aven. Gauguin, Bernard, jeho mladá nevinná sestra, ktorá prišla v sprievode svojej matky, aby ako nevinná aj odišla.

No pekne. Mimochodom, Bernard? Ten istý Bernard, ktorý sa priatelil aj s Vincentom a živo sa zaujímal, čo sa odohralo medzi ním a Gauguinom v Arles?

Presne ten.

Fajn. Som rád, že sa aspoň trochu orientujem. Dávid si záujmom prezeral Gauguinov obraz. Niečo tam vidím, len to nedokážem pomenovať. Čo tam vlastne robí tá mačka?

To je Gauguin v podobe líšky. Obraz v štýle symbolizmu nesie viacero odkazov. Líška predstavuje symbol perverzity.

Jasné. Strata panenstva. Rozumiem. Takže Gauguin ju chcel pretiahnuť, ale nemohol ju mať?

Správne.

Pozrimeže. A to sa odohralo počas roku 1888?

Áno, Bernardovci prišli do Pont Aven koncom leta 1888.

V tom období predsa začali aj Rozparovačove výčiny. Prvýkrát zaútočil posledný augustový deň roku 1888 a počas septembra nasledovali ďalšie tri vraždy. Žeby sexuálna frustrácia? Gauguin prichádza do Arles až koncom októbra. Aj Rozparovač mal mesiac pauzu. Na scénu sa vrátil až deviateho novembra, kedy vykonal finálnu vraždu a mladej žene vyrezal z tela srdce. Tým sa hladina uzavrela a skončil. zrekapituloval Dávid akoby pre seba. Čo sa vlastne stalo s pani Gauguinovou? Rozviedli sa?

Nie, nikdy. Mette bola prvá a jediná právoplatná žena Paula Gauguina. A tak to aj ostalo. Veľmi dlhú dobu k nej prechovával silné emócie. Pobytom v Kodani žiaľ získali ambivalentný charakter. Nevedel jej odpustiť zradu. Vinil ju z vlastných chýb. Plný hnevu jej dookola predhadzoval, že ho pripravila o deti. Výčitky striedal milostnými prejavmi a sebaľútosťou, ktorá bola v prevahe. Napriek všetkému, dúfal v opätovný návrat k rodine. Rok 1888 bol pre Gauguina obzvlášť bolestivý. Štyridsiate narodeniny oslavoval sám ako prst. Znášal to veľmi zle. Listy žene sú toho bohatým svedectvom. „Na čo sa sťažuješ? Si snáď zatvorená medzi štyrmi stenami hostinca zbavená úlohy matky, zbavená pohľadov svojich detí, ich rozhovorov? Ako tak pozorujem, bola by si najšťastnejšia zo žien, ak by si mala dostatočnú rentu.“ Znela jeho odpoveď na manželkine úprimné blahoželanie. Zašiel dokonca tak ďaleko, že list, ktorý mu poslala, verejne predčítal svojim kolegom, mladým mužom na pôde Pont Avenskej školy, aby ich poučil o výbere životných partneriek. Varoval ich pred prízemnými malomeštiačkami, ktoré orientujú svoju existenciu na honbu za peniazmi a materiálnym zabezpečením. Hlboké vnútorné pochybnosti o správnosti svojich rozhodnutí, výčitky, nekonečný žiaľ po deťoch, to všetko chcel a potreboval prekričať. Pohltený vinou, hnevom a bezradnosťou sa bolesť predierala na povrch: „Pas de femmes! Pas de femmes!“ (Len žiadne ženy!) skandoval. Skandoval v márnej nádeji uľaviť svojej duši.

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6