Vincent van Gogh Paul_Gauguin

Pradova poprava musela na Gauguina silne zapôsobiť, keď mal potrebu vracať sa k nej aj po mnohých rokoch. Zdá sa, akoby s odsúdencom úprimne súcitil.

Ten keramický džbán s Gauguinovou hlavou je jasným dôkazom jeho spolupatričnosti. Gauguin sa doslova vcítil do Pradovej kože. Poprava predstavovala jedno veľké divadlo, kde hlavná úloha bola jasne daná. Gauguin prirodzene túžil po obdive, pocte, uznaní. No po takomto predstavení potupného konca rozhodne nesníval.  

A nie je možné, žeby Rozparovačom bol nakoniec ten Prado? Usvedčený vrah prostitútky by nám celkom zapadal do portfólia.

To možno áno, ale nesedí viacero vecí. V prvom rade sa vôbec nezhoduje modus operandi. Prado svoje obete okrádal. Jeho motivácia k trestnému činu bola finančnej povahy. Vražda sa udiala až sekundárne. Zrejme niečo nevyšlo.

Rozumiem. Rozparovačovi išlo prioritne o usmrtenie obete, až následne si odniesol niekoľko v podstate bezcenných suvenírov.

Čisto hypoteticky, ak by bol Prado zodpovedný za zločiny Jacka Rozparovača v pozícii odsúdeného vraha, by sa k nim určite priznal.

Akože, ak máš skončiť pod gilotínou, nech je to veľkom štýle?

Presne. Keď, nie je čo stratiť, nech je aspoň do pekla s plnou parádou. Tak, ako to urobil Frederik Deeming. Chlapík, ktorý vyvraždil svoju vlastnú rodinu v Anglicku. Utiekol do Austrálie, aby sa druhýkrát oženil a žiaľ svoj čin zopakoval aj u protinožcov. V nejakej naivnej predstave sa potom vrátil späť do vlasti, kde ho ale chytili, odsúdili a popravili. V momente, keď bol už jeho osud definitívne spečatený, začal tvrdiť, že on je tým legendárnym vrahom, o ktorom hovorí svet.

Uhm! Tak to bol fakt iný prípad!

Hlavné rozdiely opäť spočívali v motíve a mode operandi. Ešte taká perlička, Deeming svoju rodinu pochoval pod podlahu vlastného domu. Tiel obetí sa teda zbavil, ukryl ich a neponechal na ulici pred zrakom verejnosti ako Rozparovač. Ak by ťa viac zaujímal ten Prado,  pokojne sa naň môžeš pozrieť bližšie. Dohľadať informácie v online archívoch dnes nie je problém.

Vieš čo, lenivý som. Nechce sa mi overovať to, čo si už preskúmala.

Nikdy dopredu nevieš, čo nové môžeš nájsť. Niektoré materiály som prešla niekoľkokrát, kým som objavila nový detail. Je to ako 3D sudoku. Zvykla som byť netrpezlivá, ale bez tých drobných krokov sa rýchlo dostaneš mimo.

Dobre, dobre. Ale aj tak by ma viac zaujímala prítomnosť krvi v obrazoch. To je podľa mňa cesta k dôkazu. Buď tam je, alebo nie. Žiadne možno nehrozí. Čo si myslíš, ktoré plátno mohol pokrstiť kvapkami nezrazenej krvi?

Začiatkom novembra osemdesiatosem mal Gauguin rozpracovanú dvojicu obrazov.

Ľudskú biedu a Horúčavu, obraz známy aj ako Žena s prascami v sene.

Žena s prascami? To ma zaujíma. Žeby scéna z bordelu?

Sústreď sa prosím. Eli otvorila katalóg z výstavy. Výrazná farebnosť veľkých plôch pohlcuje detaily, ktoré nie sú na prvý pohľad celkom  zrejmé. Obrazu dominuje maskulínne torzo ženského tela. Je akousi retrospektívou Gauguinovho predošlého diela a odkazom na jeho predchodcov Delacroixa či Degasa. Akoby chcel nadviazať na svoj prelomový obraz Akt v naturalistickom duchu. Nahé telo ženy unavené horúčavou sa skláňa nad mohutným stohom slamy. Ženský element je včlenený medzi prasatá symbolizujúce lascívnu mužskú túžbu. Erotický podtón ešte umocňuje…

Tak moment! Erotický podtón? Vážne? Dávid si podrobne prezeral maľbu. Mám inú predstavu, čo je sexi. Radšej mi vysvetli, ako teoretici interpretujú tú zvláštnu farbu na predlaktí? A pozri! čo za slučky jej vychádzajú z brucha?!

Rada by som, ale interpretáciu týchto detailov som nenašla v žiadne literatúre.

Neflákajú to trochu? Kokos taká vec! Prečo sa tomu nevenujú viac?

Gauguinova symbolika je veľmi rôznorodá a teoretici sa celkom obávajú odvážnych interpretácií. Vyjadrujú sa radšej k tomu, na čo v rámci svojho odboru dočiahnu. Napriek dobe, v ktorej žijeme, prekračovanie hraníc na akademickej pôde nepatrí k populárnym prístupom.

Rozumiem. A tvoj názor?

Či už sa jedná o rurálny výjav z prác na poli, alebo vo veľmi prenesenom zmysle o scénu z bordelu. Gauguin nebol surrealista, ale symbolista. Podľa mňa to tam nemá, čo robiť. Prvky, ktoré spomínaš nenachádzajú opodstatnenie, no napriek tomu sú súčasťou obrazu.

Vedomou súčasťou, ako poznáme Gauguina.

Čo sa farebnosti týka, použitie červenej tiež ostáva predmetom úvahy. Je nelogické. Nejedná sa ani o zber révy a nevynára sa ani ďalší dôvod, prečo by predlaktie a slučky vinúce sa popri ženinom tele mali byť sfarbené dočervena. Gauguinov výrok, že všetko je treba podriadiť farbe, tiež neposkytuje jednoznačnú odpoveď. Požičala si slová z Gauguinovej estetiky. „Čistá farba! Je treba jej obetovať všetko. Intenzita farby ukáže pravú povahu každej farby. Napríklad more bude v intenzívnejšej modrej ako kmeň stromu, ktorého farba je v skutočnosti modravo-šedá. Farba je sama o sebe hádankou…“

Ale môžeme sa spoľahnúť aspoň na to, že červená je červená?

Gauguin farby nemenil, hral sa iba s ich intenzitou. Eli sa zahľadela do obrazu a súčasne popisovala, čo vidí. Farebný akcent červenej sa tiahne od končekov prstov až do výšky predlaktia. Korešponduje s hrubými vláknami, ktoré sa vynárajú zo ženského tela v oblasti dutiny brušnej. Sú o poznanie tmavšie. Tie vlákna by mohli imitovať rozvoľnené slučky čriev a červená na predlaktí…

Ruku Jacka Rozparovača? zareagoval Dávid.

Symbol krvi v obraze by mohol byť odkazom na diela Edgara Allana Poea. Vieme, že Gauguina zločin fascinoval. Už na prvom stretnutí s Vincentom bavil spoločnosť historkou, kedy musel na naliehanie susedy odrezať z povrazu jej obeseného manžela.

Neprezradil Vincent konečne aj niečo konkrétne?

Čo sa obrazu týka, Vincent bol doslova nadšený. Aj keď ťažko povedať či za jeho emóciami stál obraz alebo samotný autor.

Žiadna poznámka typu sex a krv, alebo žeby sa mal dať dôkladne vyšetriť?

Nie, nie. Len čistá eufória. O Gauguinovi písal ako o úžasnom priateľovi a veľkom umelcovi.

Podľa toho, čo vieme, sa v kuse hádali. Čože ho zrazu tak rozradostilo?

Dobrá otázka. Chvíľu premýšľala či má pokračovať, no potom sa rozhodla, že Dávidovi prezradí niečo zo svojich úvah. Dovolím si jednu špekuláciu. Vincent nemal veľa dôvodov na radosť. Jediný zdroj bol Gauguin. Gauguin však u Vincenta už nejaký deň bol, tak prečo zrazu toľko radosti? Akoby prišiel znovu? Možno si Vincentov priateľ urobil krátky výlet?

Počkaj, akože by si Gauguin odskočil do Londýna? Bolo by to vôbec realizovateľné?

Je to len domnienka. Podľa listovej komunikácie chcel ešte niekoľko vecí z Paríža.

Hm. Kde by bol svet bez bláznivých nápadov?! Skús mi prezradiť viac, ja som už svojich desať minút vyčerpal.

Vieme, že do Paríža sa z Arles dalo dostať vlakom za noc. Gauguinovi trvala cesta z Pont Aven do Arles jeden a pol dňa. Vypočítala som, že za rovnaký čas sa dalo dostať i do Londýna. Časový rámec na vraždu Mary Jane, cestu do Londýna a späť som stanovila na štyri až päť dní.

Za predpokladu, že Londýn dobre poznal.

S Londýnom sa Gauguin zoznámil ešte počas námorníckej kariéry, keď sa ako dvadsaťročný ocitol na palube kráľovskej korvety. Na lodi Jérôme-Napoleon, s ktorou princ Napoleon a princezná Clotilde spoznávali krásy Európy vplávali v septembri 1868 po Temži priamo do Londýna. Je otázne koľko sa tam zdržali, no Perruchot uvádza, že ďalšia plavba sa uskutočnila až v apríli nasledujúceho roka. Ďalšie spojenie s Londýnom sa utvorilo na základe vzťahu so španielskym revolucionárom Zorrilom, ktorému, ešte ako vzorný otec rodiny, pomáhal pri úteku z krajiny. So Zorrilom udržiaval  nepravidelný kontakt. Posledný zdokumentovaný pobyt v Londýne sa uskutočnil koncom augusta 1885. O tomto pobyte však vieme len veľmi málo. Najskôr strávil niekoľko týždňov v Dieppe. Keď ho však tamojšia umelecká komunita neprijala, rozhodol sa pre cestu do Londýna, kde strávil asi tri týždne. Gauguina sa späť do Paríža vracal cestou cez Folkestone a Dieppe. Či to však bola jeho posledná návšteva mesta na Temži je veľmi otázne pretože, ešte koncom roka 1887 žiadal listom svoju manželku Mette, aby mu poslala knihu jeho starej mamy Flory, Potulky Londýnom.

Páni, bol to dobrodruh. Keď bol tak dlho bez ženy, neskúsil na druhej strane kanálu aj tamojšiu kuchyňu? 

Budeš prekvapený, ale Gauguin sa svojimi posteľovými zážitkami nechválil. Niektorí jeho známi, o ňom dokonca tvrdili, že Gauguin je povestný svojou ľahostajnosťou k sexu. Zatiaľ, čo iní mali množstvo letmých avantúr, on pôsobil akoby mal k ženám odpor. Niečo iné hovoria čísla mileniek a počet nemanželských detí. Gauguin o svojom sexuálnom živote hovoril rovnako ako o všetkom, čo sa týkalo jeho osoby. Čiže veľmi málo. Človek súkromný, človek verejný. Vždy povedal len toľko, koľko chcel. Niektoré veci zatajil, iné prifarbil, no dôverné detaily si nechával pre seba. Svojho cnostného  priateľa Schuffeneckera síce zvykol naťahovať pikantnými narážkami, no len preto, aby ho podpichol. Raz mu dokonca napísal niečo v tom zmysle, že pokiaľ je človek v práci nezávislý, hygiena a súlož sú v poriadku, má to dobrý vplyv na jeho tvorbu… Musela by som to dohľadať.

Ach, zas len tá tvorba.

No áno. „Umelec musí maliarstvu podriadiť všetko.“

Faktom je, že vraždy Jacka Rozparovača nesú určitý umelecký rukopis. Už len tá teatrálnosť… Spravme malú rekonštrukciu. Akoby ten hypotetický Gauguinov výlet zapadol do časovej osi? Vražda Mary Jane Kellyovej sa odohrala deviateho, niekedy v ranných hodinách. Predpokladajme, že vrah nemal úmysel sa po čine v Londýne dlho zdržiavať. Lodenice boli výbornou skrýšou a rovnako šikovnou únikovou cestou zvlášť pre bývalého námorníka. Počítajme deň, s rezervou deň a pol na cestu. Kedy presne bol Vincent tak nezvyčajne pozitívny?

Podľa listovej komunikácie to vyzerá na vlnu eufórie, niekedy medzi jedenástym a dvanástym novembrom.

To sú všetky jeho listy z roku 1888.

Áno. Kompletný archív celej Vincentovej komunikácie s rodinou a priateľmi.

Pozri na tie dátumy.

Hmm, zaujímavé.

Počas Gauguinovho pobytu Vincent značne obmedzil svoju listovú komunikáciu s bratom.

To je pochopiteľné, venoval sa predsa hosťovi.

Veď práve. Pozri, okolo desiateho novembra sa celkom rozpísal. Len bratovi poslal dva listy a po dlhšom čase sa ozval aj sestre. Sestre spomína Gauguina po prvýkrát od jeho príchodu do Arles. Listy bratovi sú tiež pozoruhodné. Kým list desiateho bol plný odkazov na priateľa Paula, samotný Gauguin však nepriložil ani slovo. Vincentovo písanie vyznieva akoby ho kryl. Píše s čím by Gauguin súhlasil, s čím nie, ktorý obraz dokončil… Píše o ňom ako o zaujímavom priateľovi, ktorý vie veľmi dobre variť. Píše o ňom veľa, ale bez emócií. Vincentova nálada sa zo dňa na deň zmenila. Dvanásteho novembra nenapísal iba bratovi, ale i sestre, ktorej po prvý krát o Gauguinovi referoval. Všetko popisoval veľmi pozitívne, čo u depresívneho Vincenta nebolo zvykom. Keď zoberieme do úvahy, že o vymodlenom príchode Paula Gauguina do Arles informoval listom až s dvojdňovým oneskorením, pretože bol rozčarovaný z toho, ako jeho údajne chorý priateľ dobre vyzerá, je naozaj namieste otázka, kde sa zrazu nabralo u Vincenta toľko entuziazmu?

Aké obrazy sa viažu k tomuto časovému rámcu?

Spomínaná Horúčava, Nočná kaviareň a Ľudská bieda. Nočná kaviareň je výjav z bordelu, ale zaujímavejší je podľa môjho názoru ten druhý.

Ľudská bieda by bol vhodný názov aj pre výjav z bordelu. povedal Dávid ironicky.

Spojitosti by sa našli, ale späť k Ľudskej biede. Asi najlepšie sa mi naň nazerá cez optiku Eduarda Maneta a jeho Olympie. Obraz, ktorý Gauguin nosil neustále so sebou.

Myslíš, portrét tej luxusnej prostitútky?

Alebo podľa Maneta, obraz ženy tej doby. V rovnakom duchu chcel tvoriť aj Gauguin. Podať obraz doby. Prvý vážny úspech dosiahol obrazom obraz Akt, za ktorý si vyslúžil pochvalné kritiky. Túžil však po silnej odozve. Minimálne takej, akú si vyslúžil Manet svojimi Raňajkami v tráve alebo Olympiu. Gauguin bol Olympiou doslova fascinovaný. Dokonca požiadal o povolenie zhotoviť oficiálnu kópiu, ktorú nosil všade so sebou. Olympia sa stala predlohou množstva Gauguinových diel: Duch mŕtvych bdie, Nevermore, Te arii vahiné, ale aj pre spomínanú Ľudskú biedu.

Neviem asi som príliš jednoduchý pozorovateľ, ale na mňa pôsobí oveľa intenzívnejšie tá Horúčava. Tam sa deje niečo, čo ma vyrušuje, niečo negatívne. To masívne ženské torzo… Mohutné telo ako obete Jacka Rozparovača. Ak by finálna vražda mala skutočne predstavovať umelecké dielo, Mary Jane Kellyová by bola ideálnym modelom. Žiadny ideál krásy, žiadne vyumelkovanie, len krutý portrét ženy v reálnom čase.

Gauguinovou snahou nebolo kopírovať. Manetova Olympia slúžila len ako odrazový mostík pre vytvorenie niečoho nového. Otáčal Olympiu z viacerých strán, varioval polohu tela, menil prostredie dokonca farbu jej pokožky. No napriek enormnej snahe a nespočetným pokusom, nemôžem s istotou povedať či sa mu skutočne podarilo dosiahnuť to, po čom túžil. Jedine ak obrazom Kráľova žena. To bola konečne jeho Eva, s ktorou bol spokojný.

Tú by som si pozrel rád.

Originál visí v Puškinovom múzeu v Moskve, ale reprodukciu máme tamto naľavo od okna.

Kým sa Dávid pozbieral z pohodlného gauča, aby mohol pozorovať detaily, Eli doplnila: Je zaujímavé, akým spôsobom sa vyjadril po dokončení Kráľovej ženy na adresu Manetovej Olympie. „Aby človek vytvoril niečo nové, musí sa vrátiť k prapočiatkom, k detstvu ľudstva. Moja Eva je takmer zviera. A práve preto je napriek svojej nahote nepoškvrnená. Všetky Venuše na Salóne sú obscénne a vyzývavé…“ V podstate napľul do tváre svojmu vzoru. Odrazu nebola Manetova Olympia pre Gauguina dosť dobrá. Akoby začal pohŕdať tým, čo doposiaľ zbožňoval.

Cítiť z toho rovnakú ambivalentnú emóciu ako vo vzťahu k manželke. Možno aj ju vinil za svoj neúspech. Dávid omylom zavadil o rám. Obraz sa zakymácal. Keď ho Dávid chcel vyrovnať, zo zadnej časti rámu sa uvoľnila obálka. Symbolicky dopadla Dávidovi k nohám. „Urobil som jeden obraz veľkosti 1, 3 x 1 meter. Myslím, že je lepší než všetky predošlé. Nahá kráľovná ležiaca na zelenom koberci, jedna slúžka trhá ovocie, dvaja starci vedľa veľkého stromu sa rozprávajú o strome poznania, pobrežie v pozadí… Myslím, že čo sa farby týka, ešte nikdy som neurobil nič tak silne sonórne, vážne. Stromy rozkvitajú, pes stráži, vpravo cukrujú dve hrdličky…“

Tajné odkazy?

Prepáč, občas si odkladám poznámky na čudné miesta. Gauguin málo kedy popisoval svoje diela, preto som si odložila tento úryvok z listu Danielovi Monfriedovi. Ale interpretácii môže byť viacero. Napríklad tie cukrujúce hrdličky. Symbol bieleho vtáka použil aj v inom obraze. V diele Odkiaľ pochádzame? Kto sme? Kam ideme? sa ocitá pri nohách zomierajúcej ženy. Podľa symboliky domorodého náboženstva sa jedná alebo o symbol smrti, alebo márnosti slov, niečoho nevypovedaného.   

Dovolíš mi jeden pokus?

V pohode. Pokiaľ nebudem výskumný objekt.

Budeš dôležitou súčasťou.

Super. Takže áno. Povedal nevrlo. Koľko to bude trvať?

Minútku.

No dobre, skúsme.

Vráťme sa k vražde Mary Jane Kellyovej. Predstav si nález z miesta činu. Akým spôsobom bolo s telom a jeho časťami manipulované. A teraz sa znovu pozri na obraz.

Výzva prijatá! Dávid sa postavil k úlohe čelom.

Malá nápoveda, nesústreďuj sa priamo na telo.

Dobre, dobre. Na prvú ma irituje tá červená machuľa pod jej hlavou. To je nejaký vejár alebo? Moment! Červenú kaluž pod hlavou mala predsa aj Mary Jane, keď vrah doslova urobil z jej vnútorností vankúš. Žeby farba bola vodítkom? Ďalšie časti umiestnil pozdĺž tela, podobne ako plody manga na obraze. Zvyšok položil na stolík k nohách. Presne tam, kde zo sýtočervenej zeminy vyrastá tento malý strom. Gauguinovi sa celkom vydarila symbolika, len s tým rozdielom, že Rozparovač umiestnil medzi nohy obete pečeň. Kráľova žena si ale intímne partie zakrýva bielou šatkou.

Zabúdaš na to, že Mary Jane Kellyová bola prostitútka, zatiaľ čo kráľova žena…

Kráľ zomrel. Bol vystavený vo svojom paláci, ustrojený v slávnostnej admirálskej uniforme všetkým na obdiv. Zbadal som kráľovnú Marau. Kvetinami a látkami ozdobovala kráľovskú komnatu. S inštinktom krásy svojho maorského plemena šírila okolo seba pôvab a všetko, čoho sa dotkla, menila na umelecký predmet. Poznal som ju však nedokonalo toho prvého dňa… Videl som v tejto kráľovnej už zrelého veku len obyčajnú tlstú ženu s dávnymi stopami príťažlivosti. Snáď ju tiež v ten deň celú zaplavil židovský podiel jej krvi. Keď som ju neskôr uvidel znovu, pochopil som jej maorský pôvab. Tahitská krv sa ocitla opäť na povrchu.*

* Paul Gauguin, Noa Noa

© Elena Petrová

ISBN    978-80-570-4961-6