Založ si blog

Kapitola 20: Vrah, ktorý nebol

Hnev nie je férový súper. Bičuje, kope, škriabe, reve, podvádza len aby utíšil bolesť. Kráľova žena, žena Gauguinova. Tá cnostná, láskavá, nedotknuteľná predstava ideálu postupom času degradovala. Láska sa stala prekážkou, no ušľachtilý cit nemožno zabiť naraz. Ani úporná snaha potlačiť ho, mu nezabráni, aby sa v nestráženej chvíli dostal nenápadne na povrch. Na scénu prichádza pohotový hnev, ktorý ho nekompromisne stiahne za nohy späť kamsi do pivnice.

Gauguin si častokrát kládol nereálne ciele a k jeho veľkej smole, nedokázal spracovávať emócie, aj keď sa o to úporne snažil. Od detstva trpel výbuchmi zúrivosti. Vo chvíľach najsilnejšej úzkosti si želal smrť. Zabiť seba, zabiť romantickú polohu vlastného ja, aby ostal len divoch, ktorý dočiahne tam, kam si ešte žiadny umelec netrúfol.

Takže sa dostávame k dileme či Gauguin ostal iba v rovine teoretických úvah?

Vieme, že zločin ho fascinoval.

Je zvláštne, že zatiaľ čo sa tak živo zaujímal o prípad Prado, alebo v podstate akýkoľvek zločin z druhej strany ulice, o Rozparovačovi nie je nikde v Gauguinových zápisoch ani listoch ani najmenšia zmienka.

Možno to bol čisto len technologický problém a informácie sa k nemu proste nedostali.

To sa mi zdá veľmi málo pravdepodobné.

Bavili sme sa o tom, že médiá ako rozhlas či televízia vôbec neexistovali. Aký spôsobom sledoval kauzu Prado?

Informácie získaval najmä prostredníctvom dennej tlače. Konkrétne denníka L´ Intransigeant.

To je ten plátok, ktorý mu Van Gogh predhodil pred oči, keď chcel odísť?

Ten. A predstav si aj tam informovali o udalostiach spoza Kanála…

No predstav si. Tak potom je fakt čudné, že sa k tomu nijakým spôsobom nevyjadril.

Francúzsku tlač živila aféra Prado. Správy z Británie sa do Paríža dostávali telegraficky. Devätnáste storočie neponúkalo množstvo ďalších možností. O londýnskom Rozparovačovi sa informovalo pochopiteľne s menšou intenzitou, no podstatné je, že sa tak dialo. Rubrike Zločiny z Londýna väčšinou vyčlenili priestor až niekde na tretej strane.

Tretia strana je fajn.

Tretia strana nie je titulka. Tá zväčša patrila Pradovi. A aby sme boli objektívni, treba dodať, že noviny L´ Intransigeant vychádzali denne, no každé číslo malo iba štyri strany. Predstav si hárok papiera, potlačený z oboch strán preložený na polovicu.

Jasné. Skrátka typický plátok.

Mimochodom, toho Prada sme definitívne vylúčili z adeptov na Rozparovača?

Ježiš, Dávid! Ty sa ho držíš ako Putin Ukrajiny. Nerada kazím tvoje fantázie, ale odhliadnuc od motívu, v čase Rozparovačových vrážd Prado už dávno sedel za múrmi väznice a čakal na proces.

Aha. A to si nemohla povedať hneď?

A ty si si to nemohol preveriť sám?

Ale keď ty všetko vieš. zaliečal sa komplimentom.

Ani náhodou! V prípade Rozparovač som sa sústredila na to, ako túto kauzu spracovali noviny v domovskej krajine.

Na čo si prišla, že nie je bulvár ako bulvár?

Spočiatku sa Británia intenzívne bránila vzniku lacných tlačovín. Dlhodobá tradícia predznamenávala zmysel pre serióznosť. Keď však v druhej polovici devätnásteho storočia došlo k zrušeniu kolkovného, poplatkov a daní zaťažujúcich výrobu, umožnil sa vznik nízko nákladovej tlače. Noviny sa stali komoditou dostupnou pre každého. Zmena publika a rozvoj reklamy priebežne menili formát i celkový charakter novín. Vo Viktoriánskom Londýne dominovalo prežitie. Noviny a časopisy boli prevažne rodinné podniky, ktorých prioritou bolo najmä uživiť svojich majiteľov. S rozvojom reklamy prišli viacerí obchodníci na to, že noviny môžu byť vysoko ziskové aj vtedy, ak sa budú predávať i pod cenu výrobných nákladov. Vznikla éra jednopencových novín, ktoré sa stali dostupné širokej verejnosti, no stále sa snažili udržať seriózny charakter. S masovým prílevom nových čitateľov sa rapídne aj dvíhal náklad. Takmer všetko sa podriaďovalo reklame a napokon musela ustúpiť aj kvalita. V snahe dostať na stránku čo najviac, sa stal text neprehľadný. Aby sa čitateľ vôbec zorientoval pridávali sa zoznamy článkov a obsah. Naštartoval sa šialený kolotoč masového mediálneho biznisu. Trendy diktovala nová žurnalistika založená na rozruchu okolo patologických javov spoločnosti. Senzácie, klebety, krimi. Úderné vety chlapca na rohu ulice sa stali nástrojmi predaja. A do tohto prostredia sa zrodila kauza Rozparovač. Noviny sa začali predháňať v tom, kto prinesie senzačnejšiu novinku. Aj keď dochádzalo k úniku informácií priamo z polície, dopyt bol taký veľký, že už nestačili ani fakty. Úvodné strany zapĺňali neoverené, alebo úplne vymyslené správy o nových zverstvách záhadného vraha. Medzi Jackom Rozparovačom a bulvárom vznikol obojstranne prospešný vzťah. Rozparovač poskytoval živnú pôdu pre najrozmanitejšie teórie, ktoré priťahovali pozornosť verejnosti. Médiá sa naučili dávať ľuďom to, po čom bažil dav.

Píše sa rok 2023 a sme rovnakí ako ľudia devätnásteho storočia.

Tým, že sa Jacka Rozparovača nepodarilo dolapiť, definitívne vyhral. Stala sa z neho ikona antisystémového hrdinu. Nevyriešená záhada, ktorá púta pozornosť dodnes. Bez šikovného apelu namiereného na základné ľudské potreby by sa z vraha niekoľkých prostitútok nikdy nestal fenomén, ktorý by pretrval dodnes.

Vidíš, pôvodne som si tiež myslel, že mal na konte oveľa viac obetí. Bol som prekvapený, keď som zistil, že ich bolo len päť.

To je paradox. Sotva poznáme jeho prezývku a už si myslíme, že vieme viac. Keď ale dôjde na konkrétnosti, nedokážeme s istotou povedať ani to, či bol muž alebo žena. Vytvorilo sa okolo neho toľko hmly, toľko nejasností. Postava v čiernom plášti s cylindrom na hlave kráčajúca v prítmí pouličných lámp? Ani náhodou. Ľúbivá vizualizácia vhodná pre film, nezodpovedá realite. Nevyriešená záhada nedala mnohým spať dlhé desaťročia. Odborníkov vystriedali poloprofesionáli, náruživí fanúšikovia, všetko bez úspechu. Jeden z britských kriminalistov, dokonca dospel k záveru, že Jack Rozparovač nikdy neexistoval. Mal to byť len výmysel opitého novinára, ktorý predhodil verejnosti novinársku kačicu.

Vrah, ktorý nebol? Čiže podľa neho sa tie ženy vypitvali samé?

Prijať zlyhanie nie je pre každého. Každá zmysluplná činnosť si žiada zmysluplné ukončenie. Keď niečím zabiješ desať rokov, bezpochyby očakávaš lepší výsledok. A keď sa dotyčnému nepodarilo objasniť vraha, uzavrel to tým, že sa skutok nestal. Pričom mal z čoho vyberať. Podozrivých v tomto prípade bolo viac ako sto. Od člena kráľovskej rodiny, lekára, pôrodnú babicu či miestnych bláznov, ktorí sa k činom Jacka Rozparovača sami neuvážene prihlasovali. Aféra Rozparovač sa zvrhla do spoločenskej hystérie. Vytvárali sa rôzne klebety a fámy, ktoré mali za cieľ zdiskreditovať vybranú osobu alebo osobný profit zo šírenia nepravdivých informácií. Úniky z policajných zložiek striedali bizarné eskapády členov vyššej spoločnosti, ktorí sa pokúšali o pátranie na vlastnú päsť. Všetko ešte umocňovali krvavé romány Edgara Allana Poea, známe svojou brutalitou. Téma Rozparovač sa intenzívne zneužívala od samotného počiatku. Chaotická situácia bola ako voda na mlyn pre bulvárne médiá. Najproduktívnejší vo vyjadreniach k téme Rozparovač bol zrejme denník the Star, ktorý 5. septembra 1888 uverejnil text v znení: „Jeho výraz odzrkadľuje celú hrôzu a násilie, ktoré sú postrachom pre ženy. Jeho úzke pery so zlovestným úškľabkom pôsobia odpudzujúco… Jeho meno nikto nepozná, ale všetci sa zhodujú na tom, že sa jedná o Žida, alebo niekoho židovského pôvodu, ktorého tvár nesie výrazné znaky hebrejského vzhľadu…“

Strach, hrôza a všetci sa jednohlasne zhodujú na to, že to bol žid aj bez toho, aby ho niekto skutočne videl.

Ecce hommo! Aspoň vidíš, kam sme sa za tú dobu posunuli.

Si veľmi náročná. Sto rokov je pre človeka nič. Oheň už zakladáme sofistikovanejšie, ale predstava, že si vyhliadnem ženu a odvlečiem si ju za vlasy do jaskyne má rozhodne niečo do seba…

Čože? Eli zhrozene vytreštila oči na Dávida.

Ale prosím ťa. Všetci sa len hráme, že sme už niekde inde a zatiaľ nás spoľahlivo ovládajú primitívne pudy.

Úplne si mi pokazil náladu.

Vidíš. Ty taká vysadená na fakty a zrazu sa ti nepáčia?

Hm, no ani nie. Pravda asi fakt nie je pre každého… prehlásila skleslo. Sme len primitívne hovädá, ktoré si o sebe radi namýšľajú, že sú jednorožce.

Nebuď smutná. Uvedomelé hovädo môže spraviť viac dobra, než od reality odtrhnutý jednorožec. Nerád ti skáčem do hlbokých úvah, ale nazrel som medzitým do archívu tých francúzskych novín a zdá sa, že o Rozparovačovi tam písali tiež pekné rozprávky. Kellyovej predsa nikto hlavu neodrezal! Ešte to vygradovali tým, že jej ju vrah položil do rúk?! Uf! Čím morbídnejšie, tým lepšie, alebo sa stratili sa v preklade?

Faktom je, že u všetkých obetí Jacka Rozparovača boli prítomné hlboké rany na krku siahajúce až k stavcom. Súdni znalci spomínali i pokusy o dekapitáciu, no oddeliť ľudskú hlavu nožom nie je vôbec jednoduchá záležitosť, úprimne povedané, neviem či sa to dá vôbec realizovať. Sekerou, možno pílou, ale obyčajným nožom?

Asi nemusíme zachádzať až do takých podrobností. Dohodnime sa, že ide o nezrovnalosť. Vieš čo je ale zvláštne? Tie Gauguinove obrazy sa v symbolike zhodujú viac s tým, ako sa to stalo, než ako sa o tom písalo. Nemal on aj nejaký iný zdroj informácií?

Dobrá úvaha. Ešte stále nevieme, či to s tými obrazmi nie je len zhoda náhod. A možno len dobre čítal medzi riadkami.

Ale no tak! Spomínala si, že mal v Londýne známeho, toho španielskeho revolucionára. Nemohol informácie získavať cez neho?

Pochybujem. Ten sa venoval organizovaniu revolučných protestov spoza hraníc, neviem či vraždy prostitútok boli vôbec v optike jeho záujmu. Keď si už nahryzol túto tému… intenzívne sa zamyslela. Zorrila nebol jediný Gauguinov kontakt v Londýne. Napríklad taký Camille Pissarro.

Gauguinov mentor?

Áno.

Myslíš, že by ho vraždy Rozparovača nejakým spôsobom zaujímali?

Netuším, len reagujem na tvoj podnet a nahlas rozmýšľam. Pissarro bol pôvodom Angličan. V Londýne ostala žiť jeho matka a neskôr tam dlhodobo pôsobil aj jeho syn. Hm. V podstate viacero francúzskych umelcov utieklo po roku 1870 do Anglicka. K najznámejším patril Claude Monet. Alebo Walter Sickert. Páni, na toho by som takmer zabudla.

Sickert sa poznal s Gauguinom?

Áno, áno. Walter Sickert sa dokonca ocitol na zozname podozrivých. Podobne ako mnohí členovia strednej či vyššej vrstvy aj on bol fascinovaný prípadom Jacka Rozparovača. Bol jedným z tých fanatikov, ktorí z plezíru navštevovali miestami činu. Sickert nebol Francúz. Maliar narodený v Nemecku je považovaný za anglického umelca. Veľkú časť svojho života prežil práve v Londýne. Štýlom Whistlera a vplyvom Degasa získal záľubu v maľbe roztopašných žien v kabaretoch. Niektorými dielami vyvolal rovnaký škandalózny moment ako Manet vo Francúzsku. Tým si samozrejme vyslúžil nežiadanú pozornosť a puritánska spoločnosť naň rada ukázala prstom.

Znie to zaujímavo. Mali by sme ukážku?

Pre škandál stačil aj oblečený portrét speváčky. Ale pravdou je, že Sickert ponúkol viac. Výjavy z bordelu s nahými ženami v rôznych pózach váľajúcich sa na posteli. Niekedy v prítomnosti muža, niekedy bez. Ponuré farby odkazujú na trpkosť života, ktorý vedú. Čo urobíme za peniaze? Niekoľko Sickertových obrazov s touto tematikou vlastní britské Múzeum TATE. Násilie, je tu zachytené ako vedľajší produkt vlastného rozhodnutia, ako svedomie spoločnosti, nie ako zločin. V každom prípade sa Sickertovi ako možnému páchateľovi venovali celkom intenzívne. Urobili z neho dokonca súčasť kráľovského spiknutia. Jedna spisovateľka dokonca obetovala značnú časť svojho majetku, aby dala zrealizovať DNA analýzy Sickertových obrazov. A výsledok? Nepreukázalo sa nič.

Čo okrem dojmov a rozbúrenej kyseliny mali proti Sickertovi? Mne tam osobne chýba motív.

To aj mne. Osobne považujem Sickerta za jedného z mnohých účelových podozrivých v prípade Rozparovač.

Chápem. A s Gauguinom to mali ako? Kedy sa vlastne spoznali?

S Gauguinom spoznali sa v lete roku 1885 vo francúzskom Dieppe. Nešlo o žiadny intenzívny vzťah. Sickert chodieval do Dieppe pravidelne. Gauguin tam bol vtedy prvýkrát. Vybral sa tam za účelom umelecko-študijného pobytu. Partia okolo Degasa však Gauguina neprijala veľmi srdečne, preto si urobil program sám. A vtedy sa tiež rozhodol na pár týždňov navštíviť Londýn.

Dobre. Takže sa stretli na francúzskom pobreží. Gauguin krátko potom strávil v Londýne niekoľko týždňov. Hovorila si, že Sickert v Londýne žil. Myslíš, že bol Gauguin uňho?

Zoznámil ich miestny umelec Horace Mélicourt. O dvanásť rokov mladší Sickert nepovažoval Gauguina za plnohodnotného umelca. Preto si nemyslím, že ich prvé stretnutie bolo také silné, aby ho Sickert hneď pozýval k nemu domov. Svoj názor na Gauguinovu tvorbu prehodnotil až neskôr. Navyše nenašla som, žiadne dôkazy o tom, že by udržiavali nejaký, či už len písomný kontakt.

Poďme do roku 1888. Gauguin namaľoval Horúčavu, ten obraz so ženskou, ktorej vychádzajú z brucha črevá, takmer bezprostredne po vražde Mary Jane Kellyovej.

To je pravda. O tom, že Gauguin maľuje Horúčavu, informoval Vincent v liste bratovi 11. alebo 12. novembra 1888. Vražda Mary Jane sa udiala deviateho. Londýnska respektíve francúzska tlač mohla priniesť túto správu až nasledujúci deň, čiže desiateho. Desiateho novembra však zaplnila úvodné stránky francúzskej tlače domáca kauza. Proces s Pradom. Čiernobiela skica ženy s doširoka rozrezaným hrdlom nepatrila k bežne vyskytujúcim sa prvkom.

Vidím, že pritvrdili. povedal Dávid, keď zbadal titulku L´ Intransigeant. O vražde Kellyovej však nepadla ani zmienka. Tá sa objavila až o pár dní neskôr. Na tretej strane čiernobielych tlačovín informovali o zločine z Londýna pomerne farbisto, ale nepresne: „Včera okolo desiatej hodiny doobeda poslal pán Mac Carthy svojho zamestnanca za pani Kellyovou, aby požiadal o výplatu nedoplatku na nájomnom. Zaklopal na dvere prenajatej izby, keď však nik neotváral chystal sa na odchod. Rozhodol sa ešte nazrieť cez sklenené okno vedľa dverí. Zbadal strašne zohavené telo ženy a okamžite alarmoval políciu. Dvere museli byť otvorené násilím, Pohľad, ktorý sa naskytol bol taký otrasný, že niektoré detaily sa ani nedajú opísať. Časti ženinho tela boli rozhádzané po miestnosti. Oba prsníky boli odstránené. Jeden z nich bol položený na sole z ďalšími kúskami mäsa. Hlavu, úplne oddelenú od trupu, položil do rúk nešťastnej ženy. Otvorené brucho, odstránené vnútornosti, hlavné orgány boli porozhadzované na podlahe. Špeciálna skutočnosť: Žiadny z orgánov nechýbal. Na rozdiel od prípadu vraždy na Mitre Square…“

Páni, toľko hlúpostí! Týmto chceli vraha vyprovokovať alebo?!

Správa končila informáciou, že ešte toho istého večera bol na Dorset street zadržaný podozrivý. Nasledujúca veta s vyhlásením šéfa polície o kráľovskej milosti pre prípadného spolupáchateľa jej však ubrala z presvedčivosti.

Asi varili z vody, ale my sme sa tiež neposunuli ďaleko.

Pravda. Mary Jane Kellyová nebola jediná, ktorej Rozparovač z tela vyňal črevá.

Do riti fakt! To som si neuvedomil. Takže črevá v obraze môžu patriť aj Catherine Eddowesovej?

Alebo dokonca Annie Chapmanovej. Spravila som si menšiu štatistiku. Počas mesiacov september až november 1888, aj napriek francúzsko-anglickej rivalite, písali francúzske noviny L Intransigeant viac o vypitvaných ženách z Londýna než o afére Prado. Nevenovali im síce výslnie prvej strany, ale Rozparovačom rozhodne nepohrdli. Nakoniec, ani ústrižok, ktorý Vincent predhodil Gauguinovi nepochádzal z titulky.

L’Intransigeant | 1888-12-23 | Gallica (bnf.fr)

Dobre, takže zdrojom informácií pre Gauguina boli predsa len noviny L´ Intransigeant. Gauguin nám sám poskytol jasný dôkaz, že ich spolu s Vincentom van Goghom sledovali.

A predpokladám, že ich sledovali dôkladne. V tej dobe bol ten z oboch strán popísaný list papiera, jediný pravidelný zdroj informácií. Verím, že ho čítali aj s kurzovým lístkom minimálne dvakrát.

Zločin bol pre Gauguina téma číslo jedna. Historkami z podsvetia zvykol zabávať spoločnosť pri každej príležitosti. A kauzu, akou bol Rozparovač by nechal bez komentára?! Fakt divné.  

Nejako sme sa zacyklili. Máme síce viac informácií, no odpoveď stále chýba. Ak by si sa chcel pohrabať v archíve, Rozparovača nájdeš pod heslom: „Jack l´ Eventruer.“ Francúzska tlač si ho napokon tak obľúbila, že mu domestifikovali aj prezývku.

Dávid heslo ihneď použil. V archíve denníka sa mu objavilo štyristopätnásť výsledkov. Čo jeden nespraví pre čítannosť? zašomral, akoby sám pre seba a pustil sa do práce.

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6

Kapitola 24: Gauguinove dievča (2. časť)

04.06.2023

Dávid bol preč. Bol čas to prijať. Je preč, bol preč. Bol niekedy s ňou? Je to dôležité? Mal na to právo. Očakávania druhých na tom nič nemohli nezmeniť. Ani ženská prirodzenosť patriť niekomu. Milovať, splynúť. Eli konečne pochopila, že jej existencia nezávisí od neho. Možno mal byť v jej živote len na krátky okamih. Spôsobiť náraz, aby zmenila uhol [...]

Kapitola 24: Gauguinove dievča (1. časť)

01.06.2023

„Spomienka na zlo sa rozplynie v dym. Zamat prikryje tŕne, utíši rany nášho svedomia. Sláva má malú cenu, keď sa zle postavený podstavec rúti k zemi pri najjemnejšom zafúknutí. Poctivci ju aj tak nevyhľadávajú. Samota je dobrá. Zabudnutie tak upokojujúce. Keď cítime, že sme zhrešili, túžime po vykúpení a súčasne sa obávame toho neznámeho, čo príde potom.“ [...]

Kapitola 23: Boh, diabol a ja (3. časť)

26.05.2023

Musíš uznať, že toto je čistý satan. Páni, k tomu si sa ako dopracoval? Zazrel som náhodou pri honbe na Horúčavu. Skvelé! Presne tieto som hľadala. Vidíš, stačilo si počkať. Gauguinove metamorfózy. Katalóg výstavy Múzea moderného umenia v New Yorku. Je tu všetko! Davidov nález odmenila nečakane letmým bozkom na líce. No teda?! Čím som si zaslúžil. [...]

Korcok a Pellegrini

Aká kampaň, taký prezident? Čo rozhodlo prezidentské voľby?

14.04.2024 19:00

Víťaz prezidentských volieb je jasný, spoločenský pokoj zas v nedohľadne. Čo podľa vás rozhodlo voľby?

Olexandr Syrskyj

Syrskyj: Ukrajinci sa zahryzli do krajiny, no Rusov je násobne viac. Putin chce ovládnuť Časiv Jar do osláv 9. mája

14.04.2024 16:40

Časiv Jar, ktorý leží neďaleko od už ovládnutej Avdijivky, je pod neustálou paľbou.

Medveď hnedý

Ďalší útok medveďa: Zranenia utrpeli dvaja turisti na Poľane, zásahový tím lokalitu monitoruje

14.04.2024 15:19, aktualizované: 17:55

Na mieste zasahovali leteckí záchranári.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 97592x
Priemerná čítanosť článkov: 2870x

Autor blogu