Vincent van Gogh Paul_Gauguin

Na nás! zopakoval Dávid nekompromisne.

Eli nevzdorovala. Môžeme sa vrátiť k tomu Streetu, ak máš chuť.

Teraz?! odpovedal prekvapene. Neuzavreli sme už túto tému náhodou?

Nemyslím. Ale keď nie je záujem…

To som nepovedal. Nie som žiadny gurmán umenia, ale napríklad Banksyho mám rád.“ pokračoval zmierlivo. „Vybavuje sa mi myšlienka z Haringových denníkov. Sin Art ako umenie hriechu, alebo hriešne umenie? Ozaj, v ktorom momente sú akty už porno?

A tá myšlienka? Eli ho vrátila pohotovo späť.

Týkala sa účinkov diela na publikum. Niečo v zmysle, keď sme konfrontovaní s fascinujúcim, dych berúcim  umeleckým dielom, odohrá sa v nás revolúcia.

Milé, trošku naivné očakávanie autora, že ak vytvorí impozantné dielo akéhokoľvek druhu aj ohlas bude veľkolepý. Tajuplný je život romantikov. Niektoré zložky je však treba najskôr rozkódovať, až vtedy môže idea vystúpiť na povrch. Ak narážaš na to, že Rozparovačove vraždy mohli byť akýmsi nevšedným umeleckým dielom, publikum zjavne nepochopilo pointu.

Napriek tomu, že nepochopili, vyvolalo to pomerne veľký ohlas.

Počul si niekedy o Kulte ohavnosti?

Nejaká sado-maso komunita?

Nie nie. Výnimočne nešlo o sex. dodala s úsmevom. Aj keď Freud by možno nesúhlasil. Išlo o pravdu. O pravdivosť zobrazovania, ktorú sa snažili napríklad impresionistickí výtvarníci aplikovať do svojich diel.

Prečo mám pocit, že mi niečo tajíš?

Tak to netuším. Čoho by sa to malo týkať?

Eli! zaznelo naliehavo. Ty vieš, kto bol Jack Rozparovač?!

A čo som ja zjedla Scotland Yard?

Poznám ťa. Nehovoríš mi všetko. pritlačil na ňu.

Ale choď s tou paranojou! Všimla si, ako sa Dávidove obočie ironicky nadvihlo. Dobre, možno mám určité podozrenie, ale bez dôkazov sú všetko len domnienky.

Dobre, to beriem. Žiadny dôkaz, žiadny vrah.

Asi tak…

Existujú predsa aj nepriame dôkazy, dôležitý je motív a… Ten kult, čo si spomínala, s tým nejako súvisí?

Určitým spôsobom. Názov znie hrozivo, ale ich myšlienky boli ušľachtilé. postavila sa a zamierila do kúpeľne.

Ty sa kam zberáš?? vyhŕkol prekvapene.

Toto bude na dlho. Technická prestávka.

Čože?!

Potrebujem sa vycikať! oznámila stroho. Kým sa znova objavila v izbe, Dávid si zapálil. Jeho nedočkavosť neuhasila ani druhá cigareta a netrpezlivo čakal na rozuzlenie. Nedáme si koláčiky? opýtala sa akoby nič.

Ty si výborná! Jedlo je naozaj to posledné, čo ma teraz zaujíma. Ak máš chuť, kľudne si daj, len už prosím ťa, začni.

Čože sme takí nedočkaví? prehlásila pobavene. Nemôžem predsa len tak vyfľusnúť meno a dovidenia. Je toho priveľa, čo potrebuješ vedieť.

Mám návrh, skočil jej rýchlo do reči. Najskôr mi prezraď meno a potom mi môžeš vysvetľovať súvislosti do aleluja. Súhlasíš?

Takže k tomu kultu. Nenechala sa Dávidom zmanipulovať. Kult ohavnosti bol najmä Emile Zola.

Aha, takže myslíš, že Rozparovač bol Zola?!

Nie. Emile Zola bol francúzsky progresívny spisovateľ, revolucionár a rešpektovaný priateľ viacerých impresionistov. Dobre, možno pre nich znamenal niečo viac, napríklad ako Boh pre kresťanov. Pre spoločnosť ako takú bol problematický. Burič, ktorému s obľubou nadávali do najnemorálnejšieho autora devätnásteho storočia. Možno práve preto, že poukazoval na morálne prešľapy, pokrytectvo a dvojtvárny život vtedajšej smotánky. Vo svojich románoch sa sústredil hlavne na jednoduchých ľudí a ich problémy. Písal o chudobe, ťažkých životných podmienkach, prostitúcii, o zhubnom vplyve alkoholu…

Počkaj moment. Nestíham googliť.

Umelci ako Vincent van Gogh, Toulouse-Lautrec či Paul Gauguin s ním nadšene súhlasili, pretože aj oni boli spoločnosťou v tej dobe označovaní za amorálnych autorov ohavných diel.

Hm, čakal som väčšiu brutalitu, vyhlásil po chvíli viac násilia, viac krvi, viac tej ohavnosti. Niečo na štýl Edgara Alana Poea.

Zaujímavá úvaha, ale iný manifest.

Zola na mňa pôsobí viac ako romantický autor než revolucionár. vyhlásil po chvíli stále pohrúžený do nových informácii.

A to usudzuješ podľa recenzií na nete?!

Prečo nie?

V každom období je revolučné niečo iné. Sukne nad kolená, volebné právo pre všetkých, alebo holé zadky. Mimochodom, s nahotou mala spoločnosť paradoxne vždy menší problém ako so zobrazením reality. Autor legendárnych Raňajok v tráve vyvolal na Parížskom salóne taký rozruch, že vopred schválené dielo musel pre všeobecné pobúrenie po niekoľkých dňoch z výstavy odstrániť. Nie preto, že obsahovalo ženský akt, alebo že by jeho umelecká hodnota nebola dostatočná. Manetova Olympia zobrazovala luxusnú prostitútku. Službu tak morálne zatracovanú, a tak hojne využívanú prítomným osadenstvom.

Dávid mlčky otočil obrazovku svojho mobilu k Eli. 

Raňajky v tráve. okomentovala Dávidov nález a prstom posunula ďalej.  Toto je Olympia. Všimni si modelku. Manet použil pre oba obrazy rovnakú, jeho obľúbenú Victorine Louise Meurentovú. s krátkym doplnením vrátila telefón Dávidovi.

Pekné, pekné. A toto vyvolalo taký škandál?!

Jeden z najväčších. Skús si predstaviť, že sa pred obrazom nahej prostitútky stretne skupina zákazníkov spolu so svojimi polovičkami. To napätie. Muži vedia svoje, aj by sa pochválili, ale nemôžu. Niektorí stuhnú hrôzou pri pohľade na známu tvár v šoku, že prezradenie je nablízku. Manželky samozrejme hneď vycítia, že sa niečo deje. Tam muselo ísť o život! nedokázala skryť pobavenie.

Pri tom Manet nebol žiadny rebel. Chcel iba ukázať skutočný stav vecí. Individualitu a prirodzenú krásu konkrétnej ženy. Jemnosť pokožky v konflikte s drsnosťou, ktorú ukrývala vo vnútri. Najväčší problém spočíval v myšlienke obsadiť post novodobej Venuše prostitútkou.

Prostitútka ako ideál krásy? Asi celkom odvaha na tú dobu.

Olympia inšpirovaná Goyovou Nahou Majou  či Tizianovou Venušou nemala byť iba krásna, mala prezentovať ženu tej doby. Aký veľký odpor a opovrhnutie sa Manetovi dostalo od konzervatívcov, také nadšenie a podporu vzbudil u progresívne zmýšľajúcich. Najväčšie uznanie mu samozrejme prejavili mladí výtvarníci, no prekvapili i pozitívne ohlasy od kritikov. Asi najhorlivejšie sa ho zastával práve spomínaný Zola. Písal o tom, že zatiaľ čo iní umelci pri maľovaní klamú, Manet sa pýta, prečo by mal klamať? Prečo jednoducho neukázať pravdu? Manifest kultu ohavnosti sa však koncipoval bez prítomnosti Maneta.

A to už prečo?

V osemdesiatom šiestom bol už tri roky mŕtvy.

Aha, s tým som nepočítal.

Manifest kultu formulovali v Paríži v 1886. Myslím, že o tom písal aj Irving Stone v knihe Smäd po živote.

Mám sa báť?

Neviem. Báť a súdiť sa dá pre čokoľvek.

Múdre.

Manifest kultu ohavnosti nebola žiadna satanova biblia. Išlo im o reálne zobrazovanie skutočnosti, čím chceli nastaviť spoločnosti zrkadlo. Za dobré a krásne považovali všetko pravdivé. Či už to bola príroda, jej neľútostné deformity, alebo drsná skutočnosť. Bolesť považovali za správnu v zmysle skutočnej, pravej emócie. Charakter bol prvoradý. Najodpornejšia pre nich bola pretvárka a lož. Bez problémov umiestnili prostitútku spolu so šľachticom na rovnakú priečku morálnej pyramídy. Rozhodujúcou sa stala skúsenosť, poznanie vyplývajúce zo skutočnosti, pravé emócie ako napríklad bolesť a už spomínaná pravda.

Bolesť, skúsenosť a prostitútky. zopakoval akoby sám pre seba. Kto všetko bol v tom kulte?

Zola, Lautrec, Degas, Rousseau, Gauguin, prítomní síce boli aj Cézanne so Serautom, no tí neprejavili dostatočnú mieru nadšenia, a potom ešte Vincent van Gogh.

Žiadny Edgar Allan?

Príde rad aj naňho, ale až neskôr.

Strašné s tebou. A čo teda s tým Van Goghom? Kedy si chlapec odrezal ucho?

V roku 1888.

Ale! Skutočne? A kedy presne?

V druhej polovici decembra.

Prečo práve ucho? Doškriabať si ruky, preťať žily, ale odrezať si ucho? To nie je úplne bežná vec, akú ľudia podnikajú so svojím telom.

A to ešte nevieš, čo s ním Vincent hneď potom urobil?

Čo?! opýtal sa so zatajeným dychom.

Odniesol ho do miestneho nevestinca. Starostlivo zabalený kúsok podal prostitútke menom Rachel so slovami: Uchovajte tento predmet ako dôkaz.

Dôkaz čoho?! Moment! Rozparovač predsa jednej zo svojich obetí tiež odrezal časť ucha. Chceš povedať, že Rozparovač bol Vincent van Gogh?

Ale kdeže. Toto sú presne tie unáhlené závery, pred ktorými som varovala.

Nerozumiem. Prečo si teda odrezal ucho? Aké sú súvislosti? Naozaj bol blázon?!

Urobiť z niekoho blázna len preto, že nepoznáme dôvody jeho konania, je také…

Prečo by si niekto dobrovoľne rezal akúkoľvek časť tela?

Vincent síce trpel úzkostnými stavmi a depresiou, no ani jeden z lekárov, ktorí ho vyšetrovali, nepochyboval o jeho duševnej spôsobilosti. Aj krátko po incidente bol uznaný za príčetného, bez patologického narušenia osobnosti. Pre svoje okolie nepredstavoval žiadne riziko. Na dôkaz toho sa uňho nechal portrétovať aj Vincentov ošetrujúci lekár.

Milé, no stále to nevysvetľuje, prečo si odrezal ucho.

Vidíš, máš málo informácií na stanovenie záveru. Nejdeme sa trochu vyvetrať? Pozri, ako je vonku krásne.

Teraz?! Najskôr ma namotáš a potom sa chceš ísť vyvetrať?!

Čo sa ti nepáči? Kyslík je kamarát. Mne sa na čerstvom vzduchu vždy premýšľa lepšie.

Dobre, možno neskôr. odpovedal namosúrene. Teba tie zhody nefascinujú?! Myslíš, že to s Rozparovačom bola iba náhoda?

Rozparovač neodrezal ucho Carherine Eddowesovej úplnou náhodou. Dokonca o tom v predstihu informoval aj inštitúcie.“

Čo prosím?!

No áno. Sérioví vrahovia sú známi tým, že sledujú prácu polície a médií, a keď je príležitosť vychutnávajú si svoju prevahu. Aj Rozparovač chcel provokovať. V liste s oslovením „Dear Boss“ sa chvastal, že on je tým, ktorý vraždí, bude pokračovať a aby to dokázal prisľúbil odrezať svojej ďalšej obeti časť ucha. Informácie z listu s dátumom 25. september 1888 zverejnila polícia až po incidente 30. septembra.

Doriti! Tak, ak to nebol ani Van Gogh, ani ten Zola, kto teda?

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6