Vincent van Gogh Paul_Gauguin

Vzťah medzi Vincentom van Goghom a Paulom Gauguinom bol jedinečný. Silní introverti mali veľa spoločného. No zatiaľ čo Vincent hľadal v ľuďoch dobro, Gauguin na dobro nebol zvyknutý a bez váhania využil, čo sa mu ponúkalo. Bol už raz taký. Majster prvého dojmu, večný bojovník s nepriazňou osudu pripravený nenechať si uniknúť žiadnu príležitosť. Bojoval, pretože musel. Jeho vytrvalosť bola obdivuhodná. Vždy plne sústredený na svoju vec podriadil maliarstvu všetko. Na oltár umenia prinášal obrovské obete. Pri dosahovaní cieľov však trpelo aj jeho bezprostredné okolie. Ani spolužitie v Žltom dome nedopadlo inak.  

Skôr ako sa Gauguin objavil na jeho prahu, Vincent sa išiel doslova roztrhať, aby nič nechýbalo. Z očakávanej návštevy bol taký nadšený, že sa silou mocou snažil pre svojho vzácneho hosťa zabezpečiť maximálne pohodlie. Žil veľmi skromne, no svojou vynaliezavosťou a odhodlaním doslova čaroval. Hladoval, nespal, pracoval do úmoru. Už sa pomaly vzdával myšlienky, že ho brat v umení poctí svojou návštevou, keď koncom októbra Gauguin dorazil do Arles. Konečne! O to trpkejšie bolo Vincentove sklamanie, keď od prvého okamihu dával Gauguin jasne najavo, že mu nie je nič dosť dobré. Silná individualita potrebovala priestor a najmä právomoc rozhodovať o všetkom. Neustále vyhľadával príčiny hádok. Konflikty založené na malichernostiach sa stupňovali.

Akoby chcel Vincenta vyprovokovať.

Vyprovokovať k čomu? zareagoval Dávid.

Aby ho vyhodil. Gauguin si nemohol dovoliť odísť len tak bez príčiny. Prišiel by o výhody vyplývajúce z priateľských vzťahov s Vincentovým bratom. Musel teda postupovať sofistikovanejšie. Vincenta neustále podpichoval, ponižoval, poukazoval na ich vzájomné rozdielnosti, znevažoval princípy, v ktoré veril, a to len preto, aby čím skôr pochopil, že ich spolužitie nemá zmysel a Gauguin mohol byť opäť voľný.

Myslíš, že bol až taký manipulátor?

Z jeho osobných zápisov viem, že neváhal Vincentovi šplechnúť priamo do tváre, ako mu je zo spôsobu jeho maľby zle. Vraj sa nedokáže dlhšie pozerať na jeho obrazy, pretože sa mu z tých intenzívnych, šialených ťahov štetcom robí nevoľno. Neskôr vo svojich pamätiach uviedol, že to bol práve on, kto urobil z Vincenta umelca. Nuž, slovami autora: „pokrytectvo má svoje výhody.“ Zdalo by sa, že Gauguinovi nebolo nič sväté. Intrigami nešetril ani keď išlo o miestnych obyvateľov.“

Nezaujímali ho viac obyvateľky?

Trafil si. V liste Bernardovi písal o kráse gréckych bohýň, o ich elegantných klobúkoch, zatiaľ čo pred Vincentom bolo všetko zle. Akoby mohol i za to, že Arles nebolo Gauguinovi pochuti.

Pokrytec jeden! Odkiaľ to vlastne všetko vieš?

Najmä z listov a denníkov. Konkrétne Vincentova korešpondencia priateľom, ale aj Gauguinova zbierka pamätí sú výživné zdroje informácií. Orieškom je nájsť podrobný priebeh udalostí, ktoré sa odohrali v Arles.

Čo sa stalo v Arles, ostalo v Arles?

Asi tak. Pravdu pozná len Vincent a Paul.

Na Gauguinovu výpoveď snáď nie som ani zvedavý. Zdá sa, že mal pre každého inú verziu.

Zrejme.

Mal sa vykašľať na umenie a kandidovať.“ ozvalo sa po chvíli. „Mohol spraviť kariéru v politike. Dávid odkiaľsi pritiahol dva staré filmové reflektory. Ak nevyrazia poistky, bude svetlo.

Hmm. Štýlové.

A Van Gogh sa k tomu, čo sa presne medzi nimi odohralo, nevyjadril? Že by pustil na Gauguina nejakú pikošku?

Vincentova lojalita bola bezhraničná. Aj keď mal o priateľovi preukázateľné pochybnosti, ani svojim najbližším o tom nedokázal povedať inak ako v náznakoch. Po jeho odchode sa v liste bratovi zveril: „Naozaj neviem, čo by sa o Gauguinovi zistilo, ak by sa dal v Paríži podrobne vyšetriť. Videl som ho robiť rôzne veci, ktoré by som si ja ani Ty nedovolil, pretože ich naše svedomie vníma inak. Počul som od neho dva-trikrát hovoriť ešte o horších záležitostiach podobného rázu.“ Tieto podozrenia nakoniec zľahčil Gauguinovou bujnou fantáziou. Akoby sám nechcel uveriť tomu, čo sa od neho dozvedel.

To sa stáva pomerne často. Ľudia si radi zatvárajú oči pred nepríjemnou pravdou.

K priateľovi Bernardovi bol o čosi priamejší: „Bez najmenších pochýb tu máme dočinenia so svojráznou osobnosťou s inštinktami divokého zvieraťa. U Gauguina krv a pohlavný pud prevažujú nad ambíciami.“

Ale?!“ neskryte prejavil prekvapenie. „Silné, silné. A to sa udialo pri akej príležitosti?

Vincent takto opísal svoj počiatočný dojem z priateľa po prvom týždni ich spolužitia v Arles. Ak chceš presný zdroj, nájdi si list Bernardovi zo začiatku novembra 1888.

Zaujímalo by ma, čo také strašné o sebe mohol prezradiť? Ak Gauguinovým hnacím motorom bol sex a krv, možno Vincentovi vadilo, že Gauguin behal za prostitútkami?

Nedá sa povedať, že by k tomu Vincent nemal určité výhrady. Gauguin bol v tej dobe ženatý otec piatich detí. Ale zásadný problém v tom určite nevidel, keďže do bordelu chodievali spolu.

No pekne. Aj to si sa dozvedela z listov? Prikývla. Mal by som asi viacej čítať. Ale čo tá krv?

Nečakaj žiadne búrlivé orgie. Chodievali tam veľmi nepravidelne, keďže peňazí bolo málo. Niekedy sa len posadili dolu do kaviarne, kam si prostitútky vodili svojich klientov a maľovali.

Neblázni, ktorý chlap ide do bordelu maľovať?

„Maliarstvu musí umelec podriadiť všetko.“

Vtipná. Ale ak smilstvo nebolo tým hriechom, čo teda? Akú úlohu v tom zohráva krv? uvažoval nahlas. Tam sa muselo stať niečo zásadné.

Nestačí ti, že Vincent prišiel o ucho?

Vidíš, skoro by som zabudol. Keby Gauguin nemal z cesty do Arles finančný prospech, Žltý dom by asi nikdy nenavštívil?

Asi nie.

A dispozícii máme len Gauguinovu verziu toho, ako Vincent prišiel o ucho?

Áno. A nielen jednu.

Isteže, ako inak…

 Aj keď sú momenty, ku ktorým existujú viacerí svedkovia. Napríklad, keď Vincent zaniesol odrezaný kúsok ucha do nevestinca.

Dobre. Z niečoho musíme vychádzať. Prezradíš mi teda, čo navymýšľal?

Bol deň pred Vianocami a Gauguin mal zbalené. Bol odhodlaný od Vincenta definitívne odísť. Už mu bolo jedno za akú cenu. Naproti tomu stál Vincent, ktorý sa ho pokúšal v Arles udržať. S Gauguinom by neodišla iba tvorivá sila, ktorá mu dodávala životnú energiu, ale rozplynula by sa celá myšlienka o Štúdiu juhu. Ako gesto poslednej záchrany predhodil pred Gauguina výstrižok z novín „Vrah unikol.“ Nestačilo. Konflikt prerástol do incidentu, kedy Vincent najskôr hodil po priateľovi pohár s absintom, no neschopný ublížiť mu…

Počkaj, počkaj! „Vrah unikol?!“ A to rozprával Gauguin?

Áno.

Dokelu! Tebe to neznie ako priznanie?

Ku Gauguinovej práci s informáciami som dosť skeptická. Faktom je, že v novinách L´Intransigeant z 23. decembra 1888 sa v krátkej správe písalo o mladíkovi, ktorého v predošlý večer dobodali v Paríži. Správa končí slovami: „Le meurtrier a pris la fuite“ čiže „Vrah unikol.“

Tie noviny ešte existujú?

Noviny zanikli, ale k dispozícii je stále skvele vybavený digitálny online archív.

Fajn, takže dátum aj obsah sedí. Uvažujeme o tom, len ako o memente, nie o Gauguinovi ako páchateľovi?

Určite. Ústrižok mal symbolizovať akýsi Vincentov odkaz pre Gauguina.

Eli sa odmlčala.

Spomenula si si ešte na niečo?

Práve že si spomenúť neviem. Verzie príbehu o Vincentovom uchu sú dve, v oboch prípadoch je autorom Gauguin, ale len jedna obsahuje zmienku o ústrižku. Nie som si istá, kde presne som o tom čítala. Kaufmann alebo Perruchot?

Je to dôležité? Kto sú tí dvaja?

Henri Perruchot bol francúzsky výtvarný kritik a spisovateľ. Preslávený životopismi Paula Cezanna, Vincenta van Gogha, Toulouse-Lautreca a samozrejme aj Paula Gauguina. Jeho diela sú známe najmä precíznym spracovaním a zmyslom pre detail. Porovnanie odlišností oboch verzií by nám mohlo priniesť nové odpovede.

A ten Kaufmann?

Teoretik umenia, ktorý spolu s kolegyňou Ritou Wildegans zamerali svoju vedeckú činnosť na udalosti v Žltom dome. Škoda, že tu nemám aspoň Gauguinovo Pred a Po.

To je tá jeho zbierka pamätí?

Presne tak. ´Avent et Apres´ v origináli, alebo ´Gauguin´s Intimate Journals´ v anglickom preklade. Že sú to názvy jednej a tej istej knihy som zistila, až keď som ju mala doma trikrát. pobavila sa vlastnou spomienkou rozhliadajúc sa po miestnosti.

Dvere pri okne vľavo. pomohol jej vyriešiť nevyslovenú dilemu.

Medzi Dávidom a Eli fungovala energia. Veľa vecí ich spájalo, no tŕne minulosti im nedovolili priblížiť sa. Ktoré pohlavie je silnejšie?

V otázke nezraniť sa sme si rovní. Stojac na vrchole evolučnej pyramídy sa pri najmenších náznakoch ohrozenia radšej ihneď utiekame do svojho atómové krytu. Ani živel menom Paul Gauguin svoju ochranu pred vonkajšími vplyvmi nevnímal inak. „Chcete vedieť, kto som: moje diela vám nestačia? I teraz v okamihu, keď píšem, ukazujem iba to, čo skutočne chcem ukázať.“

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6