„Existuje niekoľko druhov svedomia. Svedomie, ktoré dovoľuje, ba rozkazuje nemilosrdne zabiť bezbranné ženy, mužov, dokonca aj deti, keď je vojna. A iné svedomie bráni zatvoriť pasákov, ktorí sa vyprázdňujú na hlavy polície.“ Paul Gauguin
Vincent van Gogh, Slnečnice, 1888 zdroj obr.: Eugène Henri Paul Gauguin (@gauguin.art) | Instagram
Vincent, to boli slnečnice. Rukami, listami, mysľou dotýkajúc sa nebies. Portrétom obyčajnej rastliny sa pokúšal preniesť pár slnečných lúčov na zem. Liečiť svetlom. Priniesť nádej do tmavých kútov ľudskej duše.
Aj keď osobnosť Paula Gauguina by sa celkom nedala charakterizovať ako stelesnená empatia, vypäté udalosti, ktorých bol sám priamym iniciátorom, v ňom rezonovali. Vo vzťahu k Vincentovi to časom zašlo až tak ďaleko, že prevzal motív Vincentových slnečníc.
Tým prevzal, myslíš ukradol? Dávid si neodpustil ironickú poznámku.
Štvoricu obrazov s motívom slnečníc namaľoval dávno po jeho smrti. Počas krátkeho obdobia niekedy z roku 1901. Zaujímavé je, že Gauguin sa vtedy výhradne venoval drevorezbe. A to z veľmi prozaického dôvodu. Finančné suchoty zapríčinené sťahovaním na Markézy a nedodržanie sľubov obchodného partnera priniesli aj núdzu o plátno.
Takže si musel vystačiť s nožíkom?
Nôž ako umelecký nástroj sa v Gauguinových rukách ocitol oveľa skôr než štetec. Rukoväte dýk vyrezával už ako malý chlapec. Môžeme iba hádať, prečo v období nedostatku venoval drahocenné plátno práve Vincentovi. Možno spomienka, alebo rozlúčka či provokácia? Odkaz na Van Gogha je nespochybniteľný. Žlto modrá kombinácia farieb, záhon slnečníc a všimni si to kreslo. V čase príprav Žltého domu namaľoval Vincent van Gogh dva obrazy. Dva portréty v podobe dvoch stoličiek. Drevenú s jednoduchým výpletom umiestnenú na kamennú podlahu do denného svetla prisúdil sebe. Pre Gauguina vytvoril komfortné posedenie v čalúnenom kresle. Sedadlo s opierkami chrbta i rúk situoval na pestrofarebný koberec do intímnej atmosféry žiariacich sviečok. Gauguin tento motív prevzal a do komfortného polstrovania vsadil slnečnice.
Kvety vyrastajúce z kresla? Nechcem vedieť čím to hnojil. prehodil ironicky. Pozri ako žiaria. Teda až na jednu, ktorá nevyrastá zo spoločného základu. Stojí sama akoby v tme, napriek tomu je výrazná. Jediná, ktorá je priamo otočená k divákovi. Čím viac na ňu pozerám, tým viac ma priťahuje. Má v sebe čosi zvláštne. Biely fliačik, uprostred ktorého je ostro ohraničená hnedá elipsa s hnedou škvrnou. Ten útvar pripomína ľudské oko.
Čo ešte vidíš?
Slnečnice s kreslom sú dominantné. Na podlahe nie je koberec. Pravý roh obrazu vypĺňa okno, cez ktoré preniká svetlo do miestnosti. Takmer celé ho zapĺňa hlava ženy. Zrejme Tahiťanka. Vyrušuje ma. Akoby patrila aj nepatrila do obrazu. Pohľadom smeruje na opačnú stranu, no je tak blízko pri okne, že stačí okamih, kedy obráti zrak ku kvetom.
Páni, si pozorný. Ešte niečo ťa vyrušuje?
Tá ozdoba na krku. Ženy bežne nosili takéto obojky?
Ukáž! Eli si so záujmom prezerala Dávidov objav. Tahitské ženy boli postavou maskulínne. Malé prsia, široké ramená so silnejším krkom nedávali veľký priestor pre náhrdelník. Gauguin ich zvykol zobrazovať bez ozdôb. Ich prirodzenú krásu vyzdvihoval plodmi ovocia, alebo florálnymi motívmi. Kvety boli pre Gauguina ikonické. Náhrdelník takéhoto typu vidím možno po prvýkrát.
Upútala ma farba, jasná červená. Takmer splýva s kontúrou krku. Ak by bola slnečnica s okom symbolom tajomstva medzi Gauguinom a Van Goghom celkom by zapadala do našej teórie.
Príliš veľa by v jednej vete. Ale poteším ťa, symbol oka spájajú teoretici umenia s Kainovým znamením.
Potešiť ma Starým zákonom?! Dávid sa nadýchol, veľmi zvažoval, aby nepoužil nejaké sprosté slovo. „No skús, ale upozorňujem ťa, že s bibliou nie som veľmi v kontakte.
Kain a Ábel boli bratia, prví ľudia zrodení z hriechu Adama a Evy. Ábel bol poctivý, úprimný, dobrosrdečný, úplný opak svojho staršieho brata.
Skoro ako Van Gogh a Gauguin. asocioval Dávid.
Obaja bratia chystali obetu pre Pána. Ábel ako pastier oviec venoval Bohu tie najstatnejšie kusy, naopak Kain si najlepšie plody z úrody nechal pre seba. Boh si pochopiteľne vybral Ábelov dar. Ohrdnutý Kain, ktorý mal brata už dlhšie v zuboch, nevedel potlačiť zlosť. Zmietaný hnevom a žiarlivosťou sa nedokázal ovládať. Raz keď Ábelove ovce zabehli do Kainovho rozoraného lánu, neváhal a zabil pri roztržke brata kameňom. I zrodila sa smrť. Kain neostal bez trestu, no Boh ho nezavrhol. Veril v jeho pokánie a šancu na nápravu.
Ľudia Boha nevideli a veria mu. Boh ľudí videl a verí im. Kto je už väčší náboženský fanatik?
Ak by Boh neveril v nápravu ľudských hriechov, nestratila by celá jeho existencia zmysel?
Som neveriaci, takže ti nedokážem odpovedať. Ja Boha nepotrebujem.
Otázky viery sú zložité. Ja nie som ani pokrstená, ale verím, že niečo existuje. Nielen naše vnútorné nastavenia, ale aj mimo nás. Kolobeh vecí a činov, ktoré konáme majú svoje stopy, svoje dôsledky. Neviem otázky viery sú zložité. Možno len mylná predstava, ktorou si pomáham, ale celkom to šetrí energiu. Keď si človek uvedomí, že nemusí poznať všetky odpovede a nie je sám, hneď sa cíti o čosi lepšie.
Príliš premýšľaš.
Nuž, žena nie je muž. Žena rieši, aj keď nemusí.
A chlap?
Ten nerieši, aj keď musí. Ale aby som dokončila príbeh o Kainovi. Pán Boh ďalej mlčky sprevádzal Kainove kroky svojím pohľadom. Nech sa rozhodol urobiť čokoľvek Božie oko bolo všade s ním. Tento zvláštny takmer otcovský dohľad mal aj určitú výhodu. Plnilo akúsi ochrannú funkciu. Kaina nemohol nik smrteľne zraniť, inak by mu hrozil sedem násobný trest.
Boh mlčky sledoval Kaina. Vincent rovnako, ako on mlčal a len z diaľky sledoval, ako sa Gauguinovi darí. O Gauguina sa zaujímal, ale neklebetil. Žeby Božie oko vo Vincentovej slnečnici predstavovalo spovedné tajomstvo? To najhoršie, čo Vincent kedy dokázal o Gauguinovi prezradiť odznelo iba raz, a to v súkromnej komunikácii s bratom. „Videl som ho robiť rôzne veci, ktoré by som si ja ani Ty nedovolil, pretože naše svedomie to vníma inak. Počul som od neho dva-tri krát hovoriť o horších veciach podobného rázu, no myslím, že sa len necháva strhnúť svojou fantáziou a pýchou…“ Vyslovené ešte zjemnil vlastnou pochybnosťou nad tým, že sa Gauguin iba nechal uniesť vlastnou fantáziou a možno si to teda celé iba vymýšľa.
Vincent za celú udalosť konfliktu v Arles zobral osobnú zodpovednosť a dožadoval sa osobného stretnutia, aby Gauguina uistil, že celá záležitosť ostane len medzi nimi dvoma.
Hovorili sme, že osobne sa viac nestretli.
To je pravda. Gauguin Vincentovi nevyhovel. Práve naopak. Osobnému stretnutiu sa vyhýbal, ako sa dalo a jediným kontaktom ostala písomná korešpondencia.
Na druhej strane list ako komunikačný prostriedok je dosť ošemetná záležitosť. Nikdy nevieš komu a kde sa dostane do rúk.
Obaja sa vyjadrovali veľmi zdržanlivo. Našťastie pre Gauguina mu Vincent rozumel aj s minimálnym počtom slov. Tomu odpovedali aj Gauguinove výroky na adresu Vincenta: „Pri Van Goghov ušľachtilom charaktere si ja, ako človek so zapečatenými perami nemôžem sťažovať… Mlčíte, však ja budem taktiež.“
© Elena Petrová
ISBN 978-80-570-4961-6
Celá debata | RSS tejto debaty