Je pravdou, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, no do štvrti Whitechapel viktoriánskeho Londýna by ste sa zmestiť zrejme nechceli…
Za vlády kráľovnej Viktórie sa Londýn rozrastal závratnou rýchlosťou. Už keď jej urodzené pozadie usadlo na trón, bol značne preľudnený. Populačnú krivku dvíhalo najmä domáce obyvateľstvo, ktoré sa pod vplyvom priemyselnej revolúcie masívne sťahovalo z vidieka do miest. Situácii nepomohli ani nepokoje v kontinentálnej Európe. Londýn sa stal útočiskom pre mnohých. Bod nula nového začiatku ľudí zblízka i zďaleka. Najväčší podiel nevyžiadanej pozornosti na seba strhávali židia. Tí síce do krajiny prinášali novú vitalitu v podobe finančného kapitálu, no jedným dychom boli obviňovaní z celej plejády zločinov. Od vyberania horibilných nájmov, úžery, násilnej kriminality či vykorisťovania až po absurdnosti, k akým patrilo napríklad šírenie nebezpečných chorôb. Nech sa zomlelo čokoľvek, okamžite patrili medzi prvých podozrivých. V tlači sa neraz objavili v podobe ohavných karikatúr. Veľkej obľube sa netešili ani Íri. Po trpkej skúsenosti s hladomorom ochotne pracovali za podstatne nižšiu mzdu ako ich anglickí kolegovia. Príliv migrantov neutíchal. Prichádzali i z krajín ďalekého východu.
Čo by bol Londýn bez prisťahovalcov? Dva ľudoprázdne brehy zamrznutej rieky. Metropola na Temži priberala ako kurča na steroidoch. Počas devätnásteho storočia vzrástol počet obyvateľov zo skromných deväťstotisíc na neuveriteľných šesť a pol milióna. Niet divu, že onedlho predbehol i New York. Titulom, najľudnatejšie mesto sveta, sa hrdo pýšil takmer sto rokov. Vraj samochvála smrdí. Skutočne. Rok 1858
sa historicky zapísal ako obdobie Veľkého zápachu. Vo všade prítomnej špine sa hrali deti. Starci odpočívali na stohoch slamy, ktoré sa spontánne menili na hnoj. Miliónová masa žijúca vo vlastných výkaloch. Život viedol v desivom pomere 8:5. Každých päť minút sa niekto narodil, každých osem kasírovala Zubatá.
O zlepšenie situácie sa museli postarať cholera, týfus a pravé kiahne. Až keď hlavný architekt mesta Joseph William Bazalgette naprojektoval kanalizačnú sieť, mohli byť splašky konečne oddelené od pitnej vody. Podmienky pre život bežných ľudí však ostávali naďalej katastrofálne. Napriek všetkému to vo viktoriánskom Londýne žilo.
A žilo tonajmä na Whitechapel road, hlavnej tepne nespútanej zábavy. Moderný Babylon ukrýval vo svojich útrobách niekoľko tisíc verejných domov. Tento číselný údaj mohol vyvážiť iba počet katolíkov, ktorých tu bolo viac ako v samotnom Ríme. Bary, bordely, tančiarne v kontraste s temnými uličkami, kam sa i policajti báli vstúpiť po jednom. Táto štvrť si oprávnene vyslúžila prezývku: East End Murderland. Z chudobného East Endu bolo iba na skok do bohatého City. Stredná vrstva sa sem pochopiteľne nechodila kochať chudobou, ale vyraziť si z kopýtka. Život pre takmer milión tunajších obyvateľov až taký úsmevný nebol. Whitechapel pripomínal kôrku plesnivého chleba, kde sa ľudia množili geometrickým radom a doslova požierali jeden druhého.
Prehnitý, páchnuci, ponurý, temný. Ani tridsať rokov po období Veľkého zápachu nebol vzduch londýnskeho geta dýchateľnejší. Pod puritánskou chrastou anaeróby pahltne rozožierali spoločnosť. Rozdiely boli viditeľné najmä medzi strednou a nižšou vrstvou. Najbiednejším nebol dopriaty ani dúšok čerstvého vzduchu. Ten si mohli vychutnať iba obyvatelia West Endu, ktorý bol chránený od dusivého smogu milosrdným protivetrom. Avšak aj milosrdenstvo má svoju cenu.
Žena, najtichší otrok viktoriánskej éry. Ani na jednej z etáží úzkoprsého patriarchátu sa nemohla vymaniť z okov. Manželstvá sa uzatvárali ako obchodné zmluvy. Prím hrala pretvárka a honba za bohatstvom. Vo vyššej spoločnosti bolo ženám zakázané prakticky všetko, čo im neodsúhlasil manžel. Naopak ten si k „svojmu majetku” mohol dovoliť prakticky čokoľvek. „Zákonné postavenie manželky v Anglicku je oveľa horšie ako zákonné postavenie otrokov v mnohých krajinách.“ napísal otvorene a bez príkras jeden z výnimočných zástancov ženských práv, osvietenecký filozof John Stuart Mill.
Násilie páchané na ženách a deťoch bolo nezávislé od spoločenskej vrstvy. Ani v prostých pomeroch sa nežilo slobodnejšie. Ženy, vystavované sexuálnemu násiliu doma či v zamestnaní, žili prakticky bez šance na lepší život. Matkám bola tolerovaná práca prostitútky, deti sa predávali kupliarom. O osude nechcených sa rozhodlo ihneď po narodení. Telá novorodeniatok boli nachádzané v odpadových šachtách, v pivniciach, ich torzá pravidelne vyplavovala rieka. Hrôzu tamojšieho života dokumentujú štatistiky, ktoré iba stroho uvádzajú, že v čase vrážd Jacka Rozparovača predstavovali deti do jedného roka života viac než polovicu známych obetí.
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6
Celá debata | RSS tejto debaty