Založ si blog

Kapitola 21: Vincentove slzy

Vincent van Gogh, Červené vinice, 1888

Trvalo dlho, kým sa Dávid prehrýzol všetkými článkami. Nenechal sa však odradiť. Akoby cítil, že výsledok má na dosah.

Ten záverečný konflikt medzi Vincentom a Paulom bude kľúč k celej záhade. Prehlásil víťazoslávne. Škoda, že nemôžeme vedieť to, čo počulo Vincentovo ucho.

Noviny L’intransigeant nepriniesli 23. decembra 1888 nič bombastické. Žiadna zmienka o Pradovi, žiadne zločiny z Londýna, iba krátka správa o tom, ako neznámy muž dobodal v Paríži devätnásťročného mladíka. Banálny prípad lokálneho krimi poslúžil ako štartér pre finálny konflikt medzi Vincentom a Paulom. Nenápadná správa na zdrape novín bola symbolom, ktorému rozumeli len oni dvaja.

Gauguin mal zbalené. Bol odhodlaný odísť,  naproti tomu stál Vincent, ktorý by urobil čokoľvek, aby ho v žltom dome udržal.  Gauguin trval na svojom, ani náhodou nechcel zmeniť svoje rozhodnutie. Došlo k hádke. Emócie gradovali. Príbehu sa ďalej zmocňuje Gauguin, ktorý vytvoril viaceré verzie danej udalosti. Obe spojuje fáza, v ktorej Vincent náhle zaútočil na Gauguina.

Rozumieš, Vincent? Ľudomil Vincent zaútočil na svojho milovaného priateľa. Ten istý Vincent, ktorý rozdal celý svoj majetok baníkom v Belgicku a prespával s nimi na zemi. Ten istý, ktorý ponúkol sobáš žene pochybnej povesti, pretože veril v silu dobra. Ten istý, Ten, ktorý si odtŕhal od úst, aby zabezpečil pre iného to najlepšie, ktorý by priateľovi obetoval všetko? oduševnila sa Eli.

Ten ústrižok mi nejde z hlavy. Keby nebolo klebetného Bernarda, ani by sme sa o tom dozvedeli. Jediným zdrojom informácií bol Gauguin, no do svojich pamätí konflikt s Vincetom interpretoval inak ako pred Bernardom. Scénu s výstrižkom zámerne vynechal. A pozadie toho kardinálneho sporu by tak zomrelo spolu s Gauguinom. Prečo o tom vôbec hovoril Bernardovi? Prečo na seba pôvodne ukazoval ako na vraha?

Aby bol zaujímavý, aby to neurobil niekto iný?

Pred políciou takú odvahu nemal, možno si chcel overiť, ako na túto skutočnosť bude reagovať niekto iný. Niekto, kto ho pozná. Nemohol si byť istý tým, že Vincent o udalosti časom neprinesie svoju vlastnú interpretáciu.

Vincent ho za vraha nikdy priamo neoznačil. Ak niečo vyslovil, vždy to bolo iba v náznakoch. Akoby tomu, čo ho na Gauguinovi tak hlboko znepokojovalo, ani sám nechcel uveriť. Jedno z takých tvrdení sa ocitlo aj v liste bratovi. Niekoľko týždňov po Gauguinovom odchode napísal: „Ak by sa Gauguin nechal v Paríži dôkladne vyšetriť odborným lekárom, naozaj netuším, čo by sa ukázalo… Videl som ho robiť rôzne veci, ktoré by som si ja ani Ty nedovolil, pretože naše svedomie to vníma inak. Počul som od neho dva-tri krát hovoriť o horších veciach podobného rázu, no myslím, že sa len necháva strhnúť svojou fantáziou a pýchou…“

Vráťme sa ešte do noci z dvadsiateho tretieho. Gauguin sa po roztržke s Vincentom, rozhodol prespať v miestnom hoteli. Prvá otázka, ktorá sa ponúka je, čo ho k tomu viedlo? Nemal peniaze na rozhadzovanie a Žltý dom predsa nebola garsónka, v ktorej by sa nemohli jeden druhému pohodlne vyhnúť.

Zaujímavá úvaha. Arles bolo malé mestečko. Vincentov netradičný príchod so zakrvavenými obväzmi okolo hlavy do miestneho nevestinca postavilo na nohy väčšinu miestnych obyvateľov. Paradoxne jediný, kto sa o tom údajne dozvedel až ráno, bol Gauguin.

Akoby vedel, čo sa Vincentovi stalo. Možno bol priamo pri tom. Možno prišiel o čosi neskôr, keď zakrvavený Vincent ležal v posteli. Možno tajne dúfal, že do rána vykrváca. Zbavil by sa tak jediného svedka.

Logiku to má. Rozohrať partiu, vyprovokovať konflikt a nechať veci jednoducho plynúť. Gauguin bol dokonalý stratég. Vždy si dokázal kryť zadok. Na miesto činu sa vrátil až ráno. Pred domom stál už zvedavý hlúčik ľudí. Vo vnútri ho čakala polícia s doktorom. Vincent vyzeral ako mŕtvy. Stratil veľa krvi, ale žil. Napriek vážnemu stavu si žiadal svoju fajku a vidieť priateľa Gauguina. Gauguin potichu zveril lekárovi svoje znepokojene nad Vincentovou prosbou. Obával sa, že by jeho prítomnosť mohla Vincentov stav ešte zhoršiť. Tak to aspoň interpretoval vo svojich pamätiach. Polícia následne zadržala Gauguina ako podozrivého.

Mal predsa alibi? Noc strávil v hoteli. Zrejme preto, aby mal svedkov…

A to ho zrejme zachránilo od basy. To a jeho rečnícky talent. Spočiatku mu nebolo všetko jedno, ale keď s ním polícia jednala slušne a v podstate ho vypočuli iba ako svedka, veľmi rýchlo sa mu vrátilo sebavedomie. Spätne o zážitku rozprával s posmeškami na prácu polície. Keďže Vincent nebol schopný výsluchu, bolo na Gauguinovi aby popísal, čo sa predošlú noc odohralo. Tu niekde sa začína príbeh o Vincentovom šialenstve. Gauguin pred lekárom tvrdil, že sa Van Gogh už dlhšiu dobu správal zvláštne a vykazoval známky šialenstva. Lekár Felix Rey na základe popisu incidentu uviedol do chorobopisu stav psychického predráždenia, pri ktorom si pacient odrezal ľavé ucho.

Čo ak mu to ucho odrezal Gauguin? Čo ak ho chcel zabiť?

A potom by vložil kúsok ucha do krabičky, úhľadne zabalil a poslal Vincenta medzi ľudí?

Máš pravdu. Je to blbosť.

Gauguinov cieľ nebolo ublížiť Vincentovi, ale odísť. Preto ho neustále provokoval. Provokoval ho až do momentu, kedy situácia prerástla do fatálneho konfliktu. Tak, ako si povedal. Rozohral hru, pomaly pridával a potom stačilo len čakať. Gauguin vedel aj z vypätých podmienok vyťažiť maximum. Po vypočutí políciou dokonca vybavil s doktorom Reyom Vincentovu hospitalizáciu. Bez toho, aby sa stretol s Vincentom zamieril z nemocnice priamo na stanicu. Odtiaľ odoslal telegram Theovi van Goghovi a z celej situácie sa mu brilantne podarilo vykorčuľovať.

Gauguin teda odišiel z Arles ešte 25. decembra?

Áno. Vincentov stav opísal Theovi ako akútny záchvat horúčky. Zrejme nemal odvahu prezentovať verziu o Vincentovom šialenstve človeku, ktorý ho dôverne poznal. Z rovnakých dôvodov sa vyhýbal ďalším osobným kontaktom s bratmi Van Goghovcami. Tak veľmi sa ponáhľal preč, že v Arles nechal niekoľko dôležitých vecí. Ako napríklad šermiarske rukavice a masku.

Vážne?!

Gauguin sa dlhodobo venoval boxu aj šermu. O predmety, ktoré zabudol u Vincenta, žiadal hneď, ako to bolo možné. Niekedy z prvých listov začiatkom januára 1889.

Nová informácia vygradovala Dávidov záujem. Myslím, že niečo mám. List pre Gauguina. Vincent van Gogh mu 21. januára 1889 píše: „Teraz cítim výčitky svedomia, že som možno ja, ktorý som tak trval na tom, aby ste tu zostali som Vám dal to toľko dobrých dôvodov, že som možno podnietil váš odchod. Pokiaľ však v skutočnosti nebol tento odchod vopred premyslený? Pošlem Vám Vaše veci, no občas ma premôže slabosť a potom nie som schopný urobiť ani gesto, aby som poslal tie veci späť. O pár dní snáď naberiem odvahu. „Šermiarske masky a rukavice“ (využívajte čo najmenej tieto vojenské nástroje), tie strašné vojenské zbrane počkajú…“

To bude narážka na Gauguinovu zbierku dýk a nožov. V súvislosti s vražednou zbraňou Rozprarovača bol v hre i bajonet, vojenský bodák s dlhou, úzkou čepeľou.

Tak vidíš, predsa sa nám len podarilo nájsť novú indíciu. Ako dlho ostal Vincent v nemocnici?

Prepustili ho deviateho januára.

Celkom skoro, myslel som, že si tam nechali dlhšie a potom ho rovno šupli do blázinca.

Ani zďaleka. O Vincentovom duševnom zdraví sa doteraz vedú rôzne polemiky, ale lekári, ktorí ho vyšetrovali na nič dramatické neprišli. Počas pobytu v nemocnici sa dokonca spriatelil s miestnym  lekárom, ktorý ho neskôr požiadal o portrét. Podľa jeho vzoru zatúžili po portréte aj iní. Arlesania sa k nemu po návrate z nemocnice správali naoko úctivo. Ich priazni sa však netešil dlho. Vincentov štýl nesadol každému. Zvlnené línie, nevšedné kombinácie farieb sa nestretli u prostých ľudí s pochopením. Jednoducho im neponúkol to, čo predpokladali, že dostanú. Vyumelkované portréty ich lepšieho ja. A tak milý Vincent upadol do všeobecnej nemilosti. Začali sa šíriť fámy o jeho šialenstve. Z prostého nepochopenia sa čoskoro stala hrozba.

Aj keď sa ľudí stránil a dokonca im nemal za zlé, ani keď proti nemu spísali petíciu, pochopiteľne sa v takomto nehostinnom prostredí necítil dobre. Podvolil sa tlaku verejnej mienky a dobrovoľne nastúpil do Ústavu pre duševne chorých. Odchod do Saint Rhém nevnímal ako krivdu, práve naopak. Konečne mal pokoj a vhodné podmienky pre svoje maľovanie.

Mňa by do blázinca dobrovoľne nikto nedostal! Dávali mu aj elektrošoky?

Asi ťa sklamem, ale žiadna hororová terapia sa nekonala. V sanatóriu sa starali o rôzne typy pacientov. Vincent písal, že až tam si uvedomil, aký rozdiel je medzi ním a ľuďmi, ktorí trpia vážnymi psychiatrickými diagnózami. Vincent bol s pobytom v sanatóriu veľmi spokojný. Poskytovali mu ubytovanie, stravu, bol v čistom, mohol sa poprechádzať v záhrade a hlavne, mohol tvoriť. Občas mu dovolili ísť maľovať i za brány sanatória. V liečebni mu zrazu ustali aj silné záchvaty, ktoré prežíval po Gauguinovom odchode.

Po tragédii v Žltom dome sa s Gauguinom už tuším viac nevideli?

Udržiavali spolu nepravidelný písomný kontakt, ale spolu sa už nikdy osobne nestretli. Vincent by bol síce rád. Ešte z nemocnice posielal listy Theovi s tým, že na Gauguina myslí, no Gauguin nereagoval. Vincent si dookola vyčítal, že ho svojím správaním, naliehavosťou ostať, vyplašil. Zaujímal sa o to, ako sa má, či sa naň nehnevá. Keď Gauguin neodpovedal, písal Theovi, len aby sa dozvedel, ako sa mu darí. Vincent mu napriek všetkému neustále potvrdzoval svoje priateľstvo a lojalitu. Gauguin, korešpondenciu od Vincenta pozorne čítal. Dá sa povedať, že bol spokojný, že za celú vec preberá zodpovednosť a pocit viny. Neodpovedal, aby zabránil rozvírený vášňam. Stále si totiž nebol absolútne istý, či Vincent predsa len neprezradí niečo negatívne na jeho adresu. Tento predpoklad potvrdzuje frázou Vincentovi: „Mlčíte, však ja budem taktiež.“

Gauguin sa bratom van Goghovcom už potom príliš nepripomínal. Počas celého nasledujúceho roka bol schopný poslať len niekoľko listov, v ktorých vystupoval pragmaticky a vecne.

Vincent vnímal Gauguinov odstup veľmi citlivo. Zo Saint Rhém odišiel po niekoľkých mesiacoch na vlastnú žiadosť. Časom ho začalo deprimovať prostredie a fakt, že pri sebe nemá nikoho blízkeho. Necítil sa vo svojej koži. Dobrovoľná izolácia sa zrazu stala neznesiteľnou. Cítil sa neskutočne sám, no nie ako obeť, ale ako príťaž. Kruté záchvaty boli späť a stupňovali sa. Napriek zlému zdravotnému stavu sa rozhodol odísť za bratom do Paríža. Lekári mu cestu neodporúčali, no keď si raz zobral niečo do hlavy, dokázal byť skutočne neoblomný. Našťastie presun do Paríža dopadol nad očakávanie dobre. Eufóriu však vystriedalo sklamanie. Theo už nebol iba Vincentovým bratom, ale aj čerstvým otcom rodiny. Vzťahovačný Vincent si veľmi rýchlo začal pripadať ako piate koleso na voze. Nevedel, kam sa podieť. Stavy depresie sa zhoršovali. Pomocnú ruku mu vtedy podal doktor Gachet. Paul Ferdinand Gachet bol vášnivý podporovateľ mladých impresionistov. Nakupoval diela, vyzdvihoval ich tvorbu v spoločnosti a o niektorých z nich sa staral aj po zdravotnej stránke. Vincentovi bol naklonený až tak, že mu otvoril brány vlastného domu. Bol za túto ponuku vďačný, no nechcel byť na obtiaž, a tak si zvolil ubytovanie v tom najskromnejšom z penziónov. Malebné mestečko Auvers na brehoch rieky Oise sa stalo Vincentovým posledným domovom.

Navonok vyzeralo všetko v poriadku, no Vincent sa vo vnútri stále veľmi trápil. Bolelo ho, že nedokáže preraziť svojou tvorbou. Diela, do ktorých vkladal všetky sily a ktoré odzrkadľovali celú jeho osobnosť, ostávali bez odozvy. Bol to on, Vincent van Gogh, ktorý mal ľudí tak rád. Ktorý túžil priniesť svetlo, radosť, krásu cez inú optiku než bolo zvykom. Jeho cieľom bolo osloviť zmysly človeka novou formou. A to bol problém.

Inakosť, novosť ide ruka v ruke s nepochopením. Obrazy žiariace farbou a pohybom nenašli mnoho  priaznivcov. Počas jeho života sa predalo jediné dielo. Ani úspech Červených viníc nedokázal Vincenta vytrhnúť z biedy duše. Dospelý, študovaný muž, ktorý žil z príspevkov od brata, sa nevyhnutne musel cítiť ako príťaž.

V jeden letný deň roku 1890 prišla správa, ktorá zlomila Vincentovi väz. Definitívne ho pripravila o všetky nádeje. Bol to list od priateľa Gauguina, ktorý mal v pláne vytvoriť tropické štúdio ďaleko od brehov Európy. Gauguin vtedy premýšľal o Madagaskare, až neskôr sa rozhodol pre ešte vzdialenejšie Tahiti. To ale nebolo podstatné. Dôležité bolo, že vyčerpaný Vincent nemohol byť tohoto veľkolepého plánu súčasťou. Tomu, čo nasledovalo, už nedokázal zabrániť ani študovaný lekár. Ktovie ako dlho uvažoval nad samovraždou? Vincent sa sklonkom júla 1890 vybral maľovať so zbraňou v ruke. Strela do hrude však nepriniesla okamžitú smrť. Vincent napriek extrémne citlivej duši, nebol žiadna padavka. Utrpenie z fyzickej bolesti bral s pokorou. V bolestiach sa potichu vrátil do prenajatej izby. Žiadne výčitky, len zmierenie s nedokonalosťou vecí i človeka.

Smútok potrvá večne.

La tristesse durera toujours“

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6

Kapitola 24: Gauguinove dievča (2. časť) final

04.06.2023

Dávid bol preč. Bol čas to prijať. Je preč, bol preč. Bol niekedy s ňou? Je to dôležité? Mal na to právo. Očakávania druhých na tom nič nemohli nezmeniť. Ani ženská prirodzenosť patriť niekomu. Milovať, splynúť. Eli konečne pochopila, že jej existencia nezávisí od neho. Možno mal byť v jej živote len na krátky okamih. Spôsobiť náraz, aby zmenila uhol [...]

Kapitola 24: Gauguinove dievča (1. časť)

01.06.2023

„Spomienka na zlo sa rozplynie v dym. Zamat prikryje tŕne, utíši rany nášho svedomia. Sláva má malú cenu, keď sa zle postavený podstavec rúti k zemi pri najjemnejšom zafúknutí. Poctivci ju aj tak nevyhľadávajú. Samota je dobrá. Zabudnutie tak upokojujúce. Keď cítime, že sme zhrešili, túžime po vykúpení a súčasne sa obávame toho neznámeho, čo príde potom.“ [...]

Kapitola 23: Boh, diabol a ja (3. časť)

26.05.2023

Musíš uznať, že toto je čistý satan. Páni, k tomu si sa ako dopracoval? Zazrel som náhodou pri honbe na Horúčavu. Skvelé! Presne tieto som hľadala. Vidíš, stačilo si počkať. Gauguinove metamorfózy. Katalóg výstavy Múzea moderného umenia v New Yorku. Je tu všetko! Davidov nález odmenila nečakane letmým bozkom na líce. No teda?! Čím som si zaslúžil. [...]

váha, spravodlivosť, misky

Súdna rada zvolila Juraja Schwarcza za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu EÚ

18.06.2024 14:13

Schwarcz zastupuje Slovensko na tomto súde druhé funkčné obdobie.

Ohnivý červ, Hermodice ohnivá, carunculata

Poplach na Jadrane. V mori sa šíria jedovaté 'ohnivé červy'

18.06.2024 13:55

Živočích môže spôsobovať zápaly a jed obsiahnutý v bodnutí vytvorí rôzne kožné problémy. Akékoľvek bodnutie si vyžaduje zásah lekára.

Izrael Palestínčania útok obete

OSN: Počet civilných obetí ozbrojených konfliktov vo svete predstavuje 72 percent

18.06.2024 13:36

Komisár Volker Türk zároveň vyjadril znepokojenie nad silným nárastom podielu ženských a detských obetí.

Susko

Susko podá disciplinárny návrh voči sudcom senátu Juraja Klimenta na Najvyššom súde

18.06.2024 13:30

Okrem disciplinárneho návrhu podali na sudcu Juraja Klimenta aj trestné oznámenie.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 100742x
Priemerná čítanosť článkov: 2963x

Autor blogu